Jednoduchá pravda

Preklad anglického článku "The Simple Truth". Autor: Eliezer Yudkowsky

Autorov predslov:

Cieľom tejto eseje je obnoviť naivný pohľad na pravdu.

Niekto vám povie: „Moja zázračná masť ťa dokáže zbaviť rakoviny pľúc za púhe tri týždne.“ Odpoviete: „Neukázala azda klinická štúdia, že toto tvrdenie nie je pravda?“ Dotyčný odvetí: „Takéto chápanie „pravdy“ je veľmi naivné. Čo označuješ slovom „pravda“?“

Mnohí ľudia pri takejto otázke nevedia, ako dostatočne presne odpovedať. Napriek tomu by nebolo múdre zahodiť pojem „pravda“. Boli časy, keď nikto dostatočne presne nepoznal zákony gravitácie, a predsa, kto skočil z útesu, ten spadol.

Často som videl – najmä v internetových diskusiách – ako uprostred rozhovoru niekto povie „X je pravda“ a potom sa začne debatovať o správnom používaní slova „pravda“. Táto esej nie je mienená ako encyklopedický odkaz pre takú debatu. Namiesto toho dúfam, že si debatujúci prečítajú túto esej, a potom sa vrátia k tomu, o čom diskutovali predtým, než niekto spochybnil podstatu pravdy.

V tejto eseji kladiem otázky. Ak vidíte niečo, čo vyzerá ako celkom samozrejmá odpoveď, pravdepodobne je to odpoveď, ktorú som mal na mysli. Samozrejmá možnosť nemusí byť vždy tá najlepšia možnosť, avšak niekedy, šokujúco, je. Ak narazím na samozrejmú odpoveď, neprestanem ihneď hľadať ďalej; ale ak hľadám ďalej a tá napohľad samozrejmá odpoveď stále vyzerá samozrejme, necítim sa previnilo, že sa jej držím. No iste, každý si myslí, že dva plus dva je štyri, každý hovorí, že dva plus dva je štyri, a aj v bežnej drine každodenného života sa každý správa ako keby dva plus dva bolo štyri, ale čomu sa dva plus dva naozaj, v konečnom dôsledku rovná? Nakoľko to dokážem posúdiť, je to štyri. Je to stále štyri, aj keď túto otázku vyrieknem vážnym, zlovestným tónom. Príliš jednoduché, hovoríte? Možnože v tomto prípade život nemusí byť zložitý. Nebolo by to osviežujúce?

Ak patríte k tým šťastným ľuďom, ktorým sa otázka na začiatku zdá jednoduchá, dúfam, že sa vám bude zdať jednoduchá aj na konci. Ak zistíte, že vás zarazili hlboké a významné otázky, pamätajte, že ak viete, ako presne systém funguje, a vedeli by ste si ho sami poskladať z vedierok a kamienkov, nemala by to pre vás byť záhada.

Ak vám hrozí zmätenie, keď interpretujete metaforu ako metaforu, skúste brať všetko úplne doslova.


Predstavme si, že som bača, v dobe pred zaznamenanou históriou formálnej matematiky, a mám problém zrátať si ovečky. Moje ovečky spávajú v uzavretej ohrade, a tá ohrada je dosť vysoká na to, aby ovečky chránila pred vlkmi blúdiacimi nocou. Každé ráno musím ovečky vypustiť z ohrady na pašu; každý večer musím ovečky nájsť a zavrátiť ich do ohrady. Ak nejaká ovečka zostane vonku, ráno nájdem jej telo zabité a ohlodané vlkmi. Nechce sa mi celé hodiny prehľadávať lúky, hľadajúc poslednú stratenú ovečku, keď si myslím, že už sú asi všetky v ohrade. Niekedy to vzdám skôr a zvyčajne mi to prejde, ale asi každý desiaty raz nájde ráno ďalšiu mŕtvu ovečku.

Kiež by existoval nejaký spôsob, ako zistiť, či sa ovečky stále pasú, pohodlnejší než hľadanie! Skúšal som niekoľko metód: vrhal som vešteckými paličkami môjho kmeňa; cvičil som svoje duchovné schopnosti, aby som ovečky našiel jasnovidectvom; starostlivo som vymenovával dôvody, prečo veriť, že všetky ovečky sú v ohrade. Nič sa však nezmenilo. Asi každý desiaty raz, keď predčasne ukončím hľadanie, ráno nájdem mŕtvu ovečku. Môžem si uvedomovať, že moje metódy nefungujú, môžem starostlivo zdôvodňovať každú svoju chybu, ale dilema zostáva rovnaká. Buď strávim hodinu prehľadávaním každého možného zákutia, kde väčšinu času žiadna ovečka nezostala; alebo idem spať skôr a prídem tak v priemere o jednu desatinu ovce.

