Necitlivosť k rozsahu

Preklad anglického článku "Scope Insensitivity". Autor: Eliezer Yudkowsky

Jedného dňa sa vedci pýtali troch skupín pokusných osôb, koľko by boli ochotné zaplatiť za záchranu 2 000 / 20 000 / 200 000 sťahovavých vtákov pred utopením v neprikrytých ropných nádržiach. Jednotlivé skupiny odpovedali: 80 dolárov, 78 dolárov, a 88 dolárov.[1] Toto je necitlivosť k rozsahu, alebo zanedbanie rozsahu: počet zachránených vtákov – rozsah altruistického činu – málo vplýva na ochotu platiť.

Podobné experimenty ukázali, že obyvatelia Toronta by za vyčistenie všetkých znečistených jazier v Ontariu zaplatili len o málo viac než za vyčistenie znečistených jazier v jednom okrese Ontaria[2], alebo že obyvatelia štyroch západných štátov USA by zaplatili iba o 28% viac za ochranu všetkých 57 prírodných rezervácií než za ochranu jedinej rezervácie.[3]

Ľudia si predstavia „jedného vyčerpaného vtáka s perami nasiaknutými čiernou ropou, neschopného uniknúť“. [4] Tento obraz či prototyp vyvolá určitý stupeň emocionálneho vzrušenia, ktoré je v prvom rade zodpovedné za ochotu platiť – a tento obraz je vo všetkých prípadoch rovnaký. Čo sa rozsahu týka, ten vyhadzujeme von oknom – žiaden človek si nevie naraz predstaviť 2 000 vtákov, tobôž 200 000. Zvyčajné zistenie je, že exponenciálne zvýšenie rozsahu vedie k lineárnemu zvýšeniu ochoty platiť – čo možno zodpovedá lineárnemu zvýšeniu času, ktorý našim očiam trvá preletieť všetky tie nuly; toto malé úsilie sa k afektu z prototypu pripočíta, namiesto aby sa ním vynásobil. Táto hypotéza sa nazýva „ohodnocovanie podľa prototypu“.

Alternatívna hypotéza je „nákup morálneho uspokojenia“. Ľudia minú dosť peňazí na to, aby si kúpili hrejivý pocit, že splnili svoju povinnosť. Úroveň nákladov potrebných na dosiahnutie hrejivého pocitu závisí od osobnosti a finančnej situácie, ale určite nemá nič spoločné s počtom vtákov.

Voči rozsahu sme necitliví aj keď ide o ľudské životy: Zvýšenie domnelého rizika z pitia chlórovanej vody z 0,004 na 2,43 smrtí ročne z 1000 – na 600-násobok – zvýšilo ochotu platiť z 3,78 dolára na 15,23. [5] Baron a Greene nenašli žiaden účinok pri zmene počtu zachránených životov na 10-násobok. [6]

Článok s názvom Necitlivosť voči hodnote ľudského života: Štúdia psychologického otupenia zozbieral dôkazy, že naše vnímanie ľudskej smrti sa riadi Weberovým zákonom – nasleduje logaritmickú škálu, kde „najmenší vnímateľný rozdiel“ je konštantným zlomkom celku. Navrhovaný zdravotný program na záchranu životov utečencov z Rwandy si získal omnoho vyššiu podporu, keď sľuboval zachrániť 4 500 životov z tábora 11 000 utečencov, než 4 500 životov z tábore 250 000 utečencov. Potenciálny liek na chorobu musel sľubovať zachrániť omnoho viac životov, aby bol považovaný za hoden financovania, ak sa povedalo, že choroba už zabila 290 000 namiesto 160 000 alebo 15 000 ľudí ročne. [7]

Ponaučenie: Ak chcete byť efektívnym altruistom, musíte si to premyslieť tou časťou mozgu, ktorá spracováva tie nudné atramentové nuly na papieri, nie iba tou časťou, ktorá sa veľmi znepokojuje ohľadom úbohého trápiaceho sa vtáka zmáčaného ropou.

[1] Desvousges, W. Johnson, R. Dunford, R. Boyle, K. J. Hudson, S. and Wilson K. N. (1992). Measuring non-use damages using contingent valuation: experimental evaluation accuracy. Research Triangle Institute Monograph 92-1.

[2] Kahneman, D. 1986. Comments on the contingent valuation method. Pp. 185-194 in Valuing environmental goods: a state of the arts assessment of the contingent valuation method, eds. R. G. Cummings, D. S. Brookshire and W. D. Schulze. Totowa, NJ: Roweman and Allanheld.

