Správne použitie pokory

Preklad anglického článku "The Proper Use of Humility". Autor: Eliezer Yudkowsky

Všeobecne sa uznáva, že dobrá veda si vyžaduje nejaký druh pokory. Aký druh, to už je kontroverzné.

Predstavte si kreacionistu, ktorý hovorí: „Ale kto môže naozaj vedieť, či evolúcia je správna? Je to len teória. Mali by ste byť pokornejší a mať otvorenú myseľ.“ Je toto pokora? Evolucionista tu praktizuje veľmi prieberčivú nedostatočnú dôveru, odmieta zapojiť mohutné množstvá indícií v prospech záveru, ktorý mu je nepohodlný. Povedal by som, že či už toto nazvete slovom „pokora“ alebo nie, je to nesprávny krok v tanci.

A čo inžinier, ktorý pokorne navrhuje havarijné poistky do mechanizmu, hoci si je čertovsky istý, že mechanizmus sa nepokazí? Toto mi pripadá ako dobrý druh pokory. Z historického hľadiska sme už počuli o inžinieroch, ktorí si boli čertovsky istí, že sa nový stroj nepokazí, a potom sa aj tak pokazil.

A čo študent, ktorý pokorne robí skúšku správnosti na svojej písomke z matematiky? Opäť, toto by som označil ako dobrú pokoru.

A čo študent, ktorý povie: „Bez ohľadu na to, koľko skúšok správnosti urobím, nikdy si nemôžem byť celkom istý, že moje odpovede v písomke sú správne,“ a preto neurobí ani jednu skúšku správnosti. Aj keď táto voľba pochádza z podobnej emócie ako u predchádzajúceho študenta, je menej múdra.

Odporučíte študovať usilovnejšie a študent odpovie: „Nie, to by u mňa nefungovalo; ja nie som jeden z tých chytrých ľudí ako vy; chudáčik ako ja nemôže dúfať v nič lepšie.“ Toto je spoločenská skromnosť, nie pokora. Súvisí s regulovaním postavenia v tlupe, nie s vedeckým procesom. Ak niekoho žiadate, aby bol „pokornejší“, štandardne si vaše slová spojí so spoločenskou skromnosťou – čo je intuitívny, každodenný, dedične daný pojem. Vedecká pokora je nedávny a zriedkavo používaný objav, a nie je vrodene spoločenská. Vedecká pokora je niečo, čo by ste mohli robiť aj sám v skafandri, vzdialený celé svetelné roky od Zeme, a nikto by sa nepozeral. Dokonca aj keby ste mali absolútnu záruku, že vás už nikto nikdy nebude kritizovať bez ohľadu na to, čo o sebe poviete alebo si pomyslíte. Aj tak by ste urobili skúšku správnosti vo výpočte, ak ste múdry.

Ten študent povie: „Ale ja som videl ako druhí študenti robia skúšky správnosti a potom sa aj tak ukázalo, že to majú zle. A vôbec, čo ak vďaka problému indukcie tentokrát 2+2=5? Bez ohľadu na to, čo urobím, nebude mať istotu.“ Znie to veľmi hlboko a veľmi pokorne. Ale nie je náhoda, že tento študent chce rýchlo odovzdať písomku, ísť domov a hrať počítačové hry.

Koniec nejakej éry vo fyzike sa zvyčajne neohlasuje hromom a trúbkami; častejšie začína niečím, čo vyzerá ako malá, maličká chyba... Ale keďže fyzici majú takú arogantnú predstavu, že ich modely by mali fungovať vždy, nielen väčšinou, všímajú si tieto malé chyby. Zvyčajne po podrobnejšom preskúmaní chybička zmizne. Len občas sa chyba rozšíri až do bodu, keď vyhodí do vzduchu celú teóriu. Preto je napísané: „Ak nehľadáš dokonalosť, zastavíš sa ešte pred prvým krokom.“

Pomysli však na tú spoločenskú trúfalosť, snažiť sa vždy mať pravdu! Mám vážne podozrenie, že keby Veda tvrdila, že evolučná teória platí väčšinou, ale nie vždy – alebo keby Veda pripustila, že v niektoré dni Zem možno je plochá, veď kto to môže vedieť naisto – potom by vedci mali lepšiu povesť v spoločnosti. Veda by bola vnímaná ako menej konfrontačná, pretože by sme sa nemuseli hádať s ľuďmi, ktorí tvrdia, že Zem je plochá – bolo by dosť miesta na kompromis. Keď sa veľa hádate, ľudia vás vnímajú ako konfrontačných. Ak opakovane odmietate kompromisy, je to ešte horšie. Berte to ako otázku postavenia v tlupe: vedci si iste zaslúžili nejaké osobitné postavenie výmenou za také spoločensky užitočné nástroje ako lieky a mobilné telefóny. Avšak toto spoločenské postavenie neospravedlňuje ich požiadavku, aby sa na verejných školách učili iba vedecké myšlienky o evolúcii. Kňazi majú predsa takisto vysoké spoločenské postavenie. Vedci si žiadajú viac, než si zaslúžia – vyhrali trošku postavenia, a odrazu si myslia, že sú náčelníkmi celej tlupy! Mali by byť viac pokorní, a občas robiť kompromisy.