Jedného večera som sa cítil zvlášť unavený. Vrhol som vešteckými paličkami a veštecké paličky povedali, že všetky ovečky sa vrátili. Vizualizoval som si každé možné zákutie a nevybavila sa mi žiadna ovečka. Stále som si nebol celkom istý, tak som sa pozrel do ohrady a zdalo sa, že je v nej veľa ovečiek, tak som si zrekapituloval svoje úsilie a rozhodol som sa, že som bol mimoriadne usilovný. To rozptýlilo moju úzkosť a šiel som spať. Ďalšie ráno som našiel dve mŕtve ovečky. Čosi sa vo mne zlomilo a začal som uvažovať tvorivo.

V ten deň sa od brány košiara ozývali hlasné údery kladiva.

Nasledujúce ráno som bránu na ohrade iba odchýlil, a ako každá ovečka vyšla z ohrady, vhodil som kamienok do vedierka priklincovaného vedľa brány. Popoludní, ako každá ovečka vošla, jeden kamienok som z vedierka vybral. Keď vo vedierku nezostal žiaden kameň, môžem prestať hľadať, a uložiť sa k spánku. Je to vynikajúci nápad. Bude to revolúcia bačovstva.

Toľko teória. V praxi bolo treba veľa vylepšení, než táto metóda začala fungovať spoľahlivo. Niekoľkokrát som celé hodiny hľadal a nenašiel žiadnu ovečku, a predsa nasledujúce ráno neboli žiadne straty. Každý z týchto prípadov si vyžadoval dôkladné premýšľanie, aby som zistil, kde môj vedierkový systém zlyhal. Po návrate z jedného neplodného hľadania som sa zamyslel a uvedomil som si, že som ráno začal s vedierkom, ktoré už nejaké kamene obsahovalo; zdá sa, že to bol zlý nápad. Inokedy som počas dňa náhodne hádzal kamienky do vedierka, aby som zahnal nudu; to bol tiež zlý nápad, ako som si uvedomil po pár hodinách hľadania. Ale cvičil som sa v remesle kamienkopočítania a stal som sa veľmi zručným kamienkopočtárom.

Jedného popoludnia popri vyšliapanej ceste k mojim pastvinám kráčal bohato vyobliekaný muž v bielom rúchu, sandáloch a obleku.

„Môžem vám pomôcť“ pýtam sa.

Muž si vyberie z vrecka odznak a odklopí ho, čím nado všetku pochybnosť dokáže, že je Markos Sophisticus Maximus, poslanec Rumského senátu. (Človek by sa mohol zamyslieť, či sa taký odznak dá ukradnúť, ale moc týchto odznakov je taká veľká, že keby ich použil niekto iný, v okamihu by sa premenil na Markosa.)

„Volajte ma Mark,“ povie. „Prišiel som skonfiškovať čarovné kamienky v mene Senátu. Takéto mocné čarovné predmety sa nesmú dostať do rúk nevzdelancom.“

„Ten prekliaty učeň,“ zašomrem popod fúzy, „zase niečo natáral dedinčanom.“ Potom pozriem na Markovu prísnu tvár a vzdychnem si. „To nie sú čarovné kamienky,“ poviem nahlas. „Sú to obyčajné kamienky, ktoré som zdvihol zo zeme.“

Markovo tvárou prebehne záblesk zmätenia, ale potom sa opäť rozžiari. „Prišiel som pre čarovné vedierko!“ vyhlási.

„To nie je čarovné vedierko,“ poviem unavene. „Predtým som doňho odkladal špinavé ponožky.“

Mark sa tvári zmätene. „Kde je teda to kúzlo?“ opýta sa.

Zaujímavá otázka. „To sa ťažko vysvetľuje,“ odpoviem.

Môj učeň Autrey, zaujatý udalosťou prichádza a ponúka svoje vysvetlenie: „Je to v hladine kamienkov vo vedierku. Existuje čarovná hladina kamienkov, ktorú musíte mať celkom správne, inak to nefunguje. Ak vhodíte viac kamienkov, alebo nejaké vyberiete, vedierko už nebude mať čarovnú hladinu. Práve teraz je čarovná hladina,“ Autrey nazrie do vedierka, „zhruba v jednej tretine.“

„Chápem!“ povie Mark vzrušene. Vytiahne z vrecka vlastné vedierko a hromadu kamienkov. Vezme za hrsť kamienkov a vloží ich do vedierka. Potom pozrie do vedierka, koľko je tam kamienkov. „Aha,“ povie, „čarovná hladina tohto vedierka je v polovici. Správne?“

„Nie!“ odsekne Autrey. „Hladina v polovici nie je čarovná. Čarovná hladina je zhruba v jednej tretine. Polovica je určite nečarovná. Navyše používate nesprávne vedierko.“

Mark zmätene pozrie na mňa. „Povedali ste predsa, že vedierko nie je čarovné?“

„Nie je,“ poviem. Okolo mňa vyjde z brány ovečka, tak prihodím do vedierka ďalší kameň. „Navyše, ja sledujem ovce. Rozprávajte sa s Autreyom.“