[3] McFadden, D. and Leonard, G. 1995. Issues in the contingent valuation of environmental goods: methodologies for data collection and analysis. In Contingent valuation: a critical assessment, ed. J. A. Hausman. Amsterdam: North Holland.

[4] Kahneman, D., Ritov, I. and Schkade, D. A. 1999. Economic Preferences or Attitude Expressions?: An Analysis of Dollar Responses to Public Issues, Journal of Risk and Uncertainty, 19: 203-235.

[5] Carson, R. T. and Mitchell, R. C. 1995. Sequencing and Nesting in Contingent Valuation Surveys. Journal of Environmental Economics and Management, 28(2): 155-73.

[6] Baron, J. and Greene, J. 1996. Determinants of insensitivity to quantity in valuation of public goods: contribution, warm glow, budget constraints, availability, and prominence. Journal of Experimental Psychology: Applied, 2: 107-125.

[7] Fetherstonhaugh, D., Slovic, P., Johnson, S. and Friedrich, J. 1997. Insensitivity to the value of human life: A study of psychophysical numbing. Journal of Risk and Uncertainty, 14: 238-300.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Michael Sullivan:
Nie som si istý, či je toto úplne o necitlivosti k rozsahu, a nie o hraničnej užitočnosti, alebo o ľuďoch mysliacich v rovine spravodlivého podielu kantovského riešenia. Inými slovami, myslím si, že necitlivosť k rozsahu je čiastočne daná otázkou, nie skreslením odpovedajúcich ľudí.

Povedzme, že by som bol ochotný zaplatiť 100 dolárov, aby som zachránil 10 labutí pred strašnou smrťou. Koľko by som ja osobne mal byť ochotný zaplatiť za záchranu 100 labutí pred rovnakým osudom? 1 000 dolárov? 10 000 dolárov za 1 000 labutí? A čo 100 000 labutí – 1 000 000 dolárov?

Lenže ja nemám 1 000 000 dolárov, takže nemôže povedať, že by som toľko minul, aj keby som veril, že je to určitým spôsobom hodné takej sumy. Keď sa pozerám na svoje osobné výdavky, porovnávam svoje predstavy o hodnote záchrany labutí s osobným úžitkom, ktorého sa vzdávam minutím týchto peňazí. 100 dolárov je večer v meste. 1 000 je kus nábytku alebo malá dovolenka. 10 000 je auto alebo ročné nájomné. 100 000 je veľký kus môjho celkového majetku a veľké percento toho, čo označujem ako „FU peniaze“. A ako stúpam po tejto škále, moje utrpenie narastá nelineárne, a moja osobná obeť je to, čo tu porovnávam.

Takže pri úvahe o veľkom probléme ako je záchrana 2 miliónov labutí môžem použiť kantovský prístup. Keby povedzme 10% ľudí bolo ochotných zložiť sa po 50 dolárov, zdá sa, že by to bolo dosť peňazí, preto na to venujem 50 dolárov, keďže by som žil radšej vo svete, kde sú ľudia toto ochotní urobiť, než kde nie.

Tak ako mnohé interpretácie takýchto štúdií, myslím si, že sa príliš rýchlo vrháš na vysvetlenie nerozumnosťou. Myslím si, že čo si tu ľudia myslia, je omnoho zložitejšie než si im ochotný priznať, a že s primeraným modelom by ich reakcie nemuseli vyzerať tak matematicky negramotné.

Takéto otázky je ťažko klásť spôsobom, ktorý sa primerane škáluje, pretože hodnota peňazí je založená iba na ich vzácnosti, takže nemôžeš povedať: „Keby si bol cisárom územia s neobmedzeným množstvom peňazí na míňanie, koľko by si bol ochotný minúť na záchranu N labutí?“, pretože odpoveď by bola: „toľko, koľko treba“. Peniaze majú hodnotu iba keď sú vzácne, a čo ťa naozaj zaujíma, je: „Koľkej spotreby by sme sa mali vzdať, aby sme zachránili N labutí; vyjadrené v jednotkách amerických dolárov z roku 2007.“ Ale ľudia sa k tomuto môžu presne vyjadriť iba z ich vlastnej obmedzenej perspektívy, kde majú k dispozícii iba obmedzené množstvo spotreby.

viliam@bur.sk