Rozumnosť a anglický jazyk

Preklad anglického článku "Rationality and the English Language". Autor: Eliezer Yudkowsky

Včera mi niekto povedal, že mu moje písanie pripomenulo Politika a anglický jazyk od Georgea Orwella. Bolo mi cťou. Najmä preto, lebo som už mal vymyslenú dnešnú tému.

Ak naozaj chcete umelcov pohľad na rozumnosť, potom si prečítajte Orwella; je to povinné čítanie pre racionalistov aj pre spisovateľov. Orwell nebol vedec, ale spisovateľ; jeho nástrojmi neboli čísla, ale slová; jeho protivníkom nebola Príroda, ale ľudské zlo. Ak chcete uväzniť ľudí na celé roky bez súdneho procesu, musíte si vymyslieť iný spôsob, ako to povedať, než: „Idem uväzniť pána Jenningsa na celé roky bez súdneho procesu.“ Musíte zahmliť poslucháčovo myslenie, zabrániť tomu, aby jasný obraz pobúril jeho svedomie. Poviete: „Nespoľahlivé živly boli podrobené alternatívnemu súdnemu procesu.“

Orwell bol pobúreným protivníkom totalitárstva a zahmleného myslenia, do ktorého sa zlo zahaľuje – a tak Orwellove písania o jazyku skončili ako klasické racionalistické dokumenty na úrovni Feynmana, Sagana alebo Dawkinsa.

„Spisovateľom sa hovorí, aby sa vyhli používaniu pasívneho tvaru.“ Racionalista, ktorý je podkutý výhradne vo vede, si nemusí všimnúť chybu v predchádzajúcej vete; ale každý, kto trochu písal, by ju mal uvidieť hneď. Napísal som tú vetu v pasívnom tvare; nepovedal som vám, kto hovorí autorom, aby sa vyhli pasívnemu tvaru. Pasívny tvar odstraňuje konajúceho, zanecháva iba konané. „Nespoľahlivé živly boli podrobené alternatívnemu súdnemu procesu“ – podrobené kým? Ako sa robí taký „alternatívny súdny proces“? S dostatkom statických menných pomenovaní dokážete zabrániť čomukoľvek nepríjemnému.

Články v časopisoch sú často písané v pasívnom tvare. (Prepáčte; niektorí vedci píšu svoje články do časopisov v pasívnom tvare. Tie články sa predsa nepíšu sami.) Znie autoritatívnejšie, keď poviete „pokusným osobám bol podávaný Progenitorivox“, než „dal som každému vysokoškolákovi fľašku s 20 Progenitorivoxmi a povedal som mu, nech si každý večer dá jeden, dokiaľ sa neminú.“ Ak odstránite vedca z popisu, zostane vám iba to najdôležitejšie, údaje. Ale v skutočnosti tam ten vedec je, a pokusné osoby vysokoškoláci, a Progenitorivox nebol „podávaný“ ale odovzdaný s pokynmi. Pasívny tvar zastiera skutočnosť.

Súdiac podľa komentárov, ktoré dostávam na Overcoming Bias, niekto bude namietať, že používanie pasívneho tvaru v článku časopisu je sotva hriechom – napokon, keď sa nad tým zamyslíte, uvedomíte si, že vedec je tam. Nevyzerá to ako logická chyba. A to je dôvod, prečo racionalisti potrebujú čítať Orwella, nielen Feynmana či Jaynesa.

Literatúra faktu sprostredkováva poznanie, fikcia sprostredkováva zážitok. Medicína dokáže extrapolovať, čo by sa stalo nechránenému človeku vo vzduchoprázdne. Fikcia dokáže, aby ste si to prežili.

Niektorí racionalisti sa pokúsia analyzovať zavádzajúcu vetu, pokúsia sa vidieť, či by tam mohlo byť niečo zmysluplné, pokúsia sa zostrojiť logickú interpretáciu. Budú zhovievaví, v prípade pochybnosti sa priklonia na stranu autora. Na druhej strane, spisovatelia sa cvičia v tom, aby k sebe neboli zhovievaví. Čokoľvek si obecenstvo myslí, že ste povedali, to ste povedali, či už ste to chceli povedať alebo nie; nemôžete sa hádať s obecenstvom bez ohľadu na to, aké chytré sú vaše zdôvodnenia.