Mark s podozrením hľadí na kamienok, ktorý som práve prihodil, ale rozhodne sa odložiť túto otázku na neskôr. Otočí sa k Autreyovi a hrdo sa vystrie. „Toto je slobodná krajina,“ povie, „samozrejme, pod benevolentnou diktatúrou Senátu. Môžem ukladať hocijaké kamienky do hocijakého vedierka.“

Autrey sa nad tým zamyslí. „Nie, nemôžete,“ povie nakoniec, „lebo v tom nebude kúzlo.“

„Pozrite,“ povie Mark trpezlivo. „Pozorne som vás sledoval. Pozreli ste sa do svojho vedierka, skontrolovali ste hladinu kamienkov, a vyhlásili ste túto hladinu za čarovnú. Urobil som presne to isté.“

„Tak to nefunguje,“ povie Autrey.

„Aha,“ povie Mark. „Hladina kamienkov v mojom vedierku nie je čarovná, ale vo vašom vedierku áno. To tvrdíte? V čom je vaše vedierko lepšie od môjho, há?“

„Nuž,“ povie Autrey, „keby sme vyprázdnili vaše vedierko, a potom presypali všetky kamienky z môjho vedierka do vášho, potom by vaše vedierko malo čarovnú hladinu. Existuje aj systém, ako skontrolovať, či má vaše vedierko čarovnú hladinu, pokiaľ vieme, že ju má moje vedierko; nazývame to operácia porovnania vedierok.“

Prejde ďalšia ovečka a ja prihodím ďalší kameň.

„Práve tam vhodil ďalší kameň!“ povie Mark. „Budete azda tvrdiť, že aj táto nová hladina je magická? Mohol by som do vášho vedierka prihadzovať kamene, dokiaľ nebude jeho hladina rovnaká ako u mňa, a potom by sa naše vedierka zhodovali. Porovnávate moje vedierko s vaším, aby ste určili, či je podľa vás hladina „čarovná“ alebo nie. Nuž, z môjho pohľadu vaše vedierko nie je čarovné, pretože nemá rovnakú hladinu kamienkov ako moje. Ha!“

„Moment,“ povie Autrey, „nechápete, že...“

„Slovom „čarovná hladina“ jednoducho myslíte hladinu kamienkov vo svojom vlastnom vedierku. A keď ja poviem „čarovná hladina“, tak tým myslím počet kamienkov v mojom vedierku. Takže keď vy pozriete na moje vedierko a poviete, že nie je čarovné, slovo „čarovné“ tu znamená rôzne veci pre rôznych ľudí. Musíte upresniť, čia čarovnosť to je. Môžete povedať, že moje vedierko nemá „Autreyovu čarovnú hladinu“ a ja poviem, že vaše vedierko nemá „Markovu čarovnú hladinu“. Týmto sa vyrieši domnelý paradox.“

„Ale...“ povie Autrey bezmocne.

„Rôzni ľudia môžu mať rôzne vedierka s rôznymi hladinami kamienkov, čo dokazuje, že celé vaše poňatie „čarovnosti“ je naprosto subjektívne a svojvoľné.“

„Mark,“ poviem, „povedal vám niekto, na čo tie kamienky slúžia?“

Slúžia?“ povie Mark. „Myslel som, že sú proste čarovné.“

„Keby tie kamienky nič nerobili,“ povie Autrey, „náš auditor efektivity procesov ISO 9000 by túto procedúru z našej dennej práce odstránil.“

„Kto je váš auditor?“

„Darwin,“ povie Autrey.

„Hm,“ povie Mark. „Charles má povesť prísneho auditora. Takže tieto kamienky požehnávajú stáda a zvyšujú tak počet oviec?“

„Nie,“ poviem. „Čaro kamienkov je v tomto: keď pozrieme do vedierka a vidíme, že vedierko je bez kamienkov, vieme, že aj pastviny sú bez oviec. Keď nepozrieme do vedierka, musíme hľadať až do zotmenia, aby náhodou nejaká ovca nezostala vonku. Alebo ak skončíme predčasne, niekedy nájdeme na druhý deň mŕtvu ovcu, lebo vlci roztrhajú všetky zabudnuté ovce. Ak sa pozrieme do vedierka, vieme kedy sú všetky ovce doma, a môžeme ísť spať bez strachu.“

Mark nad tým uvažuje. „Znie to dosť nedôveryhodne,“ povie nakoniec. „Rozmýšľali ste nad použitím vešteckých paličiek? Veštecké paličky sú neomylné; prinajmenšom každý, kto povie, že sú omylné, je upálený na hranici. A to je mimoriadne bolestivá smrť. Z toho vyplýva, že veštecké paličky sú neomylné.“

„Vy môžete používať veštecké paličky, ako sa vám páči,“ poviem.

