Vyznávanie a fandenie

Preklad anglického článku "Professing and Cheering". Autor: Eliezer Yudkowsky

Raz som sa zúčastnil panelovej diskusie na tému: „Sú veda a náboženstvo zlučiteľné?“ Jedna zo žien v diskusii, pohanka, bez zastavenia rozprávala o tom, ako verí, že Zem vznikla, keď sa v prvotnej priepasti narodila obrovská prvotná krava, ktorá lízaním priviedla na svet prvotného boha, ktorého potomkovia zabili prvotného obra a jeho telo použili na stvorenie Zeme, atď. Príbeh bol dlhý, plný podrobností, a absurdnejší než to, že Zem leží na chrbte obrovskej korytnačky. A rozprávajúca očividne poznala vedu natoľko, aby to vedela.

Doteraz si nie som istý slovami, ktorými opísať, čo som videl, keď táto žena hovorila. Hovorila s... pýchou? Spokojnosťou so sebou samou? S úmyselným vystatovaním?

Táto žena pokračovala v opisovaní jej mýtu stvorenia zdanlivo celú večnosť, aj keď pravdepodobne to bolo iba päť minút. Tá zvláštna pýcha/spokojnosť/vystatovanie očividne nejako súvisela s jej vedomím, že jej presvedčenia sú z vedeckého hľadiska škandalózne. A nebolo to preto, že by nenávidela vedu; ako panelová diskutérka zastávala názor, že veda a náboženstvo sú zlučiteľné. Hovorila dokonca o tom, že je celkom pochopiteľné, prečo Vikingovia hovorili o prvotnej priepasti, vzhľadom na to, v akej krajine žili – odargumentovala svoje vlastné náboženstvo! - a napriek tomu trvala na tom, že tomuto „verí“, a vyslovovala to so svojráznym uspokojením.

Nie som si istý, či Danielov Dennettov pojem „viery vo vieru“ siaha až po túto udalosť. Toto bolo ešte čudnejšie. Neprednášala svoj mýtus o stvorení s fanatickou vierou niekoho, kto potrebuje ubezpečiť sám seba. Nesprávala sa tak, akoby očakávala, že my, obecenstvo, sa necháme presvedčiť – ani akoby našu vieru potrebovala na potvrdenie vlastnej.

Dennett, okrem pomenovania viery vo vieru, tvrdil aj, že mnohé z toho, čo nazývame „náboženské presvedčenie“, by sa skôr malo študovať ako „náboženské vyznávanie“. Predstavte si, že mimozemský antropológ študuje skupinu študentov postmodernej angličtiny, ktorí napohľad všetci veria, že Wulky Wilkinsen bol post-utopický autor. Správna otázka by nemala znieť: „Prečo všetci študenti veria tomuto čudnému názoru?“ ale „Prečo všetci píšu túto čudnú vetu na písomke?“ Lebo aj keď je veta v podstate bezo zmyslu, stále môžete vedieť, že sa od vás očakáva, že ju budete nahlas skandovať.

Myslím si, že Dennett je asi trochu moc cynický, keď naznačuje, že náboženské vyznávanie je iba vyslovovanie názorov nahlas – väčšina ľudí je natoľko čestná, že keď povedia náboženskú vetu nahlas, cítia aj povinnosť povedať túto verbálnu vetu aj vo svojom vlastnom prúde vedomia.

Ale zdá sa, že ani pojem „náboženského vyznávania“ celkom nezodpovedá tvrdeniu tejto pohanky o viere v prvotnú kravu. Keby ste mali vyznať náboženskú vieru k spokojnosti kňaza, či k spokojnosti spoluveriacich – sakra, keby ste mali uspokojiť svoj vlastný sebaobraz ako veriaceho človeka – museli by ste predstierať, že veríte, omnoho presvedčivejšie, než robila táto žena. Ako recitovala svoj príbeh o prvotnej krave, stále s tou čudnou vystatovačnou pýchou, ani sa nesnažila byť presvedčivá – ani sa nesnažila presvedčiť nás, že berie svoje vlastné náboženstvo vážne. Myslím si, že aj toto ma na tom tak zarazilo. Poznám ľudí, ktorí vedia, že veria smiešnym veciam, ale keď ich vyznávajú, dávajú omnoho viac úsilia do presviedčania seba samých, že svoju vieru berú vážne.

Nakoniec mi došlo, že táto žena sa nepokúša presvedčiť nás, ani len seba. Jej recitovanie mýtu o stvorení vôbec nebolo o mýte o stvorení. Namiesto toho, svojím útočným päťminútovým blábolom fandila pohanstvu, ako keby držala vlajku na futbalovom zápase. Vlajka, ktorá hovorí: „MODRÍ, DO TOHO!“, nie je vyjadrením faktu, ani pokusom presvedčiť; nemusí byť presvedčivá – je to pokrik.

Tá zvláštna vystatovačná pýcha... to bolo, ako keby pochodovala nahá v sprievode gay pride. (Mimochodom, nemal by som žiadne námietky, keby pochodovala nahá v sprievode gay pride. Lesbismus nie je niečo, čo môže byť zničené pravdou.) Nebol to len pokrik, ako keď niekto pochoduje, ale pohoršujúci pokrik, ako keď pochoduje nahý – verí, že ju nemožno uväzniť ani kritizovať, pretože to robí pre svoj pochod hrdosti.

Preto jej záležalo na tom, aby hovorila veci, ktoré prekračovali aj hranicu srandy. Keby sa pokúšala, aby to vyznelo nejako prijateľnejšie, bolo by to ako obliecť sa.

viliam@bur.sk