Bájka o vede a politike

Preklad anglického článku "A Fable of Science and Politics". Autor: Eliezer Yudkowsky

V časoch Rímskej ríše sa občiansky život delil na frakcie Modrých a Zelených. Modrí a Zelení sa navzájom vraždili v individuálnych súbojoch, prepadoch, skupinových bitkách, povstaniach. Procopius o týchto bojovných frakciách povedal: „Tak v nich vyrastá nenávisť voči svojim blížnym, ktorá nemá príčinu a nikdy nevyhasne a nezmizne, pretože neustúpi ani putám manželstva, ani príbuzenstva, ani priateľstva, a vec sa má rovnako ešte aj keď tí, čo sa vzhľadom na tieto farby odlišujú, sú bratmi či inými príbuznými.“ Edward Gibbon napísal: „Podpora niektorej frakcie sa stala nevyhnutnou pre každého kandidáta na svetský alebo cirkevný post.“

Kto boli títo Modrí a Zelení? Boli to športoví fanúšikovia – prívrženci modrého alebo zeleného tímu pretekárskych kočov.

Predstavte si budúcu spoločnosť, ktorá ujde do rozľahlej siete podzemných jaskýň a zapečatí všetky vchody. Nie je podstatné, či utekali pred chorobou, vojnou alebo žiarením; predpokladajme, že prví Podzemšťania dokázali pestovať jedlo, nájsť vodu, recyklovať vzduch, vyrobiť svetlo, a prežiť; a že ich potomkovia prosperujú a časom vytvárajú mestá. Zo sveta hore zostali iba povesti napísané na zdrapoch papiera; jeden z takýchto zdrapov popisuje oblohu, rozsiahly otvorený priestor plný vzduchu nad veľkou podlahou bez hraníc. Obloha má nebeskú farbu a obsahuje zvláštne vznášajúce sa predmety podobné ohromným balíkom bielej bavlny. Akurát význam slova „nebeská“ je kontroverzný; niektorí tvrdia, že označuje farbu známu ako „modrá“, iní usudzujú, že označuje farbu známu ako „zelená“.

V raných dobách podzemnej spoločnosti Modrí a Zelení riešili svoje spory otvoreným násilím; dnes vládne prímerie – mier zrodený z rastúceho pocitu márnosti. Zmenili sa kultúrne zvyky; existuje veľká a úspešná stredná trieda, ktorá vyrástla vďaka fungujúcemu dodržiavaniu zákona a odvykla si od násilia. Školy poskytujú určitý historický pohľad na vec: ako dlho trvali bitky medzi Modrými a Zelenými, koľkí zomreli, ako málo sa v dôsledku toho zmenilo. Niektorí prijímajú podivnú novú filozofiu, že ľudia sú ľudia, či už Modrí alebo Zelení.

Samotný konflikt nezmizol. Spoločnosť sa naďalej delí na Modrých a Zelených, a existuje „Modrý“ a „Zelený“ postoj k takmer každej aktuálnej politicky alebo kultúrne významnej téme. Modrí presadzujú dane z osobného príjmu, Zelení presadzujú dane z obchodného obratu; Modrí presadzujú prísnejšie manželské zákony, kým Zelení chcú zjednodušiť rozvody; Modrých podporujú najmä mestské centrá, zatiaľ čo vzdialenejší farmári a predajcovia vody zvyknú byť Zelení; Modrí veria, že Zem je veľká guľatá skala v strede vesmíru, Zelení, že je to plochá kamenná diska krúžiaca okolo nejakého iného objektu nazývaného Slnko. Nie každý Modrý či každý Zelený má „Modrý“ či „Zelený“ názor na všetky veci, ale iba zriedkavo nájdete mestského kupca, ktorý by veril, že obloha je modrá a zároveň by presadzoval osobné dane a voľnejšie manželské zákony.

Podzemie je stále polarizované; mier je neistý. Pár ľudí si úprimne myslí, že Modrí a Zelení by sa mali kamarátiť, a dnes už je časté, že Zelený chodí nakupovať do Modrého obchodu, alebo že Modrý chodí do Zelenej krčmy. Z prímeria pôvodne zrodeného z vyčerpania tu potichu vyrastá duch tolerancie, dokonca až priateľstva.