„Ach, dobré nebesá, ani náhodou,“ povie Mark. „Paličky fungujú neomylne, absolútne dokonale v každom prípade, ako sa patrí na také požehnané nástroje. Ale čo keby na druhý deň bola nejaká ovca mŕtva? Ja používam veštecké paličky iba vtedy, keď neexistuje možnosť, že by sa ukázal ich omyl. Inak by ma mohli upáliť zaživa. Ako teda funguje vaše čarovné vedierko?“

Ako funguje vedierko...? Najlepšie bude začať tým najjednoduchším prípadom. „Asi takto,“ poviem, „predstavte si, že pastviny sú prázdne, ale vedierko nie. Potom by sme strácali hodiny hľadaním ovce, ktorá tam nie je. A keby boli ovce na pastvinách, ale vedierko by bolo prázdne, potom by sme Autrey a ja išli skôr spať, a na druhý deň by sme našli mŕtvu ovcu. Preto je prázdne vedierko čarovné vždy vtedy a iba vtedy, keď sú pastviny prázdne...“

„Moment,“ povie Autrey. „To mi znie ako zbytočná tautológia. Nie sú snáď prázdne vedierko a prázdne pastviny samozrejme tá istá vec?“

„Nie je to zbytočné,“ poviem. „Tu je analógia: Logik Alfred Tarski raz povedal, že veta „Sneh je biely“ je pravdivá vždy vtedy a iba vtedy, keď sneh je biely. Ak rozumieš tomuto, potom by si mal chápať, prečo je prázdne vedierko čarovné vždy vtedy a iba vtedy, keď sú pastviny bez oviec.“

„Moment,“ povie Mark. „Toto sú vedrá. S ovcami nemajú nič spoločné. Vedierka a ovce sú samozrejme úplne odlišné. Neexistuje spôsob, ako by ovce mohli interagovať s vedierkami.“

„Odkiaľ teda podľa vás pochádza to kúzlo?“ pýta sa Autrey.

Mark uvažuje. „Povedali ste, že môžete porovnať dve vedierka, aby ste zistili, či majú rovnakú hladinu... Chápem, ako môžu vedierka interagovať s vedierkami. Možno keď máte veľké množstvo vedierok a všetky majú rovnakú hladinu, to vytvára celé kúzlo. Budem to nazývať koherentistická teória čarovných vedierok.“

„Zaujímavé,“ povie Autrey. „Viem, že môj majster pracuje na systéme s viacerými vedierkami – tvrdí, že môžu fungovať lepšie vďaka „redundancii“ a „korekcii chýb“. To mi znie ako koherentizmus.“

„To nie je to isté...“ začnem namietať.

„Vyskúšajme si koherentistickú teória kúzla,“ povie Autrey. „Vidím, že máte vo vrecku ešte päť vedierok. Podám vám vedierko, ktoré používame, a vy potom naplníte vaše vedierka na rovnakú hladinu...“

Mark s hrôzou cúvne. „Stop! Tieto vedierka sa v mojej rodine odovzdávali celé generácie a vždy mali rovnakú hladinu! Ak prijmem vaše vedierko, moja zbierka vedierok sa stane menej koherentná a kúzlo sa stratí!“

„Ale vaše terajšie vedierka nemajú s ovcami nič spoločné!“ namieta Autrey.

Mark vyzerá podráždene. „Pozrite, ako som už vysvetlil, samozrejme neexistuje spôsob, ako by ovce mohli interagovať s vedierkami. Vedierka môžu interagovať iba s inými vedierkami.“

„Ja vhodím kameň vždy, keď vyjde ovca,“ podotknem.

„Keď vyjde ovca, vhodíte kameň?“ povie Mark. „A akú súvislosť to má s našou témou?“

„Je to interakcia medzi ovcou a kameňmi,“ odpoviem.

„Nie, to je interakcia medzi kameňmi a vami,“ povie Mark. „Kúzlo nepochádza z oviec, pochádza z vás. Ovce samozrejme nie sú čarovné. Kúzlo musí odniekadiaľ pochádzať, aby sa dostalo do vedra.“

Ukážem na drevený mechanizmus postavený na bráne. „Vidíte ten kus plachty, ktorá visí z tej drevenej hračky? Ešte stále sa s tým hráme – zatiaľ to nefunguje spoľahlivo – ale keď tadiaľ prejde ovca, potiahne plachtu. Keď sa plachta odhrnie, zo zásobníka vypadne kamienok a spadne do vedierka. Takto potom Autrey a ja nebudeme musieť vkladať kamienky osobne.“

Mark zmraští obočie. „Nerozumiem tomu... je tá plachta čarovná?“

Pokrčím plecami. „Objednal som si ju cez internet od spoločnosti Prirodzený výber. Tá látka sa volá Zmyslová modalita.“ Zastavím sa, vidiac neveriace výrazy Marka a Autreya. „Pripúšťam, že tie názvy znejú tak trochu ako new age. Pointa je, že prechod ovce spustí reťaz príčiny a účinku, ktorá končí kamienkom vo vedre. Potom už môžete porovnávať vedierka s vedierkami, atď.“

