Transhumanizmus ako zjednodušený humanizmus

Preklad anglického článku "Transhumanism as Simplified Humanism". Autor: Eliezer Yudkowsky

Frank Sulloway raz povedal: „Deväťdesiat deväť percent toho, čo Darwinova teória hovorí o ľudskom správaní, je taká samozrejmá pravda, že za ňu Darwinovi ani nepripisujeme zásluhy. Irónia je, že psychoanalýza je má nad darwinizmom navrch práve preto, že jej predpovede sú také bizarné a jej vysvetlenia také neintuitívne, že si pomyslíme: Je toto naozaj pravda? Aké radikálne! Freudove myšlienky sú natoľko zaujímavé, že ľudia sú za ne ochotní platiť, zatiaľ čo jednou z veľkých nevýhod darwinizmu je, že máme pocit, že už ho poznáme, pretože v istom zmysle ho naozaj poznáme.“

Predstavte si, že nájdete šesťročné dievča ležať v bezvedomí na železničnej koľaji na aktívnej železnici. Čo by ste mali, z morálneho hľadiska, v takejto situácii urobiť? Bolo by lepšie nechať ju tam, nech ju niečo zrazí, alebo pokúsiť sa ju zachrániť? A čo keby 45-ročný muž mal zničujúcu, ale nie smrteľnú chorobu, ktorá by drasticky znižovala kvalitu jeho života – bolo by lepšie vyliečiť ho alebo nevyliečiť ho?

Aha, ešte poznámka na okraj: Táto otázka nie je chyták.

Moja odpoveď je, že by som ich zachránil, keby som mal moc to urobiť – aj to šesťročné dievča na koľaji, aj toho chorého 45-ročného. Samozrejmá odpoveď nemusí byť vždy tá správna, ale niekedy je.

Nikto ma nebude chváliť ako skvelého etika za môj úsudok v týchto dvoch etických dilemách. Moje odpovede nie sú dostatočne prekvapujúce na to, aby mi za ne ľudia platili. Ak budete chodiť a vyhlasovať: „Koľko je dva plus dva? Štyri!“, nezískate si tým povesť hlbokého mysliteľa. Napriek tomu, je to správna odpoveď.

Ak malé dieťa padne na koľaj, je dobré zachrániť ho, a ak 45-ročný trpí zničujúcou chorobou, je dobré vyliečiť ho. Ak máte sklon k logickému mysleniu, núti vás to položiť si otázku, či je to špeciálny prípad všeobecnejšieho etického princípu, ktorý hovorí: „Život je dobrý, smrť je zlá; zdravie je dobré, choroba je zlá.“ Ak áno – a tu vstupujeme na kontroverzné územie – môžeme tento všeobecný princíp nasledovať k prekvapujúcemu novému záveru: Ak 95-ročnému hrozí smrť kvôli starobe, bolo by dobré odtiahnuť ho z tejto koľaje, ak je to možné. A ak sa 120-ročný začína cítiť trochu nezdravo, bolo by dobré obnoviť jeho plné zdravie, ak je to možné. So súčasnou technológiou to možné nie je. Ale keby sa táto technológia niekedy v budúcnosti stala dostupnou – za predpokladu dostatočne pokročilej lekárskej nanotechnológie, alebo iného vynálezu, ktoré budúce mysle zostroja – považovali by ste za dobrú vec zachrániť tento život, a zastaviť túto chorobu?

Pamätajte na jednu dôležitú vec, na ktorú podľa mňa priveľa ľudí zabúda, že toto nie je chyták.

Transhumanizmus je jednoduchší – jeho popis vyžaduje menej bitov – pretože nemá žiadne výnimky. Ak veríte profesionálnym bioetikom (ľuďom, ktorých platia za to, že vysvetľujú etické úsudky), potom pravidlo: „Život je dobrý, smrť je zlá; zdravie je dobré, choroba je zlá“ platí iba do istého kritického veku, a potom sa otočí naopak. Ale prečo by sa malo otočiť? Prečo nezostať naďalej pritom, že život je dobrý? Zdalo by sa, že je dobré zachrániť šesťročné dievča, ale je zlé predĺžiť život a zdravie 150-ročnému. V ktorom veku presne sa znamienko pri hodnote života zmení z kladného na záporné? Prečo?

Čo sa týka transhumanistu, ak vidíte niekoho, komu hrozí smrť, mali by ste ho zachrániť; ak môžete zlepšiť niekoho zdravie, mali by ste to urobiť. Koniec. Žiadne výnimky. Nemusíte sa pýtať, koľko má dotyčný rokov.

Takisto sa nemusíte pýtať, či daný liek bude zahŕňať iba „primitívne“ technológie (napríklad nosidlá na odnesenie šesťročnej z koľají); alebo technológie vynájdené za posledných sto rokov (napríklad penicilín), ktoré však pôsobia všedne, lebo sa používali, už keď sme boli deti; alebo technológie, ktoré znejú strašidelne a sexy a futuristicky (ako génová terapia), pretože boli vynájdené, keď sme mali 18; alebo technológie, ktoré znejú absurdne a neuveriteľne a svätokrádežne (ako nanotechnológia), pretože ešte neboli vynájdené. Váš dotazník ohľadom etickej dilemy nemusí mať riadok, v ktorom uvediete rok vynálezu danej technológie. Môžete zachrániť život? Áno? Dobre, pustite sa do toho. Hotovo, problém vyriešený.