Jedného dňa podzemím otrasie menšie zemetrasenie. Šesťčlennú turistickú výpravu tento otras zachytí pri prezeraní trosiek pradávnych obydlí v horných jaskyniach. Cítia krátky pohyb pôdy pod nohami, jedna turistka spadne a oškrie si koleno. Skupina sa rozhodne vrátiť, v obave pred ďalšími zemetraseniami. Cestou späť jeden člen zachytí závan čohosi zvláštneho vo vzduchu, vôňu prichádzajúcu z dávno nepoužívanej chodby. Ignorujúc dobre mienené varovania svojich súputníkov, tento táto osoba vezme lampáš a vojde do chodby. Kamenná cesta sa uberá vyššie... a vyššie... až skončí v jame vykrojenej zo sveta, na mieste, kde všetky skaly končia. Diaľka, nekonečná diaľka sa rozprestiera bez konca; priestor schopný poňať tisíce miest. V nepredstaviteľnej výške pálčivá iskra, taká jasná, že na ňu nemožno priamo pozerať, osvetľuje všetok viditeľný priestor, ako obnažené vlákno akejsi obrovskej jasnej žiarovky. Vo vzduchu visia bez podpory veľké nepochopiteľné chumáče bielej bavlny. A ten rozľahlý svietiaci strop nad tým všetkým... jeho farba... je...

Tu sa história rozvetvuje podľa toho, ktorý člen turistickej výpravy sa rozhodol putovať chodbou na povrch.

Aditya Modrá stála pod modrou oblohou celú večnosť a pomaly sa usmievala. Nebol to príjemný úsmev. Bola v ňom nenávisť a zranená pýcha; pripomínala si každú hádku, ktorú kedy mala so Zeleným, každé súperenie, každú prekážku v kariére. „Mala si pravdu po celý čas,“ šepkala jej obloha zhora, „a teraz to môžeš dokázať.“ Aditya tam chvíľu stála, nasávala túto správu, jasala nad ňou, a potom sa otočila späť ku kamennej chodbe, aby to oznámila celému svetu. Ako Aditya kráčala, pevne stískala dlaň v päsť. „Prímerie,“ povedala, „práve skončilo.“

Barron Zelený nechápavo hľadel na chaotické farby dlhé sekundy. Pochopenie, keď prišlo, ho zasiahlo ako úder baranidlom do žalúdka. Z očí mu vytryskli slzy. Barron si spomenul na masaker v Cathay, kde Modrá armáda zmasakrovala všetkých obyvateľov Zeleného mesta vrátane detí; spomenul si na dávneho Modrého generála Annasa Rella, ktorý označil Zelených za „jamu plnú chorôb; mor, ktorý treba vyčistiť“, pomyslel na záblesky nenávisti, ktoré vídaval v Modrých očiach, a niečo sa v ňom zlomilo. „Ako môžeš byť na ich strane?“ zakričal Barron na oblohu a potom začal plakať, pretože vedel, stojac pod zlovoľnou modrou žiarou, že vesmír bol vždy miestom zla.

Charles Modrý uvažoval nad modrou oblohou, zaskočený. Ako profesor zmiešanej univerzity Charles starostlivo zdôrazňoval, že pohľady Modrých aj Zelených sú rovnako platné a zaslúžia si toleranciu: Obloha je metafyzický konštrukt, a nebeská je farba, ktorú možno vidieť viac než len jedným spôsobom. Charles sa nakrátko zamyslel, keby na tomto mieste stál Zelený, či by nad sebou neuvidel zelený strop; alebo či azda tento strop nemôže byť zajtra o takomto čase zelený; nemohol však na čosi také vsadiť prežitie civilizácie. Toto je púhy prírodný jav nejakého druhu, ktorý nemá nič spoločné s morálnou filozofiou alebo spoločnosťou... Charles sa však bál, že by sa ľahko dal nesprávne interpretovať. Charles si vzdychol a otočil sa späť ku kamennej chodbe. Zajtra sa sem vráti sám a zablokuje cestu.