„Tomu stále nerozumiem,“ povie Mark. „Nemôžete strčiť ovcu do vedierka. Iba kamene idú do vedier, a je samozrejmé, že iba kamene môžu interagovať s inými kameňmi.“

„Ovce interagujú s vecami, ktoré interagujú s kameňmi...“ hľadám prirovnanie. „Predstavte si, že sa pozriete na svoje šnúrky na topánkach. Fotón vyletí zo Slnka, potom prejde zemskou atmosférou, potom sa odrazí od vašej šnúrky, potom prejde zreničkou vášho oka, potom dopadne na sietnicu, potom ho pohltí čapík alebo tyčinka. Energia fotónu spôsobí, že pripojený neurón vyšle signál, čo spôsobí, že ďalšie neuróny vyšlú signál. Vzor aktivácie neurónov vo vašej zrakovej kôre môže interagovať s vašimi myšlienkami o vašich šnúrkach, keďže vaše myšlienky o šnúrkach sú tiež uložené v neurónoch. Ak rozumiete tomuto, mali by ste chápať, ako prechádzajúca ovca spôsobuje, že kamienok padne do vedierka.“

„A v ktorom presne okamihu počas tohto procesu sa kamienok stane čarovným?“ povie Mark.

„To... hm...“ Teraz začínam byť popletený ja. Potrasiem hlavou, aby som sa zbavil pavučín. Keď som sa dnes ráno zobudil, toto všetko mi pripadalo celkom jednoduché, a systém kamienkov a vedierka sa medzičasom nestal o nič zložitejším. „Je to o dosť ľahšie na pochopenie, keď si pamätáte, že zmyslom celého systému je sledovať ovce.“

Mark smutne vzdychne. „No nič... je zrejmé, že neviete. Možno sú všetky kamienky čarovné už od začiatku, ešte predtým než sa dostanú do vedierka. Tento názor budeme nazývať pankamienkizmus.“

„Ha!“ povie Autrey s hlasom plným pohŕdania. „To sú len zbožné želania! Nie všetky kamienky boli stvorené ako rovné. Kamienky vo vašom vedierku nie sú čarovné. Sú to len kusy kameňa!“

Mark sa zatvári prísne. „Teraz,“ vykríkne, „teraz vidíte, po akej nebezpečnej ceste kráčate! Keď raz poviete, že niektorí ľudia majú čarovné kamienky a iní nie, vaša pýcha vás pohltí! Budete sa považovať za lepších od druhých, a potom padnete na nos! Mnohí ľudia v dejinách mučili a vraždili, pretože si mysleli, že ich vlastné kamienky sú najlepšie!“ V Markovom hlase zaznie nádych blahosklonnosti. „Uctievať hladinu kamienkov ako „čarovnú“ znamená, že existuje absolútna hladina v Najvyššom Vedierku. Dnes už však nikto v Najvyššie Vedierko neverí.“

„Po prvé,“ poviem, „ovce nie sú absolútne kamene. Po druhé, ja si nemyslím, že moje vedierko naozaj obsahuje ovce. Po tretie, neuctievam hladinu svojho vedierka ako čarovnú – občas ju zmením – a to iba preto, lebo mi záleží na ovciach.“

„Navyše,“ povie Autrey, „ak si niekto myslí, že mať absolútne kamienky by mu dalo právo mučiť a vraždiť, je to omyl, ktorý s vedierkami nijako nesúvisí. Riešite tu nesprávny problém.“

Mark sa upokojí. „Predpokladám, že od púhych bačov nemožno očakávať nič viac. Vy zrejme veríte aj tomu, že sneh je biely, však?“

„Hmmm... áno?“ povie Autrey.

„A vôbec vám neprekáža, že aj Stalin veril, že sneh je biely?“

„Hmmm... nie?“ povie Autrey.

Mark sa neveriacky zahľadí na Autreya, a nakoniec pokrčí plecami. „Skúsme predpokladať, iba pre účely tejto diskusie, že vaše kamienky sú čarovné a moje nie sú. Viete mi povedať, v čom je ten rozdiel?“

„Moje kamienky reprezentujú ovce!“ povie Autrey víťazoslávne. „Vaše kamienky nemajú vlastnosť reprezentatívnosti, preto nefungujú. Chýba im zmysel. Len sa na ne pozrite. Nemajú auru sémantického obsahu, sú to púhe kamene. Potrebujete vedierko so špeciálnou schopnosťou kauzality.“

„Ach!“ povie Mark. „Špeciálna schopnosť kauzality, namiesto kúzla.“

„Presne,“ povie Autrey. „Nie som poverčivý. Predpokladať kúzla, v dnešnej dobe, by bolo v medzinárodnej bačovskej komunite neprijateľné. Zistili sme, že predpokladať kúzla jednoducho nefunguje ako vysvetlenie pre bačovské fenomény. Takže keď vidím niečo, čomu nerozumiem, a chcem to vysvetliť pomocou modelu bez vnútorných detailov, ktorý neumožňuje žiadne predpovede, ani so spätnou platnosťou, použijeme predpoklad špeciálnej schopnosti. Ak nefunguje ani to, rozhodneme sa to nazývať emergentný fenomén.“

„Aké špeciálne schopnosti má toto vedierko?“ pýta sa Mark.

