Ďalšie dve veci zo školy, ktoré sa treba odučiť

Preklad anglického článku "Two More Things to Unlearn from School". Autor: Eliezer Yudkowsky

V článku Tri veci zo školy, ktoré sa treba odučiť Ben Casnocha cituje Billov Bullardov zoznam troch zlozvykov myslenia: Pripisovanie dôležitosti osobným názorom, riešenie zadaných úloh, a získavanie súhlasu druhých. Bullardove navrhované alternatívy mi nepripadajú veľmi dobré, ale isté je, že identifikoval pár dôležitých problémov.

Napadajú mi ďalšie školou naočkované zlozvyky myslenia, tak veľa, že ich ani nebudem vypisovať, ale menujem dva z mojich najmenej obľúbených.

Zdá sa mi, že najnebezpečnejší zvyk myslenia, ktorý vás v škole naučia, je, že aj keď niečomu naozaj nerozumiete, aj tak by ste to mali odpapagájovať naspäť. Jednou zo základných životných zručností je uvedomiť si, kedy ste zmätení, a škola túto schopnosť aktívne ničí – učí študentov, že „rozumejú“, ak vedia na skúške úspešne odpovedať na otázky, čo je veľmi veľmi veľmi vzdialené od vstrebania vedomosti natoľko, že sa stane vašou súčasťou. Študenti si zvyknú na to, že jedenie spočíva vo vkladaní si jedla do úst; na skúškach sa nedá testovať žuvanie ani prehĺtanie, a tak hladujú.

Veľká časť tohto problému môže byť daná tým, že každý štvrťrok treba prebrať tri 4-kreditové kurzy; z nich každý týždeň jednu kapitolu z učebnice plus domácu úlohu – kurzy sú načasované na zúrivé memorizovanie; za ten čas sa poznanie nedá dôkladne prežuť a pomaly stráviť. Vysokoškoláci nemajú dovolené byť zmätení; keby začali hovoriť: „Počkaj, rozumiem tomuto naozaj? Možno by som mal pár dní stráviť hľadaním súvisiacich článkov, alebo si to pozrieť v inej učebnici,“ vyleteli by zo všetkých kurzov, ktoré si daný štvrťrok zobrali. O mesiac neskôr by danému učivu rozumeli omnoho lepšie a pamätali by si ho omnoho dlhšie – ale mesiac po skúškovom je už príliš neskoro; v pomätenej úžitkovej funkcii univerzít to nemá žiadnu hodnotu.

Mnohí študenti, ktorí prešli týmto procesom, si už ani neuvedomujú, keď ich niečo zmätie, ani si nevšímajú medzery vo svojom chápaní. Boli odučení zastaviť sa a porozmýšľať.

Spomínam si, že som čítal, už sa nepamätám kde, že fyzici v nejakej krajine mali väčší sklon stať sa extrémnymi náboženskými fanatikmi. To ma zmiatlo, dokiaľ autor nenaznačil, že študentom fyziky sa prezentuje hotová pravda, ktorá je naozaj správna, z čoho si vypestujú zvyk dôverovať autorite.

Možno je nebezpečné dať ľuďom obrovskú kopu autoritatívneho poznania, najmä ak je naozaj pravdivé. Môže to poškodiť ich skepticizmus.

Čo teda môžete robiť? Učiť študentov históriu fyziky, ako každú myšlienku postupne nahradila nová, správnejšia? „Tu je stará myšlienka, tu je nová myšlienka, tu je experiment – nová myšlienka vyhrala!“ Zopakujte túto lekciu desaťkrát a aký zvyk myslenia ste naučili? „Nová myšlienka vždy vyhrá; každá nová myšlienka vo fyzike sa ukáže ako správna.“ Stále se nenaučili žiadne kritické myslenie, pretože ste im históriu ukázali zo spätného zrkadla. Naučili ste ich zvyk, že rozlíšiť pravdivé myšlienky od nepravdivých je dokonale jednoduché a priamočiare, takže ak na novej peknej myšlienke je aspoň niečo dobré, asi je to pravda.

Možno by sa dalo učiť históriu fyziky z historicky realistického uhla pohľadu, bez výhody spätného zrkadla: ukážte študentom rôzne alternatívy, ktoré sa historicky považovali za prijateľné, zopakujte si historické spory a debaty.

Možno by ste sa mohli vyhnúť dávaniu vedomostí študentom na striebornej tácke: ukážte im niekoľko rôznych verzií fyzikálnych rovníc, ktoré vyzerali prijateľne, a povedzte im, aby zistili, ktorá je správna, alebo vymysleli experimenty, ktoré by mohli medzi týmito alternatívami rozhodnúť. Nebolo by to až také náročné, ako žiadať ich, aby si sami bez nápovedy všimli nezrovnalosti a sami vymysleli alternatívy, ale bolo by to výrazne zlepšenie oproti memorizovaniu predloženej autority.

Potom by ste možno učili tento zvyk myslenia: „Myšlienky predloženej autority sú často nedokonalé, ale je veľmi namáhavé objaviť myšlienku, ktorá je lepšia. Väčšina možných zmien je k horšiemu, aj keď každé zlepšenie je nevyhnutne zmena.“

viliam@bur.sk