Mimo laboratória

Preklad anglického článku "Outside the Laboratory". Autor: Eliezer Yudkowsky

„Mimo laboratória nie sú vedci o nič múdrejší než hocikto iný.“ Niekedy toto príslovie citujú vedci, skromne, smutne, aby si pripomenuli svoju vlastnú omylnosť. Niekedy sa toto príslovie cituje z menej chvályhodných dôvodov, aby sa znevážila nežiadúca odborná rada. Je toto príslovie pravdivé? Doslovne vzaté, asi nie. Znie príliš pesimisticky povedať, že vedci doslova nie sú o nič múdrejší ako priemer, že korelácia je doslova nulová.

Toto príslovie však do istej miery vyzerá pravdivo a myslím si, že by sme touto skutočnosťou mali byť veľmi znepokojení. Nemali by sme vzdychnúť a smutne zvesiť hlavu. Skôr by sme sa mali prebudiť a vzpriamiť. Prečo? Nuž, predstavte si, že bačovského učňa namáhavo naučíte počítať ovce, ako vychádzajú z ohrady a vchádzajú do nej. Bača takto vie, kedy všetky ovce odišli a kedy sa všetky ovce vrátili. Potom dáte bačovi pár jabĺk a poviete: „Koľko je to jabĺk?“ Ale bača na vás neprítomne hľadí, pretože ho nenaučili počítať jablká – iba ovce. Asi by ste baču podozrievali, že počítaniu veľmi nerozumie.

Teraz si predstavte, že zistíme, že doktor ekonómie si každý týždeň kupuje žreb lotérie. Musíme si položiť otázku: Naozaj tento človek rozumie očakávanému úžitku, do hĺbky? Alebo ho len naučili vykonávať určité matematické triky?

Pripomeňme si, ako Richard Feynman opisoval neúspešný program vyučovania fyziky:

„Títo študenti sa všetko naučili naspamäť, nevedeli však, čo tie veci znamenajú. Keď počuli „svetlo, ktoré sa odrazí od média s indexom“, nevedeli, že sa tým myslí materiál ako napríklad voda. Nevedeli, že „smer svetla“ je smer, z ktorého niečo vidíte, keď sa na to pozeráte, a tak ďalej. Všetko bolo naučené úplne naspamäť, nič z toho však nebolo preložené do zmysluplných slov. Takže keď sa opýtam: „Čo je Brewsterov uhol?“, pristupujem k počítaču so správnymi kľúčovými slovami. Ale keď poviem: „Pozrite na vodu,“ nič sa nestane – pod heslom „Pozrite na vodu“ nemajú nič.“

Predstavte si, že máme napohľad schopného vedca, ktorý vie ako navrhnúť pokus na N subjektoch; týchto N subjektov dostane náhodne pridelenú liečbu; porota nepoznajúca rozdelenie vyhodnotí výsledky subjektov; potom zbehneme výsledky na počítači a pozrieme, či sú významné na úrovni spoľahlivosti 0,05. Toto nie je iba tradičný rituál. Toto nie je otázka svojvoľnej etikety, ako používanie správne vidličky na šalát. Je to tradičný rituál na experimentálne testovanie hypotéz. Prečo by ste mali experimentálne testovať svoje hypotézy? Pretože viete, že to od vás bude časopis vyžadovať pred uverejnením vášho článku? Pretože tak vás to naučili robiť na vysokej? Pretože všetci jednohlasne hovoria, že je dôležité urobiť experiment, a budú sa na vás čudne pozerať, ak poviete niečo iné?

Nie: pretože, aby ste vytvorili mapu územia, musíte ísť von a pozrieť sa na to územie. Nie je možné nakresliť presnú mapu mesta, kým sedíte vo svojej obývačke so zatvorenými očami, myslíte príjemné myšlienky o tom, ako by si želali, aby mesto vyzeralo. Musíte ísť von, prechádzať cez mesto, a značiť na papier čiary zodpovedajúce tomu, čo vidíte. V maličkej miere sa to deje zakaždým, keď sa pozriete na svoje topánky, či máte šnúrky zaviazané. Fotóny prídu zo Slnka, odrazia sa od vašich šnúrok, dopadnú na vašu sietnicu, preložia sa na frekvencie neurónových impulzov a zrekonštruujú sa vašou zrakovou kôrou na aktivačný vzor, ktorý silno koreluje so súčasným stavom vašich šnúrok na topánkach. Aby ste získali nové informácie o území, musíte interagovať s týmto územím. Musí existovať nejaký skutočný, fyzikálny proces, ktorým váš mozog skončí korelovaný so stavom prostredia. Procesy rozmýšľania nie sú čarovné; môžete kauzálne popísať, ako fungujú. A z tohto všetkého vyplýva, že ak chcete veci zistiť, musíte sa ísť pozrieť.

