Tretia možnosť

Preklad anglického článku "The Third Alternative". Autor: Eliezer Yudkowsky

„Viera v Deda Mráza dáva deťom pocit úžasu a nabáda ich, aby sa pekne správali v nádeji, že dostanú darčeky. Ak bude viera v Deda Mráza zničená pravdou, deti stratia svoj pocit úžasu a prestanú sa pekne správať. Preto, hoci je viera v Deda Mráza fakticky nepravdivá, je to vznešená lož, ktorej čistý zisk by sme mali zachovať z utilitariánskych dôvodov.

Toto je klasicky nazývané falošná dilema, klam vylúčenia stredu, alebo klam výberu balíka. Aj keby sme prijali faktické a morálne predpokladu horeuvedeného argumentu, stále to nestačí. Ani predpoklad, že taktika Deda Mráza (povzbudzovanie detí, aby verili v Deda Mráza) je lepšia než nulová taktika (nerobiť nič), nedokazuje, že dedomrázizmus je najlepšia zo všetkých možných alternatív. Aj iné taktiky by mohli poskytnúť deťom pocit úžasu, napríklad vziať ich na sledovanie štartu Space Shuttle alebo zásobiť ich románmi science fiction. Podobne (ak si dobre spomínam), ponúkať deťom úplatky za dobré správanie povzbudzuje deti, aby sa správali dobre iba vtedy, keď sa dospelí pozerajú; zatiaľ čo chválenie bez úplatkov vedie k bezpodmienečne dobrému správaniu.

Vznešené lži bývajú vo všeobecnosti klamy výberu balíka; a odpoveďou na klam výberu balíka je, že ak jeho predpokladaný prínos naozaj potrebujeme, vieme si zostrojiť tretiu možnosť, ako ho získať.

Ako získame tretie možnosti? Prvým krokom k získaniu tretej možnosti je rozhodnúť sa, že ju ideme hľadať, a posledným krokom je rozhodnutie prijať ju. Znie to samozrejme, a predsa sa väčšina ľudí zasekne na týchto krokoch, a nie počas procesu hľadania. Odkiaľ pochádzajú falošné dilemy? Niektoré vznikajú poctivo, pretože je kognitívne náročné vidieť lepšie možnosti. Ale jednou továrňou na falošné dilemy je zdôvodňovanie pochybných rozhodnutí poukazovaním na predpokladané výhody oproti ničnerobeniu. V takomto prípade zdôvodňujúci nechce žiadnu tretiu možnosť; nájdenie tretej možnosti by zničilo toto zdôvodnenie. Posledná vec, ktorú chce dedomrázista počuť, je, že chvála funguje lepšie než úplatky, alebo že kozmická loď dokáže inšpirovať rovnako ako lietajúci sob.

Najlepšie býva nepriateľom dobrého. Ak je vaším cieľom naozaj pomáhať ľuďom, potom je lepšia možnosť dôvodom na oslavu – až nájdeme túto lepšiu stratégiu, budeme môcť ľuďom pomáhať účinnejšie. Ale ak je cieľom zdôvodniť jednu konkrétnu stratégiu tvrdením, že pomáha ľuďom, tretia možnosť je nepriateľský argument, konkurent.

Moderná kognitívna psychológia vníma rozhodovanie ako hľadanie možností. V skutočnom živote nestačí možnosti porovnávať, v prvom rade ich potrebujete vytvárať. Pri mnohých problémoch je možností tak veľa, že potrebujete kritérium, kedy sa v hľadaní zastaviť. Ak si chcete kúpiť dom, nemôžete porovnať každý dom v meste; v nejakom bude sa musíte prestať obzerať a rozhodnúť sa.

Ale čo keď sa naše vedomé motívy hľadania – kritériá, ktoré si môžeme pripustiť – nezhodujú s nevedomými vplyvmi? Keď vykonávame údajne altruistické hľadanie, hľadanie lepšej altruistickej taktiky, a nájdeme stratégiu, ktorá druhým pomáha, ale nás znevýhodňuje – nuž, tam neprestaneme hľadať; pokračujeme v hľadaní. Sami sebe však povieme, že hľadáme stratégiu, ktoré prinesie ešte väčší altruistický úžitok, samozrejme. Predpokladajme však, že nájdeme taktiku, ktorá má nejaký obhájiteľný úžitok, ale zhodou okolností zároveň vyhovuje aj nám osobne. Potom hľadanie ihneď ukončíme! V skutočnosti budeme pravdepodobne odporovať každej rade, aby sme opäť začali hľadať – vyhovoríme sa trebárs na nedostatok času. (Z nejakého dôvodu máme vždy kognitívne zdroje na hľadanie zdôvodnení našich existujúcich rozhodnutí.)

