Sebaklam: pokrytectvo alebo slabá vôľa?

Preklad anglického článku "Self-deception: Hypocrisy or Akrasia?". Autor: Eliezer Yudkowsky

Čo si máme myslieť, keď niekto ústami hovorí, že túži po pravde, ale podľa iných kognitívnych skutkov uprednostňuje pohodlné ilúzie pred skutočnosťou (alebo pohodlný cynizmus pred skutočnosťou)?

Robin Hanson nazýva takýchto jednotlivcov pokrytcami. V tradičnom zmysle tohto slova je pokrytec morálny klamár: niekto, kto hovorí morálnu zásadu, ktorej sám neverí. Na druhej strane, nie vždy spĺňame ciele, ktoré sme si sami vytýčili. Ak naozaj verím tomu, že by som mal cvičiť aspoň 3-krát za týždeň, ale nerobím tak vždy, je správne nazvať ma „pokrytcom“? Pojem akrázia, znamenajúci „slabá voľa“ alebo „zlyhanie sebaovládania“, sa zdá primeranejší. Dokonca aj keď poviem všetkým svojim priateľom, že by mali cvičiť 3-krát týždenne, nerobí to zo mňa nevyhnutne pokrytca. Je to dobrá rada. (Ale keby som tvrdil, že ja cvičím 3-krát každý týždeň, s vedomím, že toto tvrdenie je nepravdivé, to by bolo nečestné.)

Obvinenia z pokrytectva si získajú omnoho viac pozornosti než obvinenia zo slabej vôle – pretože pokrytectvo je úmyselný priestupok. Je to pokušenie povedať „pokrytectvo“, keď v skutočnosti myslíte „slabá vôľa“, pretože tak získate viac pozornosti, ale môže to ublížiť nevinným okoloidúcim. Pri slabej vôli je vaším priestupkom zlyhanie vôle – je v poriadku, že odporúčate chodiť častejšie do telocvične, akurát by ste mali túto zásadu sami dodržiavať. Pri pokrytectve je priestupkom tvrdenie, že vám na tom záleží: nemáte právo verejne odporúčať túto morálnu zásadu, pretože (vás obviňujú, že) v ňu sami neveríte.

Will Wilkinson sa Hansona opýtal: „Bolo by určitým víťazstvom, keby ľudia, ktorí teraz hovoria, že im záleží na pravde, ale naozaj im nezáleží, začali priznávať, že im na tom naozaj nezáleží?“

Omnoho dôležitejšie však je: kto tvrdí, že ľuďom, ktorí tvrdia, že im im záleží na pravde a potom oklamú sami seba, na pravde „naozaj nezáleží“? Prečo nepovedať, že im na pravde naozaj záleží (čo je správne a pekné), ale nespĺňajú svoje vlastné zásady?

Možno je v ekonómii bežnou praxou dedukovať „preferencie“ na základe skutkov namiesto vyhlásení, ale to je preto, lebo sa snažíte predpovedať, vo vedeckom zmysle, čo daná osoba urobí neskôr – snažíte sa zostaviť dobré ekonomické modely. Morálna filozofia je úplne iná oblasť. Prinajmenšom je v morálnom uvažovaní kontroverzným krokom rozhodnúť sa, že ľudským „skutočným ja“ sú emocionálne impulzy a nevedomé tlaky, namiesto deklaratívnych procesov morálneho uvažovania a slov, ktoré vychádzajú z ich úst. Potom by sme nedostatok sebaovládania nemali volať slabou vôľou, ale silnou vôľou.

Aby som túto dilemu vyhrotil: Dotyčný príde pred vás a povie: „Viem, že som sa mnohokrát previnil sebaklamom. Kupoval som si žreby z lotérie, preceňoval som svoje šoférske schopnosti, plánoval som optimisticky, odmietal som čeliť odporujúcim indíciám. Som slabý. Ale pritom túžim konať lepšie. Pomôžeš mi?“

Takže toto sú slová idúce z jeho úst, ktoré hovoria jednu vec. A môže byť, že dotyčný sa dopustil mnohých iných skutkov, ktoré hovoria niečo iné. Kto je tým skutočným človekom? Má táto otázka nejakú odpoveď, alebo iba definíciu?

Neriešim odpoveď. Potrebujem iba vedieť, že ma niečo požiadalo o pomoc. Že je tu niečo, čo môže byť mojím spojencom v našom výprave za pravdou – bez ohľadu na to, či to označíte ako „skutočné ja“. Bez ohľadu na to, či v tejto veci označíte mňa ako moje „skutočné ja“. Ak slovo „ja“, keď ho píšem, neodkazuje na kognitívne vzorce, ktoré spôsobili napísanie týchto slov na obrazovku vášho počítača, na čo potom odkazuje? Ak ma slová, ktoré vyjdú z úst niekoho iného, označia za prízrak, potom si vyhľadám spoločníkov medzi pravdu hľadajúcimi prízrakmi, a budem mať spoločnosť na svojej fantómovej výprave.

viliam@bur.sk