„Hm,“ povie Autrey. „Možno je toto vedierko nasiaknuté vzťahovosťou voči pastvinám. To by vysvetľovalo, prečo funguje – keď je vedierko prázdne, znamená to, že pastviny sú prázdne.“

„Kde ste našli toto vedierko?“ pýta sa Mark. „A ako ste prišli na to, že má vzťahovosť k pastvinám?“

„Je to obyčajné vedro,“ poviem. „Predtým som s ním liezol po stromoch... Nemyslím si, že to treba tak komplikovať.“

„Rozprávam sa s Autreyom,“ povie Mark.

„Vedierko treba spojiť s pastvinami, a kamienky s ovcami, pomocou čarovného rituálu... prepáčte, pomocou emergentného procesu so špeciálnymi schopnosťami kauzality... ktoré môj majster objavil,“ vysvetlí Autrey.

Autrey sa potom pokúša opísať rituál, a Mark prikyvuje s múdrym porozumením.

„Musíte vhodiť kamienok zakaždým, keď cez bránu vyjde ovca?“ pýta sa Mark. „Vybrať kamienok zakaždým, keď sa ovca vráti?“

Autrey prikyvuje. „Hej.“

„To musí byť veľmi ťažké,“ povie Mark súcitne.

Autrey sa rozžiari, pijúc Markov súcit ako dážď. „Presne tak!“ povie. „Je to mimoriadne emocionálne náročné. Keď malo vedierko istý čas rovnakú hladinu, tak... si na tú hladinu zvyknete.“

Ovca vyjde z brány a prejde okolo nich. Autrey ju vidí, zastaví sa, dvihne kamienok a podrží ho vo vzduchu. „Ajhľa!“ vyhlási, „prešla ovca! Teraz musím vhodiť kameň do tohto vedra, moje drahé vedierko, a zničiť tým hladinu, ktorú si si tak dlho udržiavalo...“ Prejde ďalšia ovca. Autrey ju nezbadá, zaujatý svojím vystúpením, takže jeden kameň prihodím ja. Autrey pokračuje: „...pretože to je najťažšou skúškou pravého baču, vhodiť kameň, akokoľvek to bolí, akokoľvek miloval pôvodnú hladinu. Iba tí najlepší spomedzi bačov splnia úlohu tak krutú...“

„Autrey,“ poviem, „ak raz chceš byť veľkým bačom, nauč sa držať hubu a hádzať kamienky. Žiaden rozruch. Žiadne divadlo. Proste to urob.“

„A tento rituál,“ povie Mark, „spája kamienky s ovcami podľa čarovných zákonov podobnosti a súvisu, ako bábika voodoo.“

Autrey sa mykne a obzrie. „Prosím vás! Nevolajte to podobnosť a súvis. My bačovia sme proti poverčivosti. Použite slovo „intencionalita“ alebo niečo podobné.“

„Môžem sa pozrieť na ten kameň?“ opýta sa Mark.

„Iste,“ poviem. Vezmem jeden kamienok z vedierka a hodím ho Markovi. Potom sa zohnem, zdvihnem zo zeme ďalší kameň a vložím ho do vedra.

Autrey na mňa začudovane pozerá. „Nepokazil si to práve?“

Pokrčím plecami. „Myslím, že nie. Keby som to pokazil, zistíme to, ak zajtra nájdeme mŕtvu ovcu, alebo ak budeme celé hodiny hľadať a žiadnu ovcu nenájdeme.“

„Ale...“ povie Autrey.

„Naučil som ťa všetko, čo ty vieš, ale nie všetko, čo viem ja,“ poviem.

Mark skúma kamienok, sústredene naň hľadí. Drží nad ním svoju ruku a mrmle akési slová, potom potrasie hlavou. „Necítim žiadnu čarovnú moc,“ povie. „Prepáčte. Necítim žiadnu intencionalitu.“

„Kameň má intencionalitu iba vnútri čarovného, teda emergentného vedra,“ povie Autrey. „Inak je to púhy kameň.“

„To nie je problém,“ poviem. Vyberiem kamienok z vedierka a odhodím ho. Potom prídem k Markovi, potľapkám ho po ruke držiacej kamienok a poviem: „Vyhlasujem túto dlaň za súčasť čarovného vedra!“ Potom sa vrátim k bráne.

Autrey sa smeje: „Tak toto je od teba totálne zlomyseľné.“

Prikývnem, lebo je to naozaj tak.

„Ale bude to naozaj fungovať?“ pýta sa Autrey.

