Radikálna úprimnosť

Preklad anglického článku "Radical Honesty". Autor: Eliezer Yudkowsky

Nedávno som naďabil na zaujímavý článok o Radikálnej úprimnosti, čo je hnutie, ktoré založil psychoterapeut Brad Blanton, ktorý odporúča, aby sme sa zbavili svojej závislosti na klamaní jednoducho vždy povedali úplnú pravdu. Páči sa mi aj tento citát z článku o Radikálnej úprimnosti na Wikipédii: „Prevažná väčšina účastníkov na seminároch Radikálnej úprimnosti udáva dramatické zmeny vo svojom živote po absolvovaní kurzu, aj keď nie sú vždy pohodlné a pozitívne.“ Toto hnutie očividne trpí tým, že ho založil psychoterapeut – je viac o úžasnom šťastí, ktoré môže absolútne hovorenie pravdy priniesť do vašich vzťahov (!!) než o racionalistických hodnotách ako hľadanie pravdy tým, že si vytvárame zvyk úprimnosti, alebo neželanie si klamať druhých, pretože to porušuje ich autonómiu.

Raz som navrhol čosi s názvom „Crockerove pravidlá“, čo je zrkadlovým obrazom Radikálnej úprimnosti – namiesto hovorenia celej pravdy druhým ľuďom sa budete snažiť vždy dovoliť druhým, aby vám povedali celú pravdu, a neurážať sa na to.

Crockerove pravidlá vám nedávajú právo hovoriť čokoľvek urážlivé, ale druhí ľudia môžu povedať potenciálne urážlivé veci vám, a je vaša zodpovednosť, aby ste sa neurazili. Toto bolo prekvapujúco ťažké ľuďom vysvetliť; mnohí si prečítali podrobné vysvetlenie a počuli: „Crockerove pravidlá znamenajú, že môžete hovoriť urážlivé veci druhým ľuďom.“

Spočiatku som bol trochu podozrievavý voči Blantonovmu hnutiu – vyzeralo ako ten zrkadlový obraz, ktorý si tak veľa ľudí zle vysvetlilo, ako možnosť hovoriť urážlivé veci druhým ľuďom. Podľa Blantona však hovoriť, čo máte na srdci, je nielen možné, ale povinné – čo je omnoho väčšie nepohodlie, než by od koho požadovali Crockerove pravidlá.

Crockerove pravidlá sa neujali. Možno bolo veľmi ťažké rozoznať rozdiel medzi tým, keď vám niekto úmyselne dal facku, a keď niekto vedome uplatnil Crockerove pravidlá – nechcete vďaka svojej otvorenosti prehliadnuť skutočné náznaky skutočného nepriateľstva; nechceli by ste neveriť pravdivej informácii, aj keď tá pravdivá informácia je, že vás niekto nenávidí. A vonkajší pozorovatelia môžu predpokladať, že oznamovateľ pravdy je bezohľadná osoba bez ohľadu na to, ako prijímateľ tvrdí, že nebol urazený – môžu predpokladať, že prijímateľ je „jednoducho zdvorilý“ alebo že požiadavka úprimnosti neospravedlňuje jej urážlivosť.

Ujmú sa niekedy Blantonove pravidlá? Obávam sa, že Radikálna úprimnosť by selektívne znevýhodňovala racionalistov v medziľudských vzťahoch. Roztrubovať svoje názory je omnoho ľahšie keď dokážete oklamať sám seba o hocičom, čo vám je nepríjemné povedať druhým. Rozmýšľam, či členovia Radikálnej úprimnosti nemajú sklon stať sa šikovnejšími v sebaklame, keď stratia možnosť hovoriť biele lži alebo ponechať si svoje súkromné myšlienky pre seba. Ja som si dal menej obmedzujúci záväzok úprimnosti – vyhýbať sa tvrdeniam, ktoré sú vyslovene nepravdivé – a viem, že aj to je stále ťažšie a ťažšie, stále väčšia a väčšia nevýhoda, ako sa klamem menej a menej.

Mám podozrenie, že nervové dráhy, ktoré používame na klamanie druhým cenzurujú aj naše vlastné myšlienky. Úprimnosť k druhým je pre racionalistu dôležitá, dokonca aj pre toho, kto hľadá iba sebeckú výhodu v hľadaní pravdy iba pre seba. Keby existoval Bayesiánsky Rád, skladali by jeho členovia prísahu Radikálnej úprimnosti?

Myslím si, že ak niekedy bude existovať prísaha úprimnosti medzi racionalistami, bude mať obmedzený rozsah. V bežnom živote by ste sa povedzme vyhli tvrdeniam, ktoré sú vyslovene nepravdivé, a boli by ste pripravený prijať brutálnu úprimnosť od toho, komu ste predtým povedali „Crockerove pravidlá“. Možno by ste boli Radikálne úprimní, ale iba voči tým, ktorí tiež zložili prísahu Radikálnej úprimnosti a ktorí rozumejú dôvere potrebnej na to, aby niekomu povedali pravdu.

Možno by Radikálna úprimnosť mala byť vyhradená na veci, ktoré sú racionalistovi sväté? V niektorých oblastiach už to tak je. Veríme, že vedci by vždy mali hovoriť celú pravdu o vede. Iná vec je klamať v každodennom živote, klamať svojmu šéfovi, klamať policajtom, klamať svojej milenke; ale ktokoľvek klame v článku odborného časopisu, previnil sa naprostým rúhaním a bude exkomunikovaný.

Rozmýšľam, aké by to bolo, mať na svete niekoho, hoci len jedného človeka, ktorému by ste mohli absolútne dôverovať. Alebo aké by to bolo, keby bol na svete niekto, hoci len jeden človek, ktorému by ste museli povedať všetky svoje myšlienky, bez možnosti utajenia.

viliam@bur.sk