Správne použitie pochybnosti

Preklad anglického článku "The Proper Use of Doubt". Autor: Eliezer Yudkowsky

Raz, keď som rečnil o Ceste, poznamenal som, že väčšina organizovaných systémov viery existuje na únik pred pochybnosťou. Jeden poslucháč zareagoval, že na jezuitov sa táto kritika nevzťahuje, pretože oni cvičia organizovanú pochybnosť: ich novicom sa vraj hovorí, aby pochybovali o kresťanstve, pochybovali o existencii Boha, pochybovali o pravosti svojho povolania, pochybovali o svojej vhodnosti na večný sľub čistoty a chudoby. Povedal som: Aha, ale predpokladá sa, že tieto pochybnosti prekonajú, nie? On povedal: Nie, majú pochybovať asi preto, aby ich pochybnosti mohli rásť a silnieť.

Google mi tieto tvrdenia ani nepotvrdil ani nevyvrátil. (Ak mi niekto z vás vie pomôcť, bol by som mu zaviazaný.) Ale mne takýto scenár pripadá fascinujúci, hodný diskusie, bez ohľadu na to, či to je alebo nie je pravda o jezuitoch. Keby jezuiti cvičili úmyselné pochybovanie, ako je opísané hore, boli by preto cnostnými racionalistami? [Prekladateľ: V diskusii sa táto otázka celkom nevyriešila, ale zdá sa, že pochybovať o všetkom nie je presná formulácia. Od novicov sa vyžadujú dva roky podrobného sebaskúmania, aby vstúpili iba tí, ktorí to myslia vážne.]

Myslím, že by som musel pripustiť, že jezuitov v horeuvedenom (údajnom) scenári nie je primerané opísať ako „unikajúcich pred pochybnosťou“. Ale aj toto (údajné) správanie sa mi zdá vysoko podozrivé. Pre naozaj cnostného racionalistu by pochybnosť nemala byť strašidelná. Horepopísané správanie mi znie ako program na desenzitizáciu na niečo veľmi strašidelné, ako keď arachnofóba vystavujeme pavúkom za starostlivo kontrolovaných podmienok.

Ale aj tak, povzbudzujú svojich novicov, aby pochybovali – správne? Záleží na tom, či sú ich dôvody pomýlené? Nie je to napriek tomu konanie hodné racionalistu?

Zvedavosť sa snaží zničiť sama seba; niet takej zvedavosti, ktorá by nechcela odpoveď. Ale ak získate odpoveď, ak uspokojíte svoju zvedavosť, potom to slávne tajomstvo už viac nebude tajomným.

Rovnako, každá pochybnosť existuje preto, aby zničila nejaký konkrétny názor. Ak sa pochybnosti nepodarí zničiť svoj cieľ, zomiera nenaplnená – ale aj to je nejaké riešenie, nejaké ukončenie, aj keď smutnejšie. Pochybnosť, ktorá nezničí ani sama seba ani svoj cieľ, akoby ani nikdy neexistovala. Riešenie pochybnosti, nie samotný akt pochybovania, je to, čo otáča ozubené koleso rozumnosti vpred.

Každé zlepšenie je zmena, ale nie každá zmena je zlepšenie. Každý racionalista pochybuje, ale nie každá pochybnosť je rozumná. Nosenie pochybností vás nerobí racionalistom o nič viac než nosenie bieleho laboratórneho plášťa lekárom.

Rozumná pochybnosť vzniká z konkrétneho dôvodu – máte nejaký konkrétny dôvod pochybovať, že podozrivý názor je pravdivý. Tento dôvod potom vyžaduje nejakú líniu vyšetrovania, ktorá buď zničí cieľový názor alebo zničí túto pochybnosť. To platí aj pre vysoko abstraktné pochybnosti ako: „Ktovie, či neexistuje jednoduchšia hypotéza, ktorá by tiež vysvetlila tieto údaje.“ V tomto prípade vyšetrujete tak, že sa pokúšate vymyslieť jednoduchšie hypotézy. Ako toto hľadanie pokračuje dlhšie a dlhšie bez výsledkov, myslíte si, že je menej a menej pravdepodobné, že nasledujúci krok výpočtu bude tým úspešným. Nakoniec cena hľadania prekročí očakávaný úžitok, a vy prestanete hľadať. V tom bude už viac nemôžete tvrdiť, že užitočne pochybujete. Pochybnosť, ktorá nevyšetruje, akoby ani neexistovala. Každá pochybnosť existuje preto, aby zničila sama seba, jedným či druhým spôsobom. Nevyriešená pochybnosť je nulová operácia; neotáča kolesom, ani dopredu, ani dozadu.

Keby ste naozaj verili náboženstvu (a nie iba verili v náboženstvo), prečo by ste potom hovorili svojim novicom, aby zvažovali pochybnosti, ktoré musia zomrieť nenaplnené? Bolo by to ako hovoriť študentom fyziky, aby do úmoru pochybovali, že revolúcia v 20. storočí mohla byť chybou, a že newtonovská mechanika bola stále správna. Ak o niečom naozaj nepochybujete, prečo by ste predstierali že áno?

Pretože všetci chceme vyzerať ako rozumní – a pochybovanie sa všeobecne považuje za cnosť racionalistu. Nie je však všeobecne jasné, že na pochybovanie potrebujete konkrétny dôvod, alebo že nevyriešená pochybnosť je nulová operácia. Namiesto toho si ľudia myslia, že je to o skromnosti; submisívne správanie, ktoré udržiava hierarchiu postavenia v tlupe – takmer rovnaký problém ako s pokorou, o čom som už písal. Urobiť veľkú verejnú ukážku pochybnosti, aby ste presvedčili sami seba, že ste rozumný, vám je užitočné asi rovnako ako nosiť laboratórny plášť.

Aby ste sa vyhli vyznávaniu pochybností, pamätajte, že:

  • Rozumná pochybnosť existuje preto, aby zničila svoj cieľový názor, a ak svoj cieľový názor nezničí, zomiera nenaplnená.
  • Rozumná pochybnosť vzniká z nejakého konkrétneho dôvodu, prečo by daný názor mohol byť nesprávny.
  • Nevyriešená pochybnosť je nulová operácia.
  • Nevyšetrená pochybnosť akoby ani neexistovala.
  • Nemali by ste byť hrdí na púhe pochybovanie, môžete však byť právom hrdí, keď ste akurát dokončili trhanie svojho obľúbeného názoru na kúsky.
  • Aj keď si môže vyžadovať veľa odvahy čeliť svojim pochybnostiam, nezabúdajte nikdy na to, že ideálna myseľ by sa pochybnosti v prvom rade nikdy nebála.

Z diskusie pod pôvodným článkom:

Robin Hanson:
Toto je dobrý článok a naznačuje sériu podobných článkov: vziať si každý z príznakov, ktoré ľudia považujú za znaky rozumnosti, a skúmať hlbšie, kedy presne by rozumní ľudia vykazovali alebo nevykazovali tieto príznaky. Pozor na ľudí, ktorí daný znak hrdo ukazujú aj vtedy, keď by ho rozumný človek nemal.

viliam@bur.sk