Spisovateľ vie, že čitateľ sa nezastaví, aby chvíľu porozmýšľal. Zážitok z fikcie je nepretržitý prúd prvých dojmov. Spisovateľ-racionalista venuje pozornosť zážitkom, ktoré slová vytvárajú. Ak vyhodnocujete verejnú rozumnosť nejakej vety, ak zámerne analyzujete slová, preformulovávate tvrdenia, skúšate rôzne významy, hľadáte zrnká pravdy, potom strácate zo zreteľa prvý dojem – čo obecenstvo vidí, alebo skôr, čo cíti.

Románopisec by si všimol krikľavú nesprávnosť vety: „Pokusným osobám bol podávaný Progenitorivox“. Kde je tam niečo živé, čo môže čitateľ prežívať? Táto veta vytvára vzdialený pocit autoritatívnosti, a to je všetkojediným zážitkom je pocit, že vám niekto povedal niečo spoľahlivé. Románopisec by videl podstatné mená ako príliš abstraktné na to, aby ukázali, čo sa naozaj stalo – postdoktorand s fľaškou v ruke, snažiaci sa tváriť prísne; študent počúvajúci s nervóznym úškrnom.

Nechcem tým povedať, že by sa články do časopisov mali písať ako romány, ale že racionalista by si mal začať uvedomovať, aké zážitky ktoré slová vytvárajú. Racionalista musí chápať myseľ a ako ju ovládať. To zahŕňa aj prúd vedomia, tú časť vás, ktorá sa rozvíja v jazyku. Racionalista si musí začať uvedomovať skutočný, skúsenostný dopad viet, nielen ich púhu výrokovú sémantiku.

Alebo, stručnejšie povedané: Význam neospravedlňuje dopad!

Nezaujíma ma, aká racionálne interpretácie dokážete zostrojiť zo signálov na potlesk ako: „UI by mala byť vyvinutá demokratickým procesom“. To neospravedlňuje iracionálny dopad tejto vety, signalizovanie obecenstvu, aby zatlieskalo, nehovoriac o jej pochybnej nejasnosti.

Tu je Orwell, karhajúci dopad fráz, ich účinok na zážitok myslenia:

Keď človek sleduje nejakého unaveného kecala na pódiu, ako mechanicky opakuje známe frázy – zverstvá, zločiny, železná čižma, krvavá tyrania, slobodní ľudia celého sveta, stojme bok po boku – často má čudný pocit, že nesleduje živú ľudskú bytosť, ale akúsi bábku... Rečník, ktorý používa tento druh frazeológie, sa do istej miery sám premenil na stroj. Z jeho hrtana vychádzajú príslušné zvuky, ale jeho mozog sa na tom nezúčastňuje, nie ako keby tie slová vyberal sám...

Nado všetko je potrebné nechať význam, nech si vyberie slovo, a nie naopak. Najhoršia vec, ktorú v próze môžete urobiť so slovami, je poddať sa im. Keď myslíte na konkrétny predmet, myslíte bez slov, a potom, keď chcete popísať tú vec, ktorú ste si predstavovali, asi lovíte, dokiaľ nenájdete tie správne slová, ktoré vyzerajú primerane. Keď myslíte na niečo abstraktné, máte väčší sklon začať od slov, a pokiaľ nevynaložíte vedomé úsilie, aby ste tomu zabránili, existujúci dialekt vtrhne a vykoná svoje dielo za vás, na úkor zahmlenia alebo priam zmenenia toho, čo ste mysleli. Je pravdepodobne lepšie odkladať používanie slov tak dlho, ako sa len dá, a čo najviac si vyjasniť svoj význam pomocou obrazov a pocitov.

Posledný odsek akoby napísal Peirce. K Ceste vedie viac než jedna cesta.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Sniffnoy:
Musím podotknúť, že si spravil chybu v terminológii, ktorá sa často zdôrazňuje na Language Log. Použil si pojem „pasívny tvar“, ale myslel si „konštrukcia, ktorá nemá jasného konateľa“. Je dôležité všímať si vyhýbavosť, ako hovoríš, ale používanie pasívneho tvaru nie je na to dobrá heuristika. Vezmime si tvoj príklad: „Nespoľahlivé živly boli podrobené alternatívnemu súdnemu procesu“; málo vyhýbavosti pochádza z použitia pasívneho tvaru. Nebolo by to menej vyhýbavé, keby sme napísali: „Pri jednaní s takýmito nespoľahlivými živlami, zodpovedné osoby uplatňujú alternatívny súdny proces.“ Kto je zodpovedný? Neviem.

viliam@bur.sk