Jeden život proti celému svetu

Preklad anglického článku "One Life Against the World". Autor: Eliezer Yudkowsky

Pokračovanie k: Necitlivosť k rozsahu

„Ktokoľvek zachráni jediný život, je to akoby zachránil celý svet.“

- Talmud, Sanhedrin 4:5

Krásna myšlienka, nie? Vychutnajte si ten hrejivý pocit.

Môžem dosvedčiť, že pomôcť jednému človeku vám dá rovnako dobrý pocit ako pomôcť celému svetu. Jedného dňa, keď som bol celý deň vyhorený a zabíjal som čas na internete – je to trochu komplikované, ale v zásade som niekomu pomohol zmeniť celý život zanechaním anonymného komentára na blogu. Nečakal som, že to bude mať takýto veľký účinok, ale stalo sa. Keď som zistil, čo som dosiahol, dalo mi to obrovsky povznášajúci pocit. Eufória trvala celý deň až do noci; až ďalšie ráno začala vyprchávať. Bolo to rovnako príjemné (a toto je tá strašidelná časť) ako eufória z významného vedeckého objavu, čo bola dovtedy moja najlepšia predstava o tom, ako sa asi môže cítiť človek na drogách.

Zachrániť niekomu život pravdepodobne je rovnako dobrý pocit ako byť prvým človekom, ktorý si uvedomí, prečo hviezdy svietia. Pravdepodobne to je rovnako dobrý pocit ako zachrániť celý svet.

Avšak, milý čitateľ, ak budeš mať niekedy na výber medzi záchranou jediného života a záchranou celého sveta – potom zachráň celý svet. Prosím. Pretože za týmto hrejivým pocitom je hovadsky gigantický rozdiel.

Pre niektorých ľudí je predstava, že zachrániť celý svet je výrazne lepšie než zachrániť jeden ľudský život samozrejmá, ako povedať, že šesť miliárd dolárov má väčšiu hodnotu ako jeden dolár, alebo že šesť kubických kilometrov zlata váži viac ako jeden kubický meter zlata. (A to nerátame očakávanú hodnotu potomstva zachránených.) Prečo by to nemalo byť samozrejmé? Nuž, predpokladajme, že existuje kvalitatívna povinnosť zachrániť toľko ľudských životov, koľko môžete – potom ten, kto zachráni celý svet a ten, kto zachráni jeden ľudský život, si iba plnia tú istú povinnosť. Alebo predpokladajme, že sa namiesto konsekvencializmu riadime gréckym poňatím osobnej cnosti; ten, kto zachráni celý svet je cnostný, ale nie šesť miliárdkrát cnostnejší než ten, kto zachráni jeden ľudský život. Alebo povedzme, že už hodnota jedného ľudského života je priveľká nad naše chápanie – taká, že pominuteľný žiaľ, ktorý prežívame na pohreboch, je nekonečným podcenením toho, čo sa stratilo – a teda žialiť nad celým svetom mení len málo.

Súhlasím, že ľudský život má nepredstaviteľne vysokú hodnotu. Tvrdím aj, že dva ľudské životy sú dvakrát tak nepredstaviteľne hodnotné. Alebo inými slovami: Ktokoľvek zachráni jeden život, je to akoby zachránil celý svet; ktokoľvek zachráni desať životov, je to akoby zachránil desať svetov. Ktokoľvek naozaj zachráni celý svet – aby sme si to nemýlili s rétorickým akože zachraňovaním sveta – ten akoby zachránil intergalaktickú civilizáciu.

Dve hluché deti spia na železničných koľajach, vlak sa približuje; vidíte to, ale ste príliš ďaleko a nemôžete tie deti zachrániť. Ja som nablízku, preto vyskočím a odtiahnem jedno dieťa z koľají... a potom sa zastavím a pokojne si popíjam diétnu Pepsi, ako sa vlak rúti na to druhé dieťa. „Rýchlo“, kričíte na mňa. „Urob niečo!“ Lenže (zavolám na vás) ja už som zachránil jedno dieťa z koľají a preto mám „nepredstaviteľne“ veľa dobrých bodov. Či už zachránim to druhé dieťa alebo nie, stále budem konateľom „nepredstaviteľne“ dobrého skutku. Nemám už teda žiaden motív konať. Neznie to správne, však?

Prečo by malo byť iné, ak filantrop venuje 10 miliónov dolárov na vyliečenie zriedkavej, ale okázalo smrteľnej choroby, ktorá postihuje iba sto ľudí na celej planéte, keď tie isté peniaze mohli s rovnakou pravdepodobnosťou vytvoriť liek pre menej okázalú chorobu, ktorá zabíja 10% zo 100 000 ľudí? Nemyslím si, že to je iné. Keď sa jedná o ľudské životy, máme povinnosť maximalizovať, nie uspokojovať; a táto povinnosť má rovnakú silu ako pôvodná povinnosť zachraňovať životy. Ktokoľvek sa vedome rozhodne zachrániť jeden život, keď mohol zachrániť dva – a nehovorím o tisíc životoch, alebo celom svete – zatratil sa rovnako ako hocijaký vrah.

Dodatok: Nie je kognitívne jednoduché míňať peniaze na záchranu životov, pretože otrepané metódy, ktoré vám okamžite prídu na um, nefungujú alebo sú škodlivé. (Neskôr napíšem, prečo to zvykne byť takto.) Stuart Armstrong tiež poukazuje, že ak ideme pohŕdať filantropom, ktorý neefektívne minie svoje životné úspory, mali by sme merať rovnakým metrom a pohŕdať ešte viac tými, ktorí mohli minúť peniaze na záchranu ľudských životov, ale neurobili to.

viliam@bur.sk