Preklad článku "Myths About Aid" zo stránky "Giving What We Can" (Dávame, čo môžeme).

Mýty ohľadom pomoci

Ohľadom pomoci existuje veľa vytrvalých mýtov. Často sa zakladajú na zrnku pravdy, ale chybným alebo neúplným uvažovaním sa dostanú k nesprávnym záverom. Tu sme si rozobrali niekoľko z najtrvalejších mýtov, odhalili sme zrnko pravdy v strede každého z nich, a ukázali ako zapadá do celkového obrazu pomoci.

Mýtus 1. „Na pomoc zahraničiu už dávame veľa“

Zrnko pravdy: V roku 2011 vlády vyspelých krajín minuli 133,72 miliardy dolárov na zahraničnú pomoc:[1] je to taká veľká suma, až je ťažké ju naozaj pochopiť. Celkový obraz: Zatiaľ čo množstvo zahraničnej pomoci vyjadrené v dolároch vyzerá veľmi veľké, v skutočnosti je to omnoho menej než si väčšina ľudí myslí. Keď sa občanov USA pýtame, aká časť federálneho rozpočtu sa dáva na zahraničnú pomoc, konzistentne dávajú mediánový odhad 25%. Keď sa ich pýtame, koľko by sa malo dávať na pomoc, mediánová odpoveď je 10%. V skutočnosti USA dáva na zahraničnú pomoc menej ako 1% federálneho rozpočtu. Je to omnoho menej než si ľudia bežne myslia, a takisto omnoho menej než by ľudia chceli dávať.[2] Aby veľké čísla ako každoročné množstvo zahraničnej pomoci dávali zmysel, potrebujeme si ich umiestniť na primeranú stupnicu. Jedna z možností je porovnať si darované množstvo s národným dôchodkom darujúcich krajín. Keď na to pozeráme takto, vidíme, že sa daruje iba 0,31% národného dôchodku: tri doláre a desať centov z každej tisícky.[3] Iná možnosť je prepočítať to na jedného obyvateľa. Uvedených 134 miliárd dali krajiny s celkovým obyvateľstvom 1 245 miliónov ľudí.[4] To znamená, že darované množstvo bolo iba 107 dolárov na osobu v darujúcich krajinách. Navyše, keďže v rozvojových krajinách je okolo 5,84 miliardy ľudí,[5] bolo to v priemere 23 dolárov na osobu dostávajúcu pomoc. Zatiaľ sme sa pozerali iba na vládnu pomoc: čo sa stane, keď zarátame peniaze darované súkromne pomocou mimovládnych organizácií alebo nadácií? Odpoveď je, že súkromná pomoc rozvojovým krajinám je dokopy iba 56 miliárd dolárov, ďalších 45 dolárov na darcu alebo 9 dolárov na príjemcu.[6] Celková pomoc z vyspelých krajín je teda stále iba 33 dolárov na príjemcu alebo 0,4% z nášho dôchodku.