Čo si máme teraz pomyslieť o vedcovi, ktorí v laboratóriu vyzerá schopný, ale mimo laboratória verí v svet duchov? Pýtame sa, prečo, a vedec povie niečo v duchu: „Nuž, nikto naozaj nevie, a pripúšťam, že nemám žiadne indície – je to náboženské presvedčenie, nedá sa vyvrátiť takým ani onakým pozorovaním.“ Musel by som dôjsť k záveru, že tento človek doslova nevie, prečo sa treba pozerať na veci. Mohli ho naučiť určitý rituál experimentovania, ale nerozumie jeho dôvodom – že pri tvorbe mapy územia sa naň musíte pozrieť – že aby ste získali informáciu o prostredí, musíte podstúpiť kauzálny proces, ktorým interagujete s prostredím a skončíte s ním korelovaný. To sa rovnako týka návrhu dvojito zaslepeného experimentu, ktorý zbiera informácie o účinnosti novej liečebnej pomôcky, ako vašich očí, ktoré zbierajú informácie o vašich šnúrkach na topánkach.

Možno náš duchovný vedec povie: „Ale toto nie je vec na experimentovanie. Duchovia ku mne hovoria v mojom srdci.“ Nuž, ak naozaj predpokladáme, že duchovia komunikujú, ľubovoľným spôsobom, je to kauzálna interakcia a tá sa počíta ako pozorovanie. Stále platí teória pravdepodobnosti. Ak tvrdíte, že nejaká osobná skúsenosť s „hlasmi duchov“ je indíciou, že duchovia naozaj existujú, musíte tvrdiť, že existuje pomer pravdepodobnosti v prospech duchov spôsobujúcich „hlasy duchov“, v porovnaní s inými vysvetleniami „hlasov duchov“, dostatočný na prekonanie prvotnej nepravdepodobnosti zložitého vysvetlenia skladajúceho sa z mnohých častí. Neuvedomiť si, že „duchovia ku mne hovoria v mojom srdci“ je príklad „kauzálnej interakcie“ je analogické k tomu, keď si študent fyziky neuvedomuje, že „médium s indexom“ znamená materiál ako je voda.

Možno je jednoduché nechať sa oklamať skutočnosťou, že ľudia nosiaci laboratórne plášte používajú slovné spojenie „kauzálna interakcia“ a že ľudia nosiaci krikľavé šperky používajú slovné spojenie „hlasy duchov“. Ako všetci vieme, diskutujúci nosiaci odlišné oblečenie vymedzujú nezávislé oblasti existencie - „oddelené magistériá“, použijúc nesmrteľné nevydarené slovné spojenie Stephena J. Goulda. V skutočnosti, „kauzálna interakcia“ je len ozdobný spôsob ako povedať: „Niečo spôsobuje, že sa niečo iné stane,“ a teória pravdepodobnosti kašle na to, aké oblečenie nosíte.

V modernej spoločnosti prevláda názor, že duchovné záležitosti nemožno vyriešiť logikou ani pozorovaním, a preto môžete mať náboženské presvedčenie, aké sa vám páči. Ak sa na toto nejaký vedec nechá nachytať a rozhodne sa žiť svoj mimolaboratórny život podľa toho, pre mňa to potom znamená, že chápe experimentálny princíp len ako spoločenskú zvyklosť. Vie, kedy sa od neho očakáva, že bude robiť experimenty a testovať štatistickú významnosť výsledkov. Ale dajte ho do situácie, kde je spoločenskou zvyklosťou vymýšľať si podivné názory bez pozerania sa, a on bude rovnako ochotne robiť aj toto.

Bačovskému učňovi povedia, že ak „sedem“ oviec vyjde von, a „osem“ oviec vyjde von, potom by „pätnásť“ oviec malo prísť naspäť. Prečo „pätnásť“ a nie „štrnásť“ alebo „tri“? Pretože inak dnes nedostaneš večeru, takže preto! Toto je istý druh odborného výcviku, a funguje podľa módy – ale ak je spoločenská zvyklosť jediným dôvodom, prečo sa sedem oviec plus osem oviec rovná pätnásť oviec, možno sa sedem jabĺk plus osem jabĺk rovná tri jablká. Veď kto hovorí, že pravidlá pre jablká nemôžu byť iné?

Ale ak viete, prečo tieto pravidlá fungujú, vidíte, že sčítanie je rovnaké pre ovce aj pre jablká. Isaac Newton je právom uctievaný, nie pre jeho zastaranú teóriu gravitácie, ale pre objav, že – úžasné, prekvapujúce – nebeské telesá v slávnych nebesiach poslúchajú tie isté zákony ako padajúce jablká. V makroskopickom svete – každodennom životnom prostredí našich predkov – rôzne stromy dávajú rôzne ovocie, rôzne zvyky platia pre rôznych ľudí v rôznych časoch. Skutočne zjednotený vesmír, s nemennými vesmírnymi zákonmi, je pre človeka vysoko neintuitívna predstava! Iba vedci tomu naozaj veria, aj keď niektoré náboženstvá toho narozprávajú o „jednote všetkých vecí“.