Opäť prikývnem, dúfajúc, že mám pravdu. Kedysi som to skúšal s dvoma vedierkami, a v princípe by nemal byť žiaden rozdiel medzi Markovou rukou a vedierkom. Dokonca aj keď Markova ruka obsahuje elan vital, odlišujúci živú hmotu od neživej, trik by mal fungovať rovnako dobre, ako keby bol Mark mramorová socha.

Mark pozerá na svoju ruku, mierne nervózne. „Takže... teraz má kameň opäť intencionalitu?“

„Hej,“ poviem. „Neberte si do ruky viac kameňov, ani neodhadzujte tento jeden, inak porušíte rituál.“

Mark vážne prikývne. Potom pokračuje v skúmaní kamienka. „Teraz chápem, ako sa vaše stáda tak rozrastajú,“ povie. „Vďaka moci tohto vedra vám stačí vhadzovať kamene a ovce sa budú vracať z polí. Môžete začať iba s pár ovcami, vypustíte ich, a potom naplníte vedro až po okraj než sa vrátia. A keby vás starostlivosť o toľko ovce začala zaťažovať, môžete ich všetky vypustiť, potom vysypať takmer všetky kamene z vedra, takže sa vráti iba pár... opäť zvýšite ich počet, keď príde čas strihania... dobré nebesá, človeče! Uvedomujete si úžasnú silu tohto rituálu, ktorý ste objavili? Predstavte si jeho dôsledky; ľudstvo sa posunie vpred o desaťročie... nie, o storočie!“

„Takto to nefunguje,“ poviem. „Ak pridáte kameň, keď ovca neodišla, alebo odoberiete kameň, keď ovca neprišla, porušíte tým rituál. Moc nezostane v kameňoch, ale vyprchá, ako keď praskne mydlová bublina.“

Mark sa tvári hrozne sklamane. „Určite?“

Prikývnem. „Skúšal som to a nefungovalo to.“

Mark ťažko vzdychne. „Ach, táto... matematika... vyzerala taká mocná a užitočná, až kým... Nuž dobre. Zbohom, pokrok ľudstva.“

„Mark, ten nápad je skvelý,“ povie Autrey povzbudzujúco. „Mňa to vôbec nenapadlo a pritom je to také samozrejmé... ušetrilo by to ohromné množstvo námahy... musí byť spôsob, ako váš plán zachrániť! Mohli by sme skúšať rôzne vedrá, hľadať také, ktoré uchová kúzlo... teda intencionalitu v kameňoch aj bez rituálu. Alebo vyskúšať iné kamene. Možno naše kamene jednoducho nemajú správne vlastnosti, a preto nemajú vnútornú intencionalitu. Čo keby sme skúšali použiť kamene vytesané do tvaru malých ovečiek? Alebo napísať na kamene slovo „ovca“, to by mohlo stačiť.“

„To nebude fungovať,“ predpovedám sucho.

Autrey pokračuje. „Možno potrebujeme organické kamene namiesto kremíkových... alebo treba použiť drahé drahokamy. Ceny drahokamov sa zdvojnásobuje každých osemnásť mesiacov, takže keby ste teraz kúpili za hrsť lacných drahokamov a počkali, o dvadsať rokov by bolo naozaj drahé.“

„Vy ste skúšali pridávať kamene, aby ste vytvorili viac oviec, a nefungovalo to?“ pýta sa ma Mark. „Čo presne ste robili?“

„Zobral som za hrsť dolárových bankoviek. Potom som tie bankovky schoval pod perinu, jednu za druhou. Vždy keď som schoval ďalšiu bankovku, vzal som z krabičky jednu spinku na papier a uložil ju na kôpku. Dával som si pozor, aby som v hlave nedržal ich počet, takže som iba vedel, že mám „veľa“ bankoviek a „veľa“ spiniek. Potom, keď boli všetky bankovky ukryté pod perinou, pridal som na kôpku ešte jednu spinku na papier, čo je ekvivalentné prihodeniu jedného kamienka navyše do vedra. Potom som začal vyberať bankovky spod periny a ukladať spinky späť do krabičky. Keď som skončil, jedna spinka bola navyše.“

„Čo taký výsledok znamená?“ pýta sa Autrey.

„Znamená to, že trik nefungoval. Keď som porušil rituál tým jediným chybným krokom, moc nezostala, ale hneď vyprchala; kôpka spiniek a zbierka bankoviek sa už nemíňali v rovnakom čase.“

„Toto ste naozaj skúsili?“ pýta sa Mark.

