Sú vaši nepriatelia od narodenia zlí?

Preklad anglického článku "Are Your Enemies Innately Evil?". Autor: Eliezer Yudkowsky

Pokračovanie k: Chyba prisudzovania

Ako sme si už povedali, vidíme príliš priamu súvislosť medzi konaním druhých a ich vrodenou povahou. Vidíme nezvyčajnú povahu, ktorá presne zodpovedá nezvyčajnému správaniu, namiesto toho, aby sme pátrali po skutočných alebo imaginárnych situáciách, ktoré by toto správanie mohli vysvetliť. Predpokladáme mutantov.

Keď nám niekto naozaj ublíži – spácha skutok, ktorý (právom či neprávom) odsudzujeme – vtedy sa mi zdá, že sa chyba prisudzovania ešte zdvojnásobí. Máme zrejme veľmi silný sklon obviňovať za zlé skutky nepriateľovu mutantnú, zlú povahu. Nie z morálneho hľadiska, ale ako technickú otázku pôvodnej pravdepodobnosti, by sme sa mali opýtať, čo si nepriateľ môže myslieť o svojej situácii, čo by mohlo zmenšiť zdanlivú čudesnosť jeho správania. To by nám umožnilo prísť s hypotézou menej výnimočnej povahy, a tak by sme niesli menšie bremeno nepravdepodobnosti.

11. septembra 2001 devätnásť moslimských mužov unieslo štyri lietadlá so samovražedným zámerom uškodiť Spojeným Štátom Americkým. Čo si myslíte, prečo to mohli urobiť? Pretože videli USA ako maják svetovej slobody, ale narodili sa s mutantnou povahou, ktorá spôsobuje, že nenávidia slobodu?

V skutočnosti, väčšina ľudí si neskladá svoj životný príbeh so sebou samým v roli záporného hrdinu. Každý je kladným hrdinom vo svojom vlastnom príbehu. V nepriateľovom príbehu, z pohľadu nepriateľa, nebude nepriateľ vyzerať ako ten zlý. Ak sa snažíte vyskladať motiváciu, podľa ktorej nepriateľ vyzerať ako ten zlý, budete sa úplne mýliť ohľadom toho, čo sa v nepriateľovej hlave naozaj odohráva.

Lenže politika zabíja myslenie. Debata je vojna, argumenty sú vojaci. Akonáhle viete, na ktorej strane ste, musíte podporovať všetky argumenty tejto strany, a napádať všetky argumenty, ktoré vyzerajú v prospech nepriateľskej strany; inak je to, ako keby ste bodali vlastných vojakov do chrbta.

Keby nepriateľ mal zlú povahu, bol by to argument v prospech vašej strany. A každý argument v prospech vašej strany musíte podporiť, bez ohľadu na jeho hlúposť – inak prestávate tlačiť v nejakej časti frontovej línie. Každý sa snaží prekonať svojho suseda vlasteneckými prehláseniami, a nikto sa neopovažuje protirečiť. Čoskoro má nepriateľ rohy, netopierie krídla, ohnivý dych, a pazúre, z ktorých odkvapkáva jedovatá kyselina. Ak sa pokúsite niečo z tohto poprieť na základe púhych faktov, argumentujete za nepriateľovu stranu; ste zradca. Veľmi málo ľudí dokáže pochopiť, že nebránite nepriateľa, iba bránite pravdu.

Keby bolo treba mutantov na to, aby robili príšerné veci, história ľudského druhu by vyzerala veľmi odlišne. Mutantov by bolo málo.

Alebo je to možno strach, že porozumenie povedie k odpusteniu. Je ľahšie strieľať do zlých mutantov. O čo inšpirujúcejšie znie bojový pokrik: „Skapte, mizerní lotri!“ než „Skapte, ľudia, ktorí mohli byť takí istí ako ja, ale vyrástli v odlišnom prostredí!“ Zo zabíjania ľudí, ktorí neboli čistou temnotou, by ste mohli mať pocit viny.

