LessWrong Berlín, 11. - 13. 4. 2014

Keď sme boli s Barbarou pred dvoma rokmi v USA, sníval som o tom, že jedného dňa bude komunita racionalistov aj u nás. (Ideálne u nás na Slovensku, ale aj u nás v Európe by bol dobrý začiatok.) V Bratislave a vo Viedni máme komunity asi po 10 ľudí. A potom sa na stránke LessWrong objavil oznam, že v Berlíne chystajú víkendové stretnutie racionalistov z celej Európy. Prihlásilo sa viac ľudí, než organizátori pôvodne predpokladali; výsledný počet účastníkov bol okolo 50. (Myslím si, že by bol aj väčší záujem, ale akcia bola obmedzená veľkosťou priestorov.)

Cesta z Bratislavy do Berlíne trvá asi 9 hodín. Vybrali sme si dovolenku v piatok, a ešte aj v pondelok, aby sme z akcie nemuseli utekať domov, a prípadne sa mohli prejsť po meste s novými známymi. Vlak bol pohodlný, ale nevedel som v ňom nájsť elektrickú zásuvku (našiel som ju pri spiatočnej ceste, bola naozaj nenápadne skrytá), takže posledné dve alebo tri hodiny som nemohol pracovať na notebooku. (Väčšinu cesty som prekladal do slovenčiny články zo stránky LessWrong.)

Hlavná vlaková stanica v Berlíne je veľká, a ak ste tam prvýkrát, nie veľmi prehľadná. Doma sme si nekúpili miestenku na spiatočnú cestu, tak sme si ju chceli kúpiť tu. Stanica má niekoľko poschodí, pretože tu v jednej budove zastavujú vlaky, metrá aj električky. Všade veľa obchodov. Nakoniec sme našli, čo sme chceli. Kúpili sme aj lístky na MHD, ale neboli sme istí, či správne. Jeden lístok stojí 2,60 €, štyri lístky stoja 8,80 €. (Nevedeli sme, či sa tá zľava neviaže na nejakú podmienku; napríklad cestovanie v skupine po štyroch, alebo také niečo. Ale zdá sa, že nie; je to hromadná zľava bez podmienok.) Na jeden lístok možno cestovať dve hodiny aj s prestupovaním, električkou aj metrom. Lístky sa označujú pred nastúpením do prvého vozidla.

Električkou a metrom sme sa dostali k ubytovni, kde sme vo vstupnej hale stretli organizátorov. Každý účastnik počas víkendu nosil menovku, kde si mal napísať svoje meno, a obľúbené diskusné témy. Okrem toho bola možnosť nalepiť si niektoré z nálepiek, napríklad „organizátor“, „mám rád objímanie“, „nemám rád dotyky“, „Crockerove pravidlá“, „som z Berlína“ a „zostanem v Berlíne pár dní po akcii“. (Crockerove pravidlá = môžete mi povedať hocičo a neurazím sa, pretože si prenos informácii cením viac než spoločenské pravidlá.) Počas víkendu bolo veľa, veľa objímania, čo bola čerešnička na torte celkovo priateľskej atmosféry.

Zo Slovenska sme boli dokopy traja: ja a Barbara, a Peter, ktorý žije vo Viedni. Komunikovalo sa po anglicky. Prvý večer sme mali slávnostnú večeru v konferenčnej miestnosti; k dispozícii boli aj vegetariánske a vegánske jedlá. Zvítali sme sa so starými známymi, ale aj ľuďmi, ktorých sme dovtedy poznali iba ako mená z internetu. (Je veľmi príjemné, keď vás hneď vo dverách objíme jeden z organizátorov a potom povie: „Sorry, ale čítam tvoje komentáre na webe, tak si pripadám akoby sme boli starí známi.“) Pri našom stole sa pri večeri diskutovalo o meditácii, zmenených stavoch vedomia a drogách, o organizácii Leverage Research, o pôrodníctve v rôznych európskych krajinách, o komunizme, a o magnetických implantátoch.

Nedá sa to celé reprodukovať, tak len pár pikošiek: Pod vplyvom marihuany sú ľudia opatrnejší než inokedy (žiaľ to nie je jediný účinok, takže sa to nedá využiť napríklad na kvalitnejšie plánovanie). Leverage Research je organizácia, ktorá sa zaoberá zlepšovaním sveta; ich zamestnanci môžu robiť čokoľvek podľa vlastnej úvahy, pokiaľ tým zlepšujú svet. V niektorých krajinách namiesto epidurálnej injekcie zmenšujú ženám pôrodné bolesti elektrickou stimuláciou. Magnet implantovaný pod kožou umožní jeho nositeľovi cítiť magnetické pole a elektrický prúd, takže je to ako nový zmysel. Dvaja účastníci mali takéto implantáty.