Mýtus 2. „Už sme minuli tak veľa a nemalo to žiaden účinok“

Zrnko pravdy: Za uplynulých 50 rokov vyspelé krajiny darovali 2,3 bilióna dolárov zahraničnej pomoci a predsa je tam stále obrovské množstvo chudoby.[7] Celkový obraz: 2,3 bilióna je veľmi veľká suma peňazí, ale opäť, potrebujeme si ju dať do perspektívy. Vytriezvujúcim príkladom je, že v roku 2001 tajomník ministerstva obrany Donald Rumsfeld oznámil, že ministerstvo obrany malo taký zlý prehľad o svojich účtoch, že nevie vyúčtovať 2,3 bilióna dolárov – množstvo rovné celkovým výdavkom vyspelých krajín na zahraničnú pomoc počas päťdesiatich rokov.[8] Navyše, súčasné odhady nákladov na vojnu v Iraku naznačujú, že sa blížia k 3 biliónom dolárov.[9] Subsaharská Afrika je zvyčajným terčom kritiky za neefektívnosť pomoci, sústreďme sa teda na peniaze vynaložené tam. Na programy pomoci subsaharskej Afrike od roku 1960 do roku 2003 sa vynaložilo približne 568 miliárd dolárov, a to je veľa peňazí.[10] Avšak 43 rokov je dlhý čas a v subsaharskej Afrike je veľa ľudí. Tých 568 miliárd dolárov vychádza na iba 13,2 miliardy dolárov ročne a iba 29 dolárov na osobu za rok.[11] Keď si to dáme do správnej perspektívy, nie je to veľké množstvo peňazí. Povedať: „už sme minuli 29 dolárov na osobu ročne a stále sa nevymanili z chudoby“ nemá veľkú rečnícku silu. Čo sa za tento čas dosiahlo? Pozrime sa na zdravie: jednu z tém, na ktoré sa sústredia tí, ktorých znepokojuje chudoba. Počas 50 rokov, keď sa minulo 29 dolárov na osobu ročne, priemerná dĺžka života v subsaharskej Afrike narástla zo 40,6 rokov na 50,0 rokov: ľudia dnes žijú takmer o 20% dlhšie.[12] To je ešte úžasnejšie, keď si uvedomíte, že tento nárast sa dosiahol napriek epidémii HIV/AIDS: pred prepuknutím tejto choroby boli výsledky ešte pôsobivejšie. 9,4 roka života navyše na osobu je neuveriteľný nárast zdravia v porovnaní s nákladmi. Aj keby len desatina z tohto zdravotného zlepšenia bola vďaka programom pomoci a 90% z toho by sa stalo aj bez zahraničnej pomoci, stále by to bol výhodný podnik: omnoho efektívnejšie než dosahovanie zodpovedajúcich zdravotných zlepšení vo vyspelých krajinách. Kritici pomoci majú plné právo poukazovať na to, že vládne programy pomoci boli pomerne neúspešné pri dosahovaní ekonomického rastu v rozvojových krajinách (čiastočne kvôli niektorým podmienkam, ktoré sa vzťahovali na danú pomoc), a majú pravdu, keď poukazujú na to, že sme mohli dosiahnuť ešte väčší úžitok, keby sme sa viac sústredili na efektivitu pomoci a a smerovali viac pomoci tým krajinám, ktoré to najviac potrebujú. To je výborná kritika postupov pri pomoci. Avšak ísť ďalej a povedať, že sme minuli tak veľa a nemalo to takmer žiaden účinok, je vážne prekrúcanie faktov: minuli sme relatívne málo a zdá sa, že to malo veľmi rozsiahle pozitívne účinky na zdravie.

Mýtus 3. „Pomoc iba prehĺbi problémy, pretože vedie k preľudneniu“

Zrnko pravdy: Vysoká miera pôrodnosti v mnohých rozvojových krajinách môže spôsobiť, že obyvateľstvo zostane chudobné, aj keď ich celkové bohatstvo narastie. Celkový obraz: Rast svetového obyvateľstva má veľa dôsledkov, aj pozitívnych aj negatívnych. Z tej pozitívnej strany, väčšie množstvo mysliacich ľudí a viac príležitostí na špecializáciu významne zlepšilo našu vedeckú a kultúrnu produkciu, čím sa životy všetkých mnohými spôsobmi zlepšili. Z tej negatívnej strany, zvýšila sa spotreba svetových prírodných zdrojov a škody spôsobené ľuďmi na životnom prostredí. Tieto negatívne účinky sú vážne, ale nemali by sa preháňať. Situácia vyzerala omnoho horšie v 1960-tych rokoch, keď ľudia hovorili o „populačnej bombe“, ale dva významné faktory odvtedy znížili negatívne dôsledky rastu obyvateľstva. Po prvé, „zelená revolúcia“ v poľnohospodárstve výrazne zvýšila možnosti sveta uživiť ľudí, čím nás zachránila pred predpovedanými masovými hladomormi. Po druhé, miera rastu obyvateľstva sa od 1960-tych rokov zmenšila na polovicu a teraz sa predpovedá rast obyvateľstva iba o ďalších 33%, až po približne 9 miliárd koncom tohto storočia, a potom pokles smerom k terajšej úrovni.[13] Bude to náročné zvládnuť, ale nie nemožné. Pokles miery rastu spôsobuje efekt nazývaný „demografický prechod“, keď spoločnosť prejde z vysokej miery pôrodnosti na nízku.[14] Tento prechod sa spúšťa poklesom miery úmrtnosti, čo znamená, že rodiny nemusia mať tak veľa detí, aby si zabezpečili, že niektoré prežijú. Mnohé rozvojové krajiny sú uprostred tohto prechodu.[15] Indície teda naznačujú, že zníženie miery úmrtnosti vďaka záchrane životov v rozvojových krajiných v skutočnosti podporí demografický prechod, čo povedie k nižšej budúcej populácii, nie vyššej. Aj keď ste voči tomuto argumentu skeptickí, existuje veľa spôsobov, ako môžete výrazne zlepšiť životy tisícov ľudí, ktorí žijú v extrémnej chudobe bez významného predĺženia týchto životov. Môžete napríklad liečiť ľudí zo slepoty, alebo zo zanedbávaných tropických chorôb, ktoré spôsobujú významné ťažkosti, ale majú iba malý dopad na úmrtnosť. Prípadne môžete darovať skupinám, ktoré v rozvojových krajinách propagujú plánovanie rodiny, čím priamo bojujú proti rastu populácie. Tí, ktorí si myslia, že preľudnenie je natoľko zlé, že by sme radšej mali nechať ľudí trpieť a zomierať namiesto snahy zachrániť ich životy, si musia myslieť, že je dosť dôležité na to, aby darovali peniaze skupinám, ktoré proti nemu priamo bojujú.