„Áno,“ hovorím. „Naozaj som vykonal pokus, aby som overil, či výsledok zodpovedá mojim teoretickým predpovediam. Mám sentimentálny vzťah k vedeckej metóde, aj keď to vyzerá absurdne. Navyše, čo keby som sa mýlil?“

Keby to bolo fungovalo,“ povie Mark, „boli by ste vinný z falšovania peňazí! Predstavte si, že by to robil každý; ekonomika by sa zrútila! Každý by mal miliardy dolárov, ale za tie peniaze by sa nedalo nič kúpiť!“

„Vôbec nie,“ odpoviem. „Podľa rovnakej logiky, kde pridanie ďalšej spinky na kôpku vytvorí ďalšiu dolárovú bankovku, vytvorenie ďalšej dolárovej bankovky by vytvorilo ďalší tovar a služby v hodnote jedného dolára.“

Mark krúti hlavou. „Falšovanie peňazí je aj tak zločin... Nemali ste to skúšať.“

„Bol som si dosť istý, že sa to nepodarí.“

„Aha!“ povie Mark. „Očakávali ste neúspech! Neverili ste, že to naozaj dokážete!“

„Veru tak“, pripúšťam, „odhadli ste moje očakávania so zarážajúcou presnosťou.“

„Nuž a v tom je problém“, odvetí Mark rezko. „Kúzla sú poháňané vierou a silou vôle. Ak neveríte, že to dokážete urobiť, potom to nedokážete. Musíte zmeniť svoju vieru vo výsledok pokusu; tým sa zmení výsledok samotný.“

„Sranda,“ poviem nostalgicky, „že presne toto mi Autrey povedal, keď som mu hovoril o metóde kameňa a vedra. Že preňho je úplne jednoduché tomu uveriť, a preto to jemu fungovať bude.“

„Ako ste ho presvedčili?“ vyzvedá Mark.

„Povedal som mu, aby držal hubu a riadil sa pokynmi,“ poviem, „a keď metóda fungovala, Autrey v ňu začal veriť.“

Mark sa zmätene mračí. „To nedáva zmysel. Nerieši to základnú dilemu, či bolo skôr vajce alebo sliepka.“

„Ale rieši. Metóda vedra funguje bez ohľadu na to, či v ňu veríte alebo nie.“

„To je absurdné!“ vyprskne Mark. „Neverím v existenciu kúziel, ktoré fungujú bez ohľadu na to, či v ne veríte alebo nie!“

„Aj ja som to hovoril,“ pridá sa Autrey. „Očividne som sa mýlil.“

Mark sústredene mraští tvár. „Ale... ak ste neverili v kúzla, ktoré fungujú bez ohľadu na to, či v ne veríte alebo nie, prečo potom metóda vedra fungovala, keď ste v ňu neverili? Verili ste v kúzla, ktoré fungujú bez ohľadu na to, či v ne veríte alebo nie, bez ohľadu na to, či veríte v kúzla, ktoré fungujú bez ohľadu na to, či v ne veríte alebo nie?“

„Ja... asi... nie...“ povedal Autrey neisto.

„Ak ste teda neverili v kúzla, ktoré fungujú bez ohľadu na to, či... vydržte chvíľku, musím si to nakresliť ceruzou na papier...“ Mark fanaticky čmára, skepticky pozerá na výsledok, otáča papier hore nohami, potom sa vzdá. „Nechajte tak,“ povie. „Kúzla sú pre mňa dosť ťažké na pochopenie; metakúzla sú už na mňa priveľa.“

„Mark, nemyslím si, že rozumiete umeniu kamienkopočítania,“ hovorím. „To nie je o používaní kamienkov na ovládanie oviec. Ide o to, aby ovce ovládali kamienky. V tomto umení netreba začať tým, že veríte v jeho fungovanie. Naopak, toto umenie najprv funguje, a až potom začnete veriť, že funguje.“

„Lebo tomuto veríte,“ povie Mark.

„Tomuto verím,“ odpoviem, „pretože je to naozaj tak. Súlad medzi skutočnosťou a mojimi názormi vzniká tak, že skutočnosť ovláda moje názory, nie naopak.“

Prejde ďalšia ovca, čo spôsobí, že prihodím ďalší kamienok.

„Aha! Teraz sme sa dostali na koreň problému,“ povie Mark. „Čo je to tá takzvaná „skutočnosť“? Rozumiem, čo sa myslí tým, že nejaká hypotéza je elegantná, alebo falzifikovateľná, alebo v súlade s indíciami. Pripadá mi, že nazývať nejaký názor „pravdivý“ alebo „skutočný“ alebo „ozajstný“, je jednoducho len rozdiel medzi povedaním, že si niečo myslíte, a že si niečo naozaj naozaj myslíte.“

Zastavím sa. „No....“ poviem pomaly. „Úprimne, tiež si nie som celkom istý, odkiaľ pochádza táto „skutočnosť“. Nedokážem si vytvoriť svoju vlastnú skutočnosť v laboratóriu, takže tomu zatiaľ dostatočne nerozumiem. Ale niekedy som silne presvedčený, že sa niečo stane, a potom sa stane niečo celkom iné. Potrebujem názov pre toto čosi, čo určuje výsledky mojich experimentov, takže to nazývam „skutočnosť“. Táto „skutočnosť“ je čosi odlišné než moje hypotézy. Lebo aj keď mám jednoduchú hypotézu, v ktorej