Zdá sa, že mnohí ľudia majú pomerne nejasné predstavy o „pokore rozumu“. Je nebezpečné mať normu, ktorej rozumiete iba nejasne; váš myšlienkový obraz môže mať toľko stupňov voľnosti, že sa dokáže prispôsobiť, aby ospravedlnil takmer hocijaký skutok. Tam, kde ľudia majú nejasné myšlienkové modely, ktoré možno použiť na zdôvodnenie hocičoho, zvyčajne dospejú k tomu, že uveria tým veciam, ktorým už na začiatku veriť chceli. To je také pohodlné, že ľudia sa zvyčajne neradi vzdávajú neurčitosti. Ale cieľom našej etiky je, aby nás riadila, nie aby bola nami riadená.

„Pokora“ je často podceňovaná cnosť. To neznamená, že by sme mali zahodiť pojem pokory, ale že by sme ho mali používať opatrne. Možno pomôže, ak sa pozrieme na činy odporúčané nejakým „pokorným“ typom myslenia a opýtame sa: „Robí ma takéto konanie silnejším alebo slabším?“ Ak myslíte na problém indukcie aplikovaný na most, ktorý má zostať stáť, dôjsť k záveru, že nič nie je isté, bez ohľadu na to, koľko bezpečnostných opatrení urobíte, môže znieť rozumne. Ak však uvážite rozdiely v skutočnom svete medzi pridaním pár káblov navyše alebo pokrčením plecami, zdá sa jasné, čo z toho robí most silnejším.

Prevažná väčšina odvolávok na „pokoru rozumu“, ktoré som videl, boli zámienkami na pokrčenie plecami. Ten, kto si kúpi žreb lotérie a hovorí: „Ale nemôžeš vedieť, že nevyhrám.“ Ten, kto neverí v evolúciu a hovorí: „Ale nemôžeš mi dokázať, že je to pravda.“ Ten, kto odmieta čeliť napohľad zložitému problému a hovorí: „Asi je príliš ťažké na vyriešenie.“ Problémom je motivovaný skepticizmus, čiže sklon nepotvrdzovať – skúmať oveľa prísnejšie tie tvrdenia, ktorým nechceme veriť. Pokora, ako je najčastejšie dezinterpretovaná, je úplne všeobecnou výhovorkou niečomu neveriť; vzhľadom na to, že aj tak si nemôžeme byť istí. Vyvarujte sa úplne všeobecných výhovoriek!

Ďalším problémom pokory je, že sa príliš ľahko vyznáva. V knihe „Breaking the Spell“ („Odčarovanie“) Dennett ukazuje, že hoci mnohým náboženským tvrdeniam je veľmi ťažké uveriť, pre človeka je ľahké uveriť, že by v ne mal veriť. Dennett toto nazýva „viera vo vieru“. Čo by to znamenalo naozaj predpokladať, naozaj veriť, že tri sa rovná jednej? Omnoho ľahšie je veriť, že by ste mali nejako veriť, že tri sa rovná jednej, a reagovať príslušne v primeraných chvíľach v kostole. Dennett naznačuje, že mnoho z „náboženskej viery“ by sa malo študovať ako „náboženské vyznávanie“ – to, čo si ľudia myslia, že by tomu mali veriť, a o čom vedia, že by to mali hovoriť.

Je príliš ľahké na každý protiargument odpovedať: „Nuž samozrejme, môžem sa mýliť.“ A potom, keď už ste si splnili svoju povinnosť zohnúť kolená smerom ku Skromnosti, keď ste jej vzdali vyžadovanú úctu, môžete pokračovať svojím pôvodným smerom a nezmeniť ani chlp.

Vždy je tu pokušenie tvrdiť čo najviac vecí s čo najmenšou námahou. Pokušenie spojiť všetky prichádzajúce informácie spôsobom, ktorý nám umožní zmeniť naše názory a najmä naše konanie čo najmenej. John Kenneth Galbraith povedal: „Keď má človek na výber medzi zmenou názoru a dôkazom, že názor zmeniť netreba, prakticky každý sa pustí do dokazovania.“ A čím nepohodlnejšie je zmeniť názor, tým viac úsilia ľudia na tento dôkaz vynaložia.

Ale viete, ak už ste tak či tak odhodlaní urobiť to isté, nemá zmysel sa takto neuveriteľne snažiť o zdôvodnenie. Často som zažil, ako ľudia dostali nové informácie, napohľad ich prijali, a potom starostlivo vysvetlili, prečo aj tak urobia presne tú istú vec, ktorú si predtým naplánovali, akurát s odlišným zdôvodnením. Zmyslom rozmýšľania je utvárať naše plány; ak sa chcete tak či tak držať pôvodných plánov, načo sa vôbec unúvať toľkým zdôvodňovaním? Keď sa stretnete s novou informáciou, tá ťažká časť je aktualizovať, reagovať, a nenechať túto informáciu len tak zmiznúť v čiernej diere. Nesprávne pochopená pokora je úžasnou čiernou dierou – jediné, čo treba urobiť, je pripustiť, že sa možno mýlite. Preto je napísané: „Byť pokorný znamená prijať konkrétne opatrenia v očakávaní vlastných chýb. Priznať svoju omylnosť a potom s ňou nič neurobiť nie je pokorné; je to chvastanie sa svojou skromnosťou.“


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Robin Hanson:
Väčšina abstraktných názorov, ktoré má väčšina ľudí prakticky nijako neovplyvňuje ich konanie. Majú tieto názory nie na to, aby im poradili, čo robiť, ale aby im pomáhali rozmýšľať a hovoriť o zaujímavých témach, čím si môžu získať priateľov (a partnerov a zamestnávateľov) a ovplyvniť ľudí. Na tieto účely zmena názoru zvyčajne nemusí dobre poslúžiť.

viliam@bur.sk