Dajte si pozor, keď si všimnete, že argumentuje v prospech rozhodnutia, ktoré je obhájiteľné namiesto optimálneho; alebo že má nejakú výhodu oproti ničnerobeniu, namiesto aby bolo najvýhodnejšou zo všetkých možných akcií.

Falošné dilemy sa časti vyskytujú ako zdôvodnenie neetických pravidiel, ktoré sú, obrovskou zhodou okolností, veľmi pohodlné. Klamanie je napríklad často omnoho pohodlnejšie než hovorenie pravdy; názor, ktorý ste mali na začiatku, je pohodlnejší než aktualizácia. Odtiaľ pochádza obľuba argumentov v prospech vznešených lží; slúžia ako obrana pôvodného názoru – nenájdete vznešeného klamára, ktorý by vypočítal novú vznešenú lož; vždy si držia tú lož, s ktorou začali. Radšej toto hľadanie rýchlo ukončiť!

Ak to chcete robiť lepšie, opýtajte sa rovno: Keby som videl, že existuje lepšia možnosť než moje terajšie rozhodnutie, tešil by som sa z hĺbky srdca, alebo by som cítil malý záblesk váhania, než by som sa vzdal? Ak sú odpovede „nie“ a „áno“, dajte si pozor na to, že ste asi nehľadali tretiu možnosť.

Čo vedie k ďalšej dobre otázke, ktorú môžete sami sebe položiť: Strávil som päť minút so zavretými očami brainstormujúc divoké a tvorivé možnosti, snažiac sa vymyslieť lepšiu možnosť? Musí to byť päť minút skutočného času, lebo inak by ste iba žmurkli – zavreli oči a opäť ich otvorili – a povedali: „Veru hej, hľadal som iné možnosti, ale žiadne nie sú.“ Žmurknutie je dobrou čiernou dierou, do ktorej môžete odhodiť svoje povinnosti. Odporúčam použiť skutočné, fyzické hodiny.

A čo sa týka tých divokých a tvorivých možností – dávali ste si dobrý pozor na to, aby ste nevymysleli niečo dobré? Mali ste v kútiku mysle tajné úsilie zaručiť, aby každá možnosť, nad ktorou sa zamyslíte, bola očividne zlá?

Je úžasné, ako veľa vznešených klamárov a im podobných je ochotných prijať etické priestupky – pri všetkom povinnom plači nad svojou agóniou svedomia – hoci nestrávili ani päť minút na hodinách hľadaním inej možnosti. Existujú myšlienkové hľadania, pri ktorých si tajne želáme, aby sme neuspeli; a keď je vidina úspechu nepohodlná, ľudia prijmú prvú dostupnú výhovorku, aby sa vzdali.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Eliezer Yudkowsky:
Z môjho pohľadu je hlavným prínosom dedomrázizmu dať deťom trenažér na ateizmus – naučiť ich skepticizmu voči nadprirodzeným tvrdeniam, ktoré im dávajú dospelí a v ktoré veria ich rovesníci; najmä tá časť, že budú odmenené za vieru. Keby som mal deti, nechal by som, aby im rovesníci rozprávali o Dedovi Mrázovi, a ja by som to nevyvracal, len aby deti získali skúsenosť so skepticizmom – ak sú vaši rodičia ateisti, prichádzate o možnosť zásadnej životnej skúšky a veľmi hodnotnej skúsenosti.

Avšak aj toto sa dá vylepšiť, ak ste ochotní rozprávať svoje vlastné lži namiesto toho, aby ste to nechali druhých urobiť za vás. Skrátka povedzte deťom veľmi vážnym hlasom, že ak pochybujú o existencii Deda Mráza, neprinesie im žiadne darčeky; ale ak veria tak veľmi, ako len vládzu, dostanú kopec darčekov. Vlastne, vynechajte aj tú časť, že Dedo Mráz odmeňuje deti za to, že sú dobré – dobro by malo byť svojou vlastnou odmenou, aby sa správne internalizovalo; ak deti veria, že sú podplácané, môže to zasahovať do ich internalizácie morálky. Dedo Mráz by mal odmeňovať deti iba za to, že v neho veria. Prečo je to dobré? Skrátka preto, lebo.

Keď dieťa prvýkrát začne pochybovať o Dedovi Mrázovi, malo by dostať hmlistú uveriteľnú množinu fyzikálnych a morálnych racionalizácií – napr. soby v skutočnosti cestujú cez devätnásty rozmer; bohaté deti dostávajú lepšie darčeky preto, lebo majú vyšší hedonický základ; atď. Tým získa dieťa skúsenosť s hmlistými filozoficko znejúcimi racionalizáciami, nielen s očividne priehľadnými klamstvami.

Mám pokračovať? Prečo by mal byť súčasný mýtus optimálny na akýkoľvek účel, hoci aj ako vznešená lož, ak takto nebol navrhnutý?

viliam@bur.sk