Mýtus 4. „Pomoc je zbytočná, pretože vlády, ktoré ju dostávajú, sú skorumpované“

Zrnko pravdy: Korupcia je v mnohých rozvojových krajinách veľký problém a niekedy môže viesť k tomu, že sa peniaze z pomoci využijú na iný ako plánovaný účel. Celkový obraz: Aj keď korupcia môže znížiť dopad pomoci, je dôležité pochopiť, že väčšina peňazí na pomoc sa dostane do určeného cieľa. To platí najmä pre peniaze, ktoré sa nedávajú zahraničným vládam, ale namiesto toho sa minú priamo na projekt pomoci. Aj keď zarátate korupciu, môžete realisticky dúfať, že svojimi darmi veľmi zlepšíte životy tisícov ľudí, najmä ak darujete programom, ktoré nezahŕňajú veci, ktoré by sa skorumpovaným úradníkom oplatilo presmerovať. Navyše, ak vás osobitne znepokojuje účinok korupcie, môžete darovať programom, ktoré bojujú proti korupcii v rozvojových krajinách.

Mýtus 5. „Pomoc iba robí rozvojové krajiny závislejšími na daroch“

Zrnko pravdy: Zle nasmerovaná pomoc naozaj môže podkopať domáce úsilie o vyriešenie daných problémov. Napríklad darovanie veľkého množstva potravín spôsobuje pokles cien potravín, čo môže spôsobiť, že sa neoplatí pestovať na miestnych farmách, čím sa zníži miesta produkcia potravín a zvýši závislosť na pomoci. Celkový obraz: Uvedený príklad je jedným z nezamýšľaných negatívnych vedľajších účinkov pomoci, a v niektorých prípadoch môžu byť tieto vedľajšie účinky také zlé, že celkový účinok je negatívny. Také situácie sú skutočným a nešťastným javom v oblasti pomoci, znižujúcim celkovú účinnosť pomoci. Na druhej strane, je možné nájsť príklady projektov pomoci, ktorých vedľajšie účinky sú celkom pozitívne. Napríklad distribúcia liekov proti takzvaným „zanedbávaným tropickým chorobám“ sa robí cez školy a dôveryhodných členov komunity. Zmierňuje utrpenie spôsobované týmito chorobami a tým dramaticky zlepšuje školskú dochádzku[16] a zvyšuje produktivitu pracujúcich vďaka ich zlepšenému zdraviu. Navyše, tieto programy sú nastavené tak, že ich miestne ministerstvá zdravotníctva postupne preberajú udržateľným spôsobom. Darovanie takýmto organizáciám môže teda priamo zlepšiť životy tisícov ľudí a zároveň znížiť závislosť na pomoci namiesto jej zvyšovania.

Mýtus 6. „Problém je taký veľký, že môj dar nemôže urobiť žiaden rozdiel“

Zrnko pravdy: Keď vyše miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe, vaše individuálne činy toto bremeno nedokážu odstrániť, ani len zredukovať čo len o jediné percento. Celkový obraz: Hoci je ľahké nechať sa rozptyľovať pohľadom na náš vplyv na chudobu v relatívnych číslach, na našom vplyve v absolútnych číslach záleží. Záleží na tom, že každý z nás môže mať veľký pozitívny vplyv na životy tisícov ľudí žijúcich v rozvojových krajinách za miernu osobnú cenu. Samozrejme, že nedokážete celý tento problém vyriešiť sami, ale bolo by hlúpe ignorovať skutočne hlboký vplyv, ktorý by ste mohli mať.