V sobotu sme mali raňajky v hosteli. Potom sme sa zoznamovali v malých skupinách. Boli prednášky o rýchlom a pomalom myslení; a o efektívnom získavaní nových zručností. Potom niektorí účastníci formou päťminútových „bleskových prezentácií“ predstavili svoje hobby: informačná geometria; hlboké učenie neurónových sietí; výchova detí; a virtuálna študijná miestnosť stránky LessWrong.

Za to posledné som vlastne trochu zodpovedný, ako som sa dozvedel z prezentácie. (Ďalší príjemný šok: keď bez akéhokoľvek varovania uvidíte na stene premietnuté svoje meno, dozviete sa, že ste vám pripisujú úspešný projekt, a potom vás pozvú na pódium a odovzdajú vám krásnu plyšovú sovu.) O čo išlo? Častou témou na stránke LessWrong je prekonávanie vlastnej lenivosti a sklonu odkladať prácu alebo štúdium. Jeden z nápadov bol vytvoriť študijné dvojice cez Skype alebo Google Hangout, ktoré by si v dohodnutom čase zapli videokonferenciu, a potom by každý potichu robil svoje. Internetové spojenie by slúžilo na vzájomnú psychickú podporu („musím sa dnes o druhej prihlásiť, keď už som sa na tom s kamarátom dohodol“ a „budem si poctivo čítať učebnicu a neloziť po internete, lebo aj kamarát pracuje, a môže sa hocikedy pozrieť, čo robím“). Ja som navrhol, aby sa zrušilo vzájomné dohadovanie po dvojiciach, a aby sa vytvorila iba jedna „virtuálna študovňa“, kde možno hocikedy prísť a odísť. Bol to odvážny plán, lebo keby sa zapojilo málo ľudí (čo sa pri nových nápadoch zvyčajne stáva), celý systém by stroskotal na tom, že kto by sa prihlásil, bol by tam väčšinou sám. V skutočnosti však tento systém začalo používať veľa ľudí; niektorí sú vo virtuálnej študovni celé hodiny denne, napríklad počas pracovnej doby, alebo večer sa učiaci študenti. Časom sa utriasli nasledujúce pravidlá: používateľ virtuálnej študovne si dá webkameru zboku, aby ostatných neznervózňoval pohľadom na kameru. Kto má dva monitory, môže si dať jeden vedľa seba a zobraziť na ňom svojich „virtuálnych spolužiakov“. Rozvrh sa delí na 32-minútové pracovné/študijné úseky, počas ktorých sú všetci ticho (majú vypnuté mikrofóny) a robia si svoje, a 8-minútové prestávky, keď sa práca preruší chvíľkou zábavy. Na spríjemnenie prostredia si do virtuálnej študovne veľa ľudí nosí plyšové zvieratká (preto som aj ja jedno dostal). Niektorým študentom to vraj pomohlo pri bakalárskych alebo magisterských prácach. (Irónia je, že ja sám som túto virtuálnu študovňu nikdy nevyužil. Väčšinou dávam rady druhým, čo majú robiť, ale sám sa nimi neriadim. V tomto prípade sa však podarilo urobiť dobrú vec.)

Počas obeda vo vegánskej reštaurácii sme sa bavili o výchove detí a o fínskom školstve. Čo sa týka výchovy detí, toto bola pre Barbaru príjemná zmena oproti americkému stretnutiu, kde prítomné ženy nemali deti, ani ich v blízkej budúcnosti neplánovali. Tu boli debaty o deťoch bežnejšie. (Možno jedného dňa, až sa naša komunita rozrastie, bude na podobných akciách bežné vziať deti so sebou, a niekto im zabezpečí alternatívny program.) Fínske školstvo je pre mňa zaujímavý jav, lebo počtom obyvateľov sa Fínsko podobá na Slovensko; v medzinárodných porovnaniach matematických zručností vychádza na prvom alebo na druhom mieste, kým Slovensko je kúsok por priemerom; ale na medzinárodnej matematickej olympiáde slovenskí účastníci zvyčajne dopadnú lepšie než fínski. Zdá sa teda, že fínsky školský systém sa vie výborne postarať o priemerného žiaka, ale nedokáže vyjsť v ústrety talentovanému. Dozvedel som sa, že vo fínskych školách sú žiaci hodnotení nielen podľa vedomostí, ale aj podľa množstva práce, čiže napríklad aj ten najviac nadaný žiak môže dostať priemernú známku, pokiaľ všetko vie, ale neberie si dobrovoľné domáce úlohy navyše; naopak, priemerný žiak ho môže predbehnúť tým, že vykáže veľa aktivity. Súťaživosť mimo školy (ktorá môže aj najlepšieho žiaka na miestne škole motivovať k vyšším výkonom) sa príliš nepodporuje. Rozmýšľam, že pri troche snahy by sa toto dalo napraviť, napríklad prekladom slovenských korešpondenčných súťaží do fínčiny. (Áno, moja megalománia na tomto víkende narástla do astronomických rozmerov. Rozmýšľam, ako vlastnoručne zlepšiť fínske školstvo. Tento druh ambícií je v tomto prostredí celkom normálny.)