Toto mi pripadá ako hlboko zakorenená túžba po jednostrannej debate o pravidlách, v ktorej to najlepšie rozhodnutie nemá žiadne nevýhody. Ak armáda prekračuje hranice, alebo k vám ide šialenec s nožom, alternatívy sú: (a) brániť sa, (b) ľahnúť si a zomrieť. Ak sa budete brániť, možno budete musieť zabiť. Ak zabijete niekoho, kto mohol, v inom svete, byť vaším priateľom, je to tragédia. Áno, je to tragédia. Druhá možnosť, ľahnúť si a zomrieť, je tiež tragédia. Prečo by musela existovať aj netragická možnosť? Kto hovorí, že najlepšie možné rozhodnutie nesmie mať žiadne nevýhody? Ak už niekto musí zomrieť, rovnako dobre to môže byť iniciátor útoku, aby sme tým odradili budúce násilie a tým minimalizovali celkové množstvo smrti.

Ak má nepriateľ priemernú povahu a koná podľa takého názoru na svoju situáciu, pri ktorom je násilie typickou ľudskou reakciou, to ešte neznamená, že jeho názory sú fakticky správne. Neznamená to, že sú oprávnené. Znamená to, že budete musieť zastreliť niekoho, kto je vo svojom vlastnom príbehu kladným hrdinom, a v ich príbehu kladný hrdina zomrie na strane 80. To je tragédia, ale je to lepšie než alternatívna tragédia. Je to voľba, aké robí každý policajt, každý deň, aby sa naše milé malé svety nerozpustili v chaose.

Keď presne odhadujete nepriateľovu psychológiu – keď viete, čo naozaj je v nepriateľovej hlave – toto poznanie vám nedá pocit, že zasadzujete nádherný úder súperovi. Nedá vám hrejivý pocit spravodlivého rozhorčenia. Nebudete mať vďaka nemu dobrý pocit zo seba samého. Ak vám váš odhad prináša neznesiteľný smútok, možno vidíte svet taký, aký naozaj je. Zriedkavejšie sa môže stať, že vám presný odhad privolá zimomriavky vážnej hrôzy, ako keď jednáte so skutočnými psychopatmi, alebo s neurologicky nepoškodenými ľuďmi s názormi, ktoré naprosto zničili ich príčetnosť (scientológovia alebo Jesus Camp).

Povedzme to teda priamo a nahlas – únoscovia z 11. 9. neboli zlí mutanti. Necítili nenávisť k slobode. Aj oni boli kladnými hrdinami vo svojich vlastných príbehoch, a zomreli za to, čo považovali za správne – pravdu, spravodlivosť, islamský spôsob života. To, že sa tak sami vnímali, neznamená, že mali pravdu. To, že sa tak vnímali, neznamená , že musíme súhlasiť, že mali právo urobiť, čo urobili. To, že sa tak vnímali, neznamená, že pasažieri United Flight 93 mali ustúpiť a nechať im voľnú ruku. Znamená to, že v inom svete, keby vyrástli v inom prostredí, títo únoscovia mohli byť napríklad policajtmi. A to je naozaj tragédia. Vitajte na Zemi.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Nancy Lebovitz:
Podľa toho, čo viem, samovražední atentátnici a im podobní sú viacmenej normálni ľudia. U normálneho človeka je normálne, že je pomerne ľahké ho ovplyvniť.

Ak chceš nájsť niečo ako zlých mutantov, skús sa pozrieť na tých, ktorí samovražedných atentátnikov verbujú. Na druhej strane, tých je asi ťažšie študovať, a možno tiež nebudú takí odlišní, ako by sme dúfali.

Joshua Z:
Medzi samovražednými atentátnikmi je väčšie percento vyštudovaných inžinierov než v priemernej populácii. Sú aj náznaky, že medzi inžiniermi je prekvapivo veľa kreacionistov. Nemyslím si, že inžinieri sú zlí mutanti, ale naznačuje to, že určité spôsoby myslenia vedú s väčšou pravdepodobnosťou k zlým výsledkom. Aby som zopakoval pomerne štandardnú špekuláciu, inžinierov neučia kritické myslenie ani zvládanie neistoty. To nie je dobrá kombinácia.

Mitchell Porter:
Nejde o to, že by moslimskí inžinieri mali osobitný sklon stať sa džihádistami. Ale inžinieri robia veci. Riešia problémy, konajú. Takže ak sa inžinier pridá k džihádu, nebude to robiť polovičato, a bude v tom pravdepodobne dobrý. V tomto zmysle je džihád rovnaký ako celá moderná vojna: vzdelaní ľudia, ktorí vedia niečo z fyziky a vedia riešiť problémy hrajú významnú rolu. To je moja teória.

viliam@bur.sk