Načo pravda? A...

Preklad anglického článku "Why truth? And...". Autor: Eliezer Yudkowsky

Niektoré komentáre na tomto blogu sa týkali otázky, prečo by sme mali hľadať pravdu. (Našťastie iba máloktorí spochybňovali, čo je to pravda.) Naša určujúca motivácia nastaviť svoje myšlienky na rozumné, ktorá určuje, či je dané nastavenie „dobré“ alebo „zlé“, vychádza z toho, prečo vlastne tú pravdu chceme hľadať.

Je napísané: „Prvou cnosťou je zvedavosť.“ Zvedavosť je jedným dôvodom hľadať pravdu, a hoci nemusí byť tým jediným, má istú zvláštnu a obdivuhodnú čistotu. Ak je vaším motívom zvedavosť, budete otázky uprednostňovať podľa toho, nakoľko samotná otázka pošteklí váš osobný estetický zmysel. Zamotanejšia otázka, s väčšou pravdepodobnosťou neúspechu, môže byť hodna viac úsilia než jednoduchšia, skrátka preto, lebo je zábavnejšia.

Mám podozrenie, že niektorí ľudia namietnu, že zvedavosť je emócia a teda je „nerozumná“. Ja označujem emóciu ako „nerozumnú“ vtedy, keď sa zakladá na pomýlených názoroch, alebo presnejšie, na nerozumnom poznávacom správaní: „Ak sa k tvojej tvári blíži železo, o ktorom veríš, že je horúce, avšak ono je chladné, Cesta odporuje tvojmu strachu. Ak sa k tvojej tvári blíži železo, o ktorom veríš, že je chladné, avšak ono je horúce, Cesta odporuje tvojmu pokoju.“ A naopak, emócia vyvolaná správnymi názormi alebo rozumnými poznávacími úvahami je „rozumná emócia“; čo má tú výhodu, že aj pokoj môžeme považovať za emóciu a nie za privilegovaný štandard. Keď ľudia hovoria o „emóciách“ a „rozume“ ako o protikladoch, mám podozrenie, že v skutočnosti majú na mysli Systém 1 a Systém 2 – rýchle úsudky založené na vnímaní verzus pomalé úsudky založené na uvažovaní. Úsudky založené na uvažovaní nie sú vždy pravdivé, ani úsudky založené na vnímaní nie sú vždy nepravdivé; je teda veľmi dôležité rozlišovať toto rozdelenie od „rozumnosti“. Oba systémy môžu slúžiť pravde, alebo bojovať proti nej, podľa toho, ako sa používajú.

Okrem čírej emocionálnej zvedavosti, aké ďalšie motívy existujú pre túžbu po pravde? No, možno chcete dosiahnuť nejaký konkrétny cieľ v skutočnom svete, napríklad postaviť lietadlo, a preto potrebujete vedieť nejaké konkrétne pravdy o aerodynamike. Alebo ešte prostejšie, chcete čokoládové mlieko, a preto chcete vedieť, či v miestnych potravinách majú čokoládové mlieko, aby ste si vedeli vybrať, či pôjdete tam alebo niekam inam. Ak je toto vaším dôvodom hľadania pravdy, potom budete otázky uprednostňovať podľa očakávaného úžitku danej informácie – nakoľko prípadné odpovede ovplyvnia vaše rozhodnutia, nakoľko na týchto rozhodnutiach bude záležať, a ako veľmi si myslíte, že môžete nájsť odpoveď, ktoré zmení vaše rozhodnutia oproti zvyčajným.

Hľadať pravdu iba pre jej praktické využitie sa môže zdať nečisté – nemali by sme azda túžiť po pravde iba kvôli nej samotnej? – avšak takéto hľadanie je mimoriadne dôležité, pretože vytvára vonkajšie overovacie kritérium: ak vaše lietadlo spadne z oblohy, alebo ak pôjdete do obchodu a nenájdete tam čokoládové mlieko, je to znamenie, že ste niečo spravili zle. Dostávate spätnú väzbu, ktoré spôsoby myslenia fungujú, a ktoré nefungujú. Čistá zvedavosť je nádherná vec, ale nemusí vydržať dosť dlho na to, aby si overila svoje odpovede, akonáhle príťažlivosť tajomstva pominula. Zvedavosť ako ľudská emócia tu bola už dávno pred starovekými Grékmi. Ale to, čo ľudstvo pevne postrčilo na cestu Vedy, bolo zistenie, že niektoré spôsoby myslenia odkrývajú názory, ktoré nám umožňujú meniť svet. Čo sa týka čistej zvedavosti, túto túžbu rovnako dobre uspokojovalo aj rozprávanie o bohoch a hrdinoch pri táborovom ohni, a nikto si neuvedomoval, že je na tom niečo zle.