Ako povedal Richard Feynman:

„Ak sa dostatočne zblízka pozrieme na pohár, uvidíme celý vesmír. Tu sú tie veci z fyziky: prúdiaca tekutina, ktorá sa vyparuje podľa vetra a počasia, odrazy v skle, a naša predstavivosť pridáva atómy. Sklo je destilátom skál Zeme a v jeho zložení vidíme tajomstvo veku vesmíru a vývoja hviezd. Aké zvláštne zoskupenie chemických látok je vo víne? Ako sa tam dostali? Sú tam kvasinky, enzýmy, substráty a produkty. Tam vo víne nájdeme veľké zovšeobecnenie: všetok život je kvasenie. Kto objaví chémiu vína, ten musí objaviť, tak ako Louis Pasteur, príčiny mnohých chorôb. Aká svieža je jeho chuť, vtláčajúca svoju existenciu do vedomia, ktoré ho pozoruje! Ak naše malé mysle kvôli pohodlnosti rozdeľujú tento pohár vína, tento vesmír, na časti – fyzika, biológia, geológia, astronómia, psychológia, a tak ďalej – pamätajme, že Príroda o tomto nevie! Poskladajme to teda všetko späť dokopy, aby sme nakoniec nezabudli, na čo to je. Doprajme si ešte jedno záverečné potešenie: vypime ho a zabudnime na všetko!“

Pár náboženstiev, najmä tých vymyslených alebo zrekonštruovaných po Isaacovi Newtonovi, môže vyznávať, že „všetko súvisí so všetkým“. (Keďže existuje triviálny izomorfizmus medzi grafmi a ich komplementmi, táto hlboká múdrosť vyjadruje rovnako užitočnú informáciu ako graf bez hrán.) Ale keď príde na skutočnú podstatu náboženstva, proroci a kňazi nasledujú prastarú ľudskú tradíciu vymyslieť si všetko za chodu. A tak si vymyslia jedno pravidlo pre ženy do dvanásť rokov, iné pravidlo pre mužov nad tridsať; jedno pravidlo pre sobotu a iné pravidlo na pracovný deň; jedno pravidlo pre vedu a iné pravidlo pre čarodejníctvo...

Skutočnosť, ako sme sa na vlastné prekvapenie naučili, nie je zbierkou oddelených magistérií, ale jeden zjednotený proces riadený na nízkej úrovni jednoduchými matematickými pravidlami. Rôzne budovy na pôde univerzity nepatria do rôznych vesmírov, aj keď to tak občas môže vyzerať. Vesmír nie je rozdelený na myseľ a hmotu, alebo život a neživot; atómy v našich hlavách bez problémov interagujú s atómami okolitého vzduchu. Ani Bayesova veta sa nelíši z jedného miesta na druhé.

Ak mimo oblasti svojej vedeckej špecializácie je nejaký konkrétny vedec rovnako náchylný k podivným myšlienkam ako každý iný, potom pravdepodobne nikdy nepochopil, prečo fungujú pravidlá vedy. Možno dokáže odpapagájovať niečo o Popperovskej falzifikácii, ale nerozumie jej do hĺbky, na algebraickej úrovni teórie pravdepodobnosti, na kauzálnej úrovni poznania ako stroja. Naučili ho správať sa v laboratóriu určitým spôsobom, nemá však rád, keď ho obmedzujú indície; keď ide domov, vyzlečie si laboratórny plášť a uvoľní sa nejakým pohodlným nezmyslom. A áno, potom sa čudujem, či môžem dôverovať názorom tohto vedca aj v jeho vlastnej oblasti – najmä ak ide o nejakú kontroverznú tému, otvorenú otázku, čokoľvek čo nie už dávno zaklincované hromadou indícií a spoločenskou zvyklosťou.

Možno by sme toto príslovie dokázali prekonať – byť rozumní vo svojich osobných životoch, nielen vo svojich profesionálnych životoch. Nemalo byť nás zastaviť púhe príslovie: „Vtipný výrok nič nedokazuje,“ povedal Voltaire. Možno máme na viac, ak naštudujeme dosť teórie pravdepodobnosti, aby sme vedeli, prečo tie pravidlá fungujú, a dosť experimentálnej psychológie, aby sme videli, ako sa uplatňujú v prípadoch zo skutočného života – ak sa naučíme pozerať na vodu. Takejto ambícii chýba pohodlná skromnosť môcť vyznať, že mimo vašej špecializácie nie ste o nič lepší ako hocikto iný. Ale ak sa naše teórie o rozumnosti nedajú zovšeobecniť na každodenný život, potom niečo robíme nesprávne. V laboratóriu a mimo laboratória nie sú odlišné vesmíry.

Dodatok: Ak si myslíte, že (a) veda je iba logická a teda odporujúca emóciám, alebo (b) že by sme sa nemali unúvať hľadať pravdu v každodennom živote, pozrite si: „Načo pravda?“. Novým čitateľom odporúčam aj „Dvanásť cností rozumnosti“.

viliam@bur.sk