Mýtus 7. „Dobročinnosť začína doma: najprv by sme mali vyriešiť svoje vlastné problémy“

Zrnko pravdy: Aj vo vyspelých krajinách je veľa ľudí vo veľmi zložitých situáciách, a tiež si zaslúžia našu pomoc. Celkový obraz: Ako jednotlivci nedokážeme pomôcť každému, kto to potrebuje, a tak musíme robiť náročné rozhodnutia ako použiť svoje prostriedky. Jedným spôsobom, ako sa rozhodovať, môže byť uprednostňovanie ľudí, ktorí žijú blízko nás, pretože môžeme byť na zvlášť vhodnom mieste, aby sme sa postarali o ich potreby. Avšak akákoľvek výhoda, ktorú toto môže priniesť, je mizivá v porovnaní s relatívnymi nákladmi na pomáhanie ľuďom v rozvojových krajinách v porovnaní s tými vo vyspelých krajinách. Ako príklad, predstavme si, že chceme pomáhať slepým. Môžeme pomôcť slepým ľuďom vo vyspelej krajine ako USA tým, že im zaplatíme výcvik vodiaceho psa. To je oveľa drahšie, než si väčšina ľudí uvedomuje; vycvičiť psa a naučiť majiteľa, ako ako najlepšie využívať, stojí okolo 50 000 dolárov.[17] Na porovnanie, v rozvojových krajinách sú milióny ľudí, ktorí oslepnú pre nedostatok lacnej a bezpečnej operácie oka. Za rovnaké množstvo peňazí, ktoré treba na výcvik jedného vodiaceho psa, by sme vedeli celkom vyliečiť toľko ľudí so slepotou spôsobenou trachómom, že by sme tým zabránili celkovo 2 600 človekorokom slepoty.[18] Ak sa pozriete na sekciu porovnaní dobročinnosti na tejto stránke, uvidíte mnoho ďalších príkladov ako tento, ako daný dar môže dosiahnuť omnoho viac v rozvojových krajinách, než by kedy mohol vo vyspelej krajine. Je tu teda veľmi silný argument v prospech dávania tým, ktorí žijú v zahraničí.

Mýtus 8. „Nepotrebujeme dobročinnosť, potrebujeme politickú akciu“

Zrnko pravdy: Je mnoho spôsobov, ako politická akcia môže viesť k veľkým zlepšeniam pre tých, ktorí žijú v rozvojových krajinách; od zmeny pravidiel pomoci v mocných krajinách ako sú Spojené Štáty, až po reformu spôsobu vykonávania svetového obchodu. Celkový obraz: Hoci politická akcia môže byť veľmi účinná, neznamená to, že by sme nemali aj darovať najefektívnejším kauzám, ktoré nájdeme. Pracovať na férovejšej obchodnej politike a zároveň darovať dosť peňazí, ktoré priamo zlepšia životy tisícov ľudí, je omnoho lepšie než iba pracovať na férovejšej obchodnej politike. Navyše, na politických reformách pracuje veľa organizácií s nedostatkom zdrojov. Ak si myslíte, že politická akcia je mimoriadne dôležitá, potom by aj darovanie týmto organizáciám malo byť mimoriadne dôležité. Giving What We Can je o darovaní tam, kde si myslíte, že vaše peniaze urobia najviac dobra pre ľudí v extrémnej chudobe, a to môže znamenať aj darovanie organizácii pracujúcej na politickej zmene.

Záver

Videli sme, že mnohé z bežných dôvodov nepodporovania zahraničnej pomoci sú v skutočnosti mýty: vezmú dôležité zrnko pravdy, ale preháňajú ho a používajú ho na vyvodenie nesprávnych záverov. V protiklade k týmto mýtom sme videli, že:
  1. Míňame na pomoc menej, než si myslíme, a menej, než si myslíme, že by sme mali.
  2. Pomoc má pravdepodobne veľmi pozitívne účinky na globálne zdravie.
  3. Strašidlo preľudnenia nám nedáva dôvod nedarovať.
  4. Pomoc môže byť veľmi účinná aj napriek prítomnosti korupcie.
  5. Môžeme pomáhať ľuďom v rozvojových krajinách, aby si pomohli sami.
  6. Môžeme urobiť veľký rozdiel v absolútnych číslach.
  7. Často je lepšie darovať do zahraničia než na domáce kauzy.
  8. Môžeme darovať a zároveň urobiť politickú akciu.
Najlepší spôsob, ako sa vyhnúť možným pasciam pomoci je obozretne zvážiť, ktorej dobročinnej organizácii darovať. Zistite, ktoré dobročinné organizácie podľa nášho názoru dokážu najúčinnejšie využiť vaše dary: Kam darovať

viliam@bur.sk