Existujú aj iné motívy hľadania pravdy okrem zvedavosti a pragmatizmu? Tretím dôvodom, ktorý mi napadá, je morálka: keď veríte, že hľadať pravdu je vznešené a dôležité a hodnotné. Hoci aj takýto ideál pripisuje hodnotu pravde samotnej, je to myšlienkový postoj veľmi odlišný od zvedavosti. Byť zvedavý, čo je za oponou, nie je rovnaký pocit ako veriť, že máte morálnu povinnosť pozrieť sa tam. V tomto druhom stave mysle máte väčší sklon veriť, že niekto iný by sa tiež mal pozrieť za oponu, prípadne karhať, ak niekto úmyselne zavrie oči. Preto označujem ako „morálku“ tento názor, že hľadanie pravdy je pragmaticky dôležité pre spoločnosť, a preto je to povinnosť uložená nám všetkým. Pri tejto motivácii budete otázky uprednostňovať podľa vašich ideálov o tom, ktoré pravdy sú najdôležitejšie (nie najužitočnejšie či najzaujímavejšie), alebo podľa vašich morálnych ideálov o tom, kedy a za akých okolností je povinnosť hľadať pravdu najsilnejšia.

Mám sklon podozrievať morálku ako motiváciu k rozumnosti; nie preto, že by som odmietal tento morálny ideál, ale preto, že privoláva určité druhy problémov. Je príliš ľahké osvojiť si, ako naučené morálne povinnosti, spôsoby myslenia, ktoré sú hroznými prešľapmi pri tanci. Predstavte si pána Spocka z seriálu Star Trek, naivný archetyp rozumnosti. Spockov emocionálny stav je vždy nastavený na „pokoj“, aj keď je to mimoriadne neprimerané. Často uvádza veľa platných číslic pri pravdepodobnostiach, ktoré sú hrubo nekalibrované. (Napríklad: „Kapitán, ak zamierite s Enterprise priamo do tejto čiernej diery, naša pravdepodobnosť prežitia je iba 2,234%.“ Napriek tomu, v deviatich prípadov z desiatich Enterprise vyviazne. Aký tragický blázon udáva štyri platné číslice pre údaj, ktorý je mimo o dva rády?) Napriek tomu si podľa tohto známeho obrazu mnohí ľudia predstavujú povinnosť byť „rozumný“ – niet divu, že sa s tým vrelo nestotožňujú. Urobiť z rozumnosti morálnu povinnosť znamená dať jej všetky hrozné stupne voľnosti svojvoľného kmeňového zvyku. Ľudia dôjdu k nesprávnej odpovedi, a potom rozhorčene namietajú, že jednali správne, namiesto toho, aby sa zo svojej chyby poučili.

A predsa, ak máme zlepšiť svoje schopnosti rozumnosti, prekročiť výkonové štandardy lovcov a zberačov, potrebujeme rozvážne názory na to, ako správne myslieť. Keď si pre seba píšeme nové myšlienkové programy, začínajú v Systéme 2, systéme rozvážnosti, a až pomaly – ak vôbec – sa cvičením dostanú do nervových obvodov riadiacich Systém 1. Ak teda existujú určité druhy myslenia, o ktorých zistíme, že sa im chceme vyhnúť – ako napríklad skreslenia – musia byť na úrovni Systému 2 reprezentované ako zákazy myslieť takýmto spôsobom; ako deklarovaná povinnosť vyhýbania sa.

Ak chceme poznať pravdu, najúčinnejšie to dosiahneme myslením určitými spôsobmi namiesto iných spôsobov; a toto sú techniky rozumnosti. Niektoré z týchto techník rozumnosti zahŕňajú prekonávanie určitého druhu prekážok, skreslení...


Z diskusie pod pôvodným článkom:

MrCheeze:
Možno v deväťdesiatich ôsmich vesmíroch zo 100 Enterprise vybuchne a my vidíme iba ten, kde zostane; a Spock v skutočnosti dáva presné číslo. :P

shokwave:
TV seriálová verzia antropického princípu: všetky epizódy, v ktorých Enterprise vybuchne, sa nenatočia.

viliam@bur.sk