Daria, kedysi Zelená, sa pokúšala dýchať uprostred trosiek svojho sveta. Necúvnem, vravela si Daria, neodvrátim svoj zrak. Celý svoj život bola Zelená, odteraz musí byť Modrá. Jej priatelia a jej rodina sa od nej odvrátia. Hovor pravdu, aj keď sa ti chveje hlas, hovorieval jej otec; jej otec však už bol mŕtvy, a jej mama by to nikdy nepochopila. Daria opätovala oblohe pokojný modrý pohľad, pokúšala sa to prijať, a nakoniec sa jej dych upokojil. Mýlila som sa, povedala si trúchlivo; nakoniec to nie je také zložité. Nájde si nových priateľov, a možno jej raz aj rodina odpustí... či snáď, predstavovala si s nádychom nádeje, postúpi tú istú skúšku, postaví sa pod tú istú oblohu? „Obloha je modrá,“ povedala Daria pokusne, a nič hrozné sa nestalo; nedokázala sa však usmievať. Daria Modrá smutne vydýchla a vrátila sa do sveta, predstavujúc si, čo povie.

Eddin Zelený pozrel na modrú oblohu a začal sa cynicky rehotať. Konečne sa vyjasnil beh dejín jeho sveta; ani on by nebol veril, že boli takí blázni. „Hlúposť,“ povedal Eddin, „hlúposť, hlúposť, a po celý čas to bolo priamo tu.“ Nenávisť, vraždy, vojny, a celý čas išlo len o nejakú vec, o ktorej niekto písal tak, ako o hocičom inom. Ani poézia, ani nič pekné, ani nič, o čo by sa príčetný človek mohol niekedy zaujímať, iba jedna zbytočnosť, ktorá bola nafúknutá do nenormálnych rozmerov. Eddin sa unavene oprel o ústie jaskyne a rozmýšľal, ako zabrániť tejto informácii zničiť celý svet, uvažujúc, či si to vlastne všetci nezaslúžia.

Ferris mimovoľne vzdychol, zamrazený čírym úžasom a potešením. Ferris hladne pozeral okolo seba, postupne sa zrakom prisával a neochotne odtŕhal, aby pozrel ďalej; modrá obloha, biele oblaky, šíry neznámy priestor plný miest a vecí (a ľudí?), ktoré ešte žiaden Podzemšťan nevidel. „Aha, takže takúto farbu to má,“ povedal Ferris a šiel skúmať ďalej.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Robin Hanson:
Niekoľkokrát sa mi v živote stalo toto: Natrafil som na dosť jasný dôkaz, ktorý pre mňa uzavrel tému, o ktorej som sledoval dlhé diskusie. V tej chvíli mám na výber buď sa vrátiť späť a pokúšať sa presvedčiť diskutujúcich, alebo ísť ďalej a skúmať nové témy, ktoré toto vyjasnenie prinieslo. Ako Eliezer implicitne radí, po krátkej odbočke, aby som pár diskutujúcim oznámil novinky, si zvyčajne vyberám tú druhú cestu. Toto je jedno možné vysvetlenie, prečo existujú už vyriešené ale stále diskutované témy; ľudia, ktorí zistia odpoveď, opustia konverzáciu.

Joseph Hertzlinger:
Predpokladám, že niektorí Zelení urobia spektrálnu analýzu nebeskej farby, poukážu na to, že sa odlišuje od štandardného modrého farbiva, a že obsahuje trochu zeleného, a budú sa hádať, že v skutočnosti je teda obloha zelená. Môže začať nová diskusia o správnej definícii "modrej" a "zelenej".

Mimochodom, čo ak je obloha zamračená a sivá?

ex-Parrot:
Zabudol si na pár prípadov:

Loretta Zelená pozrela na oblohu a povedala: Je modrá. Takže to nie je obloha. Napriek jej rozsiahlosti, otvorenosti, a tým veciam, ktoré vyzerajú ako chumáče bielej bavlny. Keď sa nad tým zamyslím, tie veci vlastne nevyzerajú celkom ako bavlna.

Bob Supermodrý povedal: Wow. Počkajte, až všetkým poviem, že je ružová. (Bol nafetovaný, ako obyčajne.)

Ed Zelený povedal: Sakra, nie je zelená. Je čierna.

Frank Modrý povedal: Hurá, nie je zelená. Je čierna.

(Poslední dvaja samozrejme prišli v noci.)

A nakoniec povedal John Ekumenický: Ako som vždy tvrdil. Je nebeská!

viliam@bur.sk