Preklady stránky LessWrong.com

Originál: "Do We Believe Everything We're Told?"

Autor: Eliezer Yudkowsky

Veríme všetkému, čo nám povedia?

Niektoré rané experimenty o ukotvovaní a prispôsobovaní testovali, či rozptyľovanie pokusných osôb – ich kognitívne „vyťaženie“ požiadavkou, aby sledovali, či sa v postupnostiach číslic vyskytuje „5“ alebo také čosi – zníži prispôsobovanie, a tým zvýši vplyv kotvy. Väčšina experimentov asi potvrdzuje myšlienku, že kognitívna vyťaženosť zvyšuje ukotvovanie a kontamináciu vo všeobecnosti.

Všímajúc si hromadiace sa experimentálne výsledky – viac a viac zistení o kontaminácii zvýraznenej kognitívnou vyťaženosťou – Daniel Gilbert uvidel, ako sa vynára naozaj šialený vzor: Veríme všetkému, čo nám povedia?

Človek by si mohol prirodzene myslieť, že keď nám niekto povie nejaký výrok, najprv pochopíme, čo ten výrok znamená, potom sa nad tým výrokom zamyslíme, a nakoniec ho buď prijmeme alebo odmietneme. Tento napohľad samozrejmý model toku kognitívnych procesov sa tiahne už od Descarta. Ale Descartov súper, Spinoza, nesúhlasil. Spinoza naznačil, že najprv pasívne prijmeme výrok v procese jeho pochopenia, a až dodatočne aktívne prestaneme veriť výrokom, ktoré po zvážení odmietneme.

Posledných pár storočí filozofi viacmenej držali s Descartom, keďže jeho pohľad vyzeral viac, však viete, logicky a intuitívne. Ale Gilbert videl spôsob, ako otestovať Descartovu a Spinozovu hypotézu experimentálne.

Ak má pravdu Descartes, potom by rozptyľovanie pokusných osôb mali prekážať aj prijímaniu pravdivých tvrdení aj odmietaniu nepravdivých. Ak má pravdu Spinoza, potom by rozptyľovanie pokusných osôb malo spôsobiť, že si nepravdivé tvrdenia budú pamätať ako pravdivé, ale nemalo by spôsobiť, že si pravdivé tvrdenia budú pamätať ako nepravdivé.

Gilbert, Krull, a Malone (1990) potvrdili tento výsledok, ukazujúc, že keď pokusným osobám predkladali nové tvrdenia označené PRAVDA a NEPRAVDA, rozptyľovanie nemalo vplyv na identifikovanie pravdivých tvrdení (55% úspech bez vyrušovania, 58% s vyrušovaním), ale ovplyvňovalo identifikovanie nepravdivých tvrdení (55% bez vyrušovania, 35% s vyrušovaním).

Ešte dramatickejšiu ilustráciu vyprodukoval v nasledujúcom experimente Gilbert, Tafarodi a Malone (1993). Pokusné osoby nahlas čítali správy o zločine rolujúce sa na obrazovke, v ktorých farba textu označovala, či je konkrétne tvrdenie pravdivé alebo nepravdivé. Niektoré správy obsahovali nepravdivé tvrdenia, ktoré zvyšovali vážnosť zločinu, iné správy obsahovali nepravdivé tvrdenia, ktoré zmierňovali (ospravedlňovali) zločin. Pokusné osoby mali počas čítania správ o zločine zároveň sledovať postupnosti písmen a hľadať číslicu „5“ – to bola rozptyľujúca úloha vytvárajúca kognitívne vyťaženie. Nakoniec mali pokusné osoby odporučiť dĺžku väzenia pre daného zločinca, od 0 do 20 rokov.

Pokusné osoby v kognitívne vyťaženom stave odporučili v priemere 11,15 rokov väzenia pre zločincov s „vážnejším“ zločinom, čiže zločincov, ktorých správy obsahovali výroky zvyšujúce vážnosť zločinu označené ako nepravdivé. Vyťažené osoby odporučili v priemere 5,83 rokov väzenia pre zločincov, ktorých správy obsahovali výroky ospravedlňujúce zločin označené ako nepravdivé. Tento takmer dvojnásobný rozdiel bol, ako asi očakávate, štatisticky významný.

Nevyťažení účastníci čítali presne tie isté správy, s rovnakými označeniami, a okolo nich občas prešli rovnaké postupnosti číslic, ale oni nemali za úlohu sledovať číslicu „5“. Preto mohli venovať viac pozornosti „nevereniu“ výrokov označených za nepravdivé. Títo nevyťažení účastníci odporúčali 7,03 rokov verzus 6,03 rokov pre zločincov, ktorých správy nepravdivo zvyšovali vážnosť alebo nepravdivo ospravedlňovali.

Článok Gilberta, Tafarodiho a Maloneho mal názov: „Nedokážete neveriť všetkému, čo čítate.“

To naznačuje – prinajmenšom – že by sme mali byť omnoho opatrnejší, keď sa vystavujeme nespoľahlivým informáciám, najmä ak popri tom robíme ešte niečo iné. Buďte opatrní, keď zazriete noviny v supermarkete.

PS: Podľa neoverenej klebety, ktorú som si práve vymyslel, ľudia budú menej skeptickí pri čítaní tohto článku, pretože ich bude rozptyľovať zmena farby textu.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Constant2:

Spinozov názor vyzerá napohľad omnoho pravdepodobnejší než Descartov, pretože sa dá ľahšie implementovať. Každý, kto programoval, vie, že najľahší spôsob, ako napísať program spracujúci vstup, je proste ho akceptovať, a že kontrola môže byť výpočtovo náročná. Navyše, ako má človek pochopiť vetu bez toho, aby si aspoň predstavil názor, ktorý táto veta zamýšľa vyvolať, aby mohol aspoň porozumieť, čo to znamená (samotná veta je iba postupnosť písmen/hlások, ktoré sami osebe neobsahujú názov), a najjednoduchší ihneď dostupný spôsob, ako si predstaviť taký názor, je naozaj si ho vytvoriť. Je omnoho jednoduchšie naozaj sa prepnúť do stavu mozgu spojeného s daným názorom a prípadne si pridať poznámku, že toto nie je vážne, než vstúpiť do celkom odlišného stavu. Z detských štúdií môžeme usudzovať, že vyššiu schopnosť rozmýšľať nad názorom, ktorému neverím, nezískavame okamžite, lebo až vo veku asi 4 roky (myslím) dokáže dieťa pochopiť, že iní majú názory, ktoré sa líšia od skutočnosti.

viliam@bur.sk