Objektív, ktorý vidí vlastné chyby

Preklad anglického článku "The Lens That Sees Its Flaws". Autor: Eliezer Yudkowsky

Pokračovanie k: Čo je indícia?

Svetlo opustí Slnko a narazí do vašich šnúrok na topánkach a odrazí sa; niektoré fotóny vojdú do zreničiek tvojich očí a dopadnú na sietnicu; energia fotónov spustí nervové impulzy; nervové impulzy sa prenesú do oblastí mozgu spracovávajúcich obraz; a tam sa optická informácia spracuje a rekonštruuje na 3D model, ktorý sa rozozná ako rozviazaná šnúrka na topánke; a tak veríte, že vaše šnúrky sú rozviazané.

Tu je tajomstvo úmyselnej rozumnosti – celý tento proces previazania nie je magický, a vy mu dokážete rozumieť. Dokážete rozumieť, ako vidíte svoje šnúrky na topánkach. Dokážete myslieť na to, aké druhy procesov myslenia budú vytvárať názory, ktoré odrážajú skutočnosť, a ktoré nie.

Myši dokážu vidieť, ale nedokážu rozumieť videniu. Vy dokážete rozumieť videniu a preto dokážete robiť veci, ktoré myši nedokážu. Chvíľku sa tomu čudujte, lebo je to naozaj zázrak.

Myši vidia, ale nevedia, že majú zrakovú kôru, takže nevedia korigovať optické ilúzie. Myš žije v myšlienkovom svete, ktorý obsahuje mačky, diery, syr, pasce na myši – ale nie myšacie mozgy. Ich fotoaparát nedokáže odfotiť vlastný objektív. Ale my, ako ľudia, sa dokážeme pozrieť na zdanlivo bizarný obrázok a uvedomiť si, že časť toho, čo vidíme, je samotný objektív. Nemusíte vždy veriť vlastným očiam, ale musíte si uvedomiť, že máte oči – musíte mať samostatné myšlienkové vedierka pre mapu a pre územie, pre zmysly a pre skutočnosť. Aby ste si nemysleli, že je to triviálna schopnosť, pamätajte, aká zriedkavá je v ríši zvierat.

Celá idea vedy je jednoducho reflektívne uvažovanie o spoľahlivejšom procese, ako urobiť obsah svojej mysle zrkadlom obsahu sveta. To je vec, ktorú myši nikdy nevynájdu. Keď sa zamyslíme nad celou vecou „robenia opakovateľných pokusov, aby sa falzifikovali teórie“, prídeme na to, prečo funguje. Veda nie je oddelené magistérium, vzdialené od skutočného života a porozumenia bežných smrteľníkov. Veda nie je niečo, čo platí iba vnútri laboratória. Veda samotná je pochopiteľný proces v tomto svete, ktorý koreluje mozgy so skutočnosťou.

Veda dáva zmysel, keď sa nad ňou zamyslíte. Ale myši nevedia myslieť o myslení, preto nemajú vedu. Človek by nemal prehliadať tento zázrak – alebo potenciálnu moc, ktorú nám dáva ako jednotlivcom, nielen vedeckým spoločnostiam.

Pripúšťam, že pochopiť stroj myslenia môže byť o čosi zložitejšie než pochopiť parný stroj – ale nie je to zásadne odlišná úloha.

Jedného dňa som šiel na EFNetovský kanál #philosophy, aby som sa opýtal: „Veríte, že počas najbližších 20 rokov nastane jadrová vojna? Ak nie, prečo nie?“ Jeden človek, ktorý mi na otázku odpovedal, povedal, že neočakáva jadrovú vojnu najbližších 100 rokov, pretože „žiaden z hráčov, ktorí rozhodujú o jadrovej vojne, o ňu teraz nemá záujem“. „Ale prečo to predlžuješ na 100 rokov?“ opýtal som sa. „Číra nádej,“ odpovedal.

Keď sa zamyslíme nad celým týmto myšlienkových procesom, môžeme vidieť, prečo myšlienka na jadrovú vojnu robí daného človeka nešťastným, a môžeme vidieť, ako jeho mozog preto tento názor odmieta. Ale ak si predstavíte miliardu svetov – Everettove vetvy alebo Tegmarkove duplikáty – tento myšlienkový proces nebude systematicky korelovať optimistov s vetvami, v ktorých nenastane jadrová vojna. (Niekto chytrý teraz určite povie: „Aha, ale pretože mám nádej, budem v práci makať o čosi viac, podvihnem tým globálnu ekonomiku, a tým zabránim krajinám v skĺznutí do zlostného a beznádejného stavu, v ktorom je jadrová vojna možná. Takže tieto dve udalosti predsa len spolu súvisia.“ V tomto bode musíme vytiahnuť Bayesovu vetu a odmerať náboj previazanosti kvantitatívne. Vaša optimistická povaha nemôže mať až taký veľký dopad na svet; nemôže samotná znížiť pravdepodobnosť jadrovej vojny o 20% alebo o koľko vaša optimistická povaha posunula váš názor. Posunúť svoj názor o veľké množstvo kvôli udalosti, ktorá nesie iba maličký náboj previazanosti, aj tak pokazí vaše kreslenie mapy.)

Pýtať sa, ktorý názor vás robí šťastnými, to je pozeranie dovnútra, nie von – povie vám to niečo o vás samotných, ale nie je to indícia previazaná s prostredím. Nemám nič proti šťastiu, ale malo by vychádzať z vášho obrazu sveta, nie z manipulácie s myšlienkovými farbičkami.

Ak dokážete vidieť toto – ak dokážete vidieť, že nádej posúva vaše myšlienky prvého rádu o príliš veľký kus – ak dokážete pochopiť svoj mozog ako stroj na kreslenie máp, ktorý má svoje chyby – potom dokážete uplatiť reflexívnu opravu. Mozog je pokazený objektív, ktorým vidíme skutočnosť. To platí aj pre myšacie aj pre ľudské mozgy. Ale ľudský mozog je pokazený objektív, ktorý dokáže pochopiť svoje vlastné vady – svoje systematické chyby, svoje skreslenia – a uplatniť na ne opravy druhého rádu. Toto v praxi robí tento pokazený objektív omnoho mocnejším. Nie dokonalým, ale omnoho mocnejším.

viliam@bur.sk