Popoludňajšie prednášky boli o rozdieloch medzi „kultúrou hádania“ a „kultúrou pýtania sa“, a o Fermiho odhadoch. V niektorých kultúrach je zvykom snažiť sa druhým ľuďom „čítať myšlienky“. Ak niekto niečo chce, nemôže o to požiadať priamo, lebo to by bolo veľmi neslušné. Pre druhú stranu by totiž bolo neslušné odmietnuť ho, preto by mu vyhoveli, aj keby im to veľmi nevyhovovalo; ale potom by sa naňho hnevali. Správny postup v takejto kultúre je teda všímať si, čo druhí robia, a iniciatívne im ponúkať veci, o ktorých si myslíte, že by ich mohli chcieť. A ak toto nerobíte dostatočne často a dostatočne šikovne, asi máte povesť sebeckého človeka. Opakom je kultúra, kde je zvykom ozvať sa, keď človek niečo chce, a je celkom normálne odpovedať „áno“ alebo „nie“. Každá kultúra je vnútorne vyvážená, ale problémy vznikajú, keď sa stretnú ľudia z rôznych kultúr. (Myslím si, že aj v rámci „kultúry hádania“ je problém, ak má človek netypické záujmy a potreby, takže ostatní nevedia uhádnuť, čo chce. Tento systém podľa mňa funguje tam, kde majú ľudia celkom stereotypné role, takže je všeobecne známe, čo by človek v danej roli mohol chcieť.) Jedným z riešení tohto medzikultúrneho konfliktu môže byť „kultúra povedania“: vysvetlíte druhej osobe svoje uvažovanie, plány a priority, a potom je jasné, čo vám môže ponúknuť.

Večer sa hralo Ultimate Frisbee; ja som nehral. Potom sme išli do pizzerie. Tam som urobil možno najužitočnejšiu vec tohto víkendu (začínam si všímam vzor, že veci, ktoré majú najväčší dopad, často nie sú tie, ktoré som dlho plánoval a vynaložil na ne kopec námahy, ale ktoré sa stali tak trochu mimochodom), zoznámil som Olivera s Vascom, aby mohli naplánovať šírenie kultúry racionality v Európe. (Oliver je jeden z organizátorov berlínskeho stretnutia a má súhlas od CFAR na vyučovanie rozumnosti v Európe podľa ich vzdelávacích osnov. Vasco bol na stáži v Leverage Institute a plánoval vyučovať rozumnosť vo Viedni spolu s Güntherom, ktorý na tomto víkende nebol. Pri troche šťastia teda budeme mať hodinu cesty od Bratislavy motivovaných a akreditovaných vyučujúcich.)

V nedeľu sme mali prednášku o pozitívnych účinkoch meditácie (zvyšuje imunitu, znižuje vnímanú bolesť, znižuje skreslenie utopených nákladov), a potom krátky meditačný výcvik. Nasledovala prenáška o mnemonike; vytváraní živých asociácií, pomocou ktorých sa lepšie pamätajú veci. Potom prezentácia o efektívnom altruizme vo Švajčiarsku a organizácii Giordano Bruno Stiftung Schweiz. Častým problémom pri organizovaní altruistov je vraj málo organizátorov, ktorí sa nesústredia na rozšírenie jadra skupiny, a nekomunikujú know-how s organizátormi na iných miestach. Základom je mať aspoň 4 ľudí, ktorí sú ochotní venovať danej téme zhruba päť hodín týždenne. Postup: založiť miestnu skupinu, zoznámiť sa s ďalšími podobne orientovanými ľudmi v danej oblasti, zorganizovať stretávku, profesionálne sa pripravovať, zviditeľňovať úspechy. Ako ľudia sme silno ovplyvňovaní svojím prostredím, ale máme schopnosť toto prostredie meniť, a vyhľadávať druhých, ktorých bavia podobné veci.

V tomto bode sa oficiálny program končil. Väčšina účastníkov ešte zašla spolu do pizzerie. Po obede sme sa s Barbarou prešli po Berlíne. Videli sme pár zaujímavých vecí, ale aj som bol sklamaný, lebo z pár vecí, ktoré boli na mape označené ako park, sa zblízka vykľulo stavenisko. Potom sme mali spoločnú večeru s niekoľkými ďalšími účastníkmi, ktorí zostali v Berlíne dlhšie. Tu som žiaľ zistil, že som chorý a mám horúčku, tak sme sa vrátili na izbu. Pondeľňajšie dopoludnie som prespal a potom sme sa vrátili vlakom (v ktorom som napísal tento článok, aby som to neodkladal pol roka, ako občas zvyknem).

viliam@bur.sk