Predstavte si, že 9-ročného chlapca, ktorému v teste Wechsler-Bellevue namerali IQ 120, ohrozuje životné prostredie plné olova alebo mozgové ochorenie, ktoré mu hrozí postupne zredukovať jeho IQ na 110. Odpovedám, že je dobré zachrániť ho pred touto hrozbou. Ak máte sklon k logickému mysleniu, núti vás to položiť si otázku, či je toto špeciálny prípad všeobecnejšieho etického princípu hovoriaceho, že inteligencia je hodnotná. Predstavte si teraz, že sestra tohto chlapca má momentálne IQ 110. Keby existovala technológia schopná plynule zvýšiť jej IQ na 120, bez negatívnych vedľajších účinkov, považovali by ste za dobré urobiť tak?

Nuž samozrejme. Prečo nie? To nie je chyták. Buď je lepšie mať IQ 110 ako 120, a v tom prípade by sme sa mali usilovať znižovať ľuďom IQ zo 120 na 110. Alebo je lepšie mať IQ 120 ako 110, a v tom prípade by sme mali zvýšiť sestrine IQ, ak je to možné. Pokiaľ viem, samozrejmá odpoveď je tu tá správna.

Ale – pýtate sa – kde toto končí? Môže sa zdať pekné a dobré hovoriť o predlžovaní života a zdravia do 150 rokov... ale čo 200 rokov, alebo 300 rokov, alebo 500 rokov, alebo viac? Čo ak – pri správnom integrovaní všetkých týchto nových životných skúseností a postupnom rozširovaní mysle – musí príslušné IQ vzrásť na 140, alebo 180, alebo až za ľudské hranice?

Kde to končí? Nikde. Prečo by malo? Život je dobrý, zdravie je dobré, krása a šťastie a radosť a smiech a rast a učenie sú dobré. Nemení sa to pri nejakom svojvoľne určenom množstve života a krásy. Keby existovala nejaká horná hranica, bola by to výnimka, čo by nebolo elegantné.

Zákony fyziky v konečnom dôsledku môžu alebo nemôžu umožniť život dĺžky aspoň X pre nejaké X – rovnako ako lekárska technológia príslušného storočia to môže alebo nemôže umožniť. Ale fyzikálne hranice sú otázkou jednoduchých faktov, ktoré sa majú riešiť experimentálne. Transhumanizmus ako morálna filozofia sa zaoberá iba otázkou, či je zdravý život dĺžky X dobrý, ak je to fyzikálne možné. Transhumanizmus dáva odpoveď áno pre každé X. Pretože, ako vidíte, toto nie je chyták.

Toto je teda „transhumanizmus“ - milovať život bez výnimiek a bez hornej hranice.

Môže byť transhumanizmus naozaj taký jednoduchý? Nie je to triviálna filozofia, ak nemá žiadne ďalšie prísady, iba zdravý rozum? Áno, v tom istom zmysle ako vedecká metóda nie je nič iné iba zdravý rozum.

Načo je potom dobré mať špeciálny komplikovaný názov ako „transhumanizmus“? Z rovnakého dôvodu ako majú špeciálne komplikované názvy „vedecká metóda“ alebo „sekulárny humanizmus“. Ak vezmete zdravý rozum a začnete ho uplatňovať systematicky, robiť veľa inferenčných krokov, v oblastiach mimo každodennej skúsenosti, a po ceste sa úspešne vyhnete mnohým možným vyrušeniam a lákavým omylom, zvyčajne to skončí ako menšinový postoj a ľudia tomu dajú špeciálny názov.

Morálna filozofia by však nemala mať špeciálne prísady. Cieľom morálnej filozofie nie je vyzerať očarujúco zvláštne a neintuitívne, ani poskytovať zamestnanie pre bioetikov. Cieľom je usmerňovať naše voľby smerom k životu, zdraviu, kráse, šťastiu, radosti, smiechu, rastu, a učeniu. Ak sú tieto úsudky jednoduché, to pre ne nie je čierny bod – morálka nemusí byť vždy komplikovaná.

V transhumanizme nie je nič iné ako ten istý zdravý rozum, ktorý je základom štandardného humanizmu, systematicky uplatňovaný na prípady mimo našej každodennej skúsenosti. Život dlhý milión rokov? Ak je to možné, prečo nie? Tá predstava môže vyzerať veľmi cudzo a zvláštne v porovnaní s našou každodennou skúsenosťou. Môže vyvolávať pocit šoku z budúcnosti. Ale aj tak – je život zlá vec?

Môže byť morálna otázka naozaj až takáto jednoduchá?

Áno.

viliam@bur.sk