Rozumné cítenie

Preklad anglického článku "Feeling Rational". Autor: Eliezer Yudkowsky

Populárny názor o „rozumnosti“ znie, že rozumnosť je v rozpore so všetkými emóciami – že všetok náš smútok a všetka naša radosť sú automaticky anti-logické vďaka tomu, že sú to city. Podivné je, že napriek tomu nedokážem nájsť žiadnu vetu teórie pravdepodobnosti, ktorá by dokazovala, že by som sa mal tváriť ľadovo chladne a bezvýrazne.

Je teda rozumnosť nezávislá od cítenia? Nie; naše emócie vychádzajú z našich modelov skutočnosti. Ak verím, že môjho mŕtveho brata našli živého, budem šťastný; ak sa zobudím a uvedomím si, že to bol sen, budem smutný. P. C. Hodgell povedal: „To, čo môže byť zničené pravdou, nech je zničené.“ Šťastie môjho snívajúceho ja bolo v rozpore s pravdou. Môj bdelý smútok je rozumný; nie je tu žiadna pravda, ktorá by ho zničila.

Rozumnosť začína tým, že sa opýtame, aký je svet, ale šíri sa ako vírus do každej ďalšej myšlienky, ktorá závisí na tom, aký si myslíme, že svet je. Keď hovorím o vašich názoroch na to, „aký je svet“, myslím tým všetko, čo veríte, že je kdesi tam v skutočnosti; čokoľvek, čo buď existuje alebo neexistuje; akýkoľvek prvok množiny „veci, ktoré môžu spôsobiť, že sa stanú iné veci“. Ak veríte, že vo vašej skrini je škriatok, ktorý vám zväzuje šnúrky na topánkach, potom je to názor o tom, aký je svet. Vaše topánky sú skutočné – môžete ich chytiť. Ak existuje niečo, čo môže chytiť a zviazať vaše šnúrky, musí to tiež byť skutočné, časť rozsiahlej siete príčin a následkov, ktorú voláme „vesmír“.

Hnevať sa na škriatka, ktorý vám zviazal šnúrky zahŕňa stav mysle, ktorý nie je iba o tom, aký je svet. Predpokladajme, že ako buddhistu, alebo pacienta po lobotómii alebo skrátka veľmi flegmatického človeka by vás zistenie, že máte zviazané šnúrky, nenahnevalo. Neovplyvňovalo by to, čo očakávate, že na svete nájdete – stále by ste očakávali, že otvoríte skriňu a nájdete zviazané šnúrky. Váš hnev ani pokoj by nemali ovplyvniť tento váš odhad, lebo čo sa deje vo vaše skrini, nezávisí od emocionálneho stavu vašej mysle; aj keď môže byť trochu náročné myslieť takto jasne.

Ale pocit hnevu je spojený so stavom mysle, ktorý je o tom, aký je svet; hneváte sa, pretože si myslíte, že vám škriatok zviazal šnúrky. Kritérium rozumnosti sa šíri ako vírus, od počiatočnej otázky, či vám škriatok zviazal alebo nezviazal šnúrky, až do výsledného hnevu.

Stať sa rozumnejším – získavať lepšie odhady o tom, aký je svet – môže pocity zmierniť alebo zintenzívniť. Niekedy utekáme od svojich silných citov tým, že popierame fakty, že cúvneme preč od pohľadu na svet, ktorý vyvolal túto silnú emóciu. Ak je to tak, potom ako budete študovať zručnosti rozumnosti a cvičiť sa v nepopieraní faktov, vaše city začnú byť silnejšie.

Za mladých čias som si nikdy nebol celkom istý, či je v poriadku cítiť niečo silne – či je to dovolené, či je to správne. Nemyslím si, že tento zmätok bol iba výsledkom môjho mladistvého nechápania rozumnosti. Videl som podobné ťažkosti u ľudí, ktorí sa ani nepokúšali stať sa racionalistami; keď boli šťastní, zamýšľali sa, či majú naozaj právo byť šťastní; a keď boli smutní, nikdy si neboli istí, či pred touto emóciou utekať alebo nie. Prinajmenšom od Sokratových čias, a možno dávno pred ním, správny spôsob ako dávať najavo svoju kultivovanosť a sofistikovanosť bolo nikdy nikomu neukázať, že vám na niečom veľmi záleží. Cítiť je hanba – v slušnej spoločnosti sa to skrátka nerobí. Mali by ste vidieť tie čudné pohľady, ktoré dostanem, keď si ľudia uvedomia, ako veľmi mi záleží na rozumnosti. Nemyslím si, že je to nezvyčajná téma, akurát nie sú zvyknutí vidieť duševne zdravých dospelých ľudí, ktorým na čomkoľvek viditeľne záleží.

Teraz však viem, že na silných pocitoch nie je nič zlé. Odkedy som prijal pravidlo: „To, čo môže byť zničené pravdou, nech je zničené,“ uvedomil som si aj: „To, čo pravda živí, nech sa rozvíja.“ Keď sa stane niečo dobré, som šťastný, a nemám v hlave žiadne pochybnosti o tom, či je rozumné byť šťastný. Keď sa stane niečo hrozné, neutekám pred smútkom hľadajúc falošnú útechu a falošnú nádej. Predstavujem si minulosť a budúcnosť ľudstva; desiatky miliárd smrtí v našich dejinách; biedu a strach; hľadanie odpovedí; trasúce sa ruky naťahujúce sa nahor z toľkej krvi; čím by sme sa mohli jedného dňa stať, až z hviezd urobíme svoje mestá; všetku tú temnotu a všetko to svetlo – viem, že tomu nikdy nedokážem porozumieť, a že na to nemám správne slová. Napriek všetkej svojej filozofii sa stále hanbím priznávať silné pocity, a vy sa pravdepodobne cítite nepohodlne, keď to počúvate. Avšak teraz už viem, že cítiť je rozumné.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Michael Vassar:
Zdá sa mi, že verejná mienka prijíma prejavy silných emócií u žien, akurát nie u mužov.

Eliezer Yudkowsky:
Je to naozaj prijímanie, alebo iba pohŕdavé zamietnutie?

Michael Vassar:
Tak prinajmenšom ženy tvoria polovicu spoločnosti, čiže v tejto polovici je to určite prijímané. Myslím si však, že v skutočnosti je to prijímané širšie. Dalo by sa argumentovať, že ženy nie sú mužmi prijímané vo všeobecnosti; ale pokiaľ prijímané sú, tak iba v pár úzkych oblastiach ako veda, inžinierstvo a veľký biznis platí, že je pre ženy lepšie držať sa mužských noriem. Dokonca aj medzi mužmi je potláčanie emócií normou iba vo vede, v armáde, a v pozíciách nízkeho spoločenského postavenia. Nadšenie (iracionálne prebujnené) je najväčšou cnosťou v podnikaní. Ak človek netvrdí, že má takú sebaistotu, aká sa skrátka nedá zdôvodniť, zbytočne by sa uchádzal o peniaze investora alebo sponzora. Vo firemnej hierarchii by sa nehodil do vyššieho manažmentu ani predaja. Okrem toho, prakticky celú spoločenskú elitu tvoria do značnej miery „odborníci na emocionálny prejav“. Samozrejmým príkladom sú herci a herečky, ale povedal by som, že to platí aj o športovcoch, umelcoch, iných zabávačoch, náboženských vodcoch a politikoch. Al Gore bol kritizovaný, že pôsobí ako „z dreva“. Hitler si celé hodiny cvičil vyjadrovanie emócii pred zrkadlom.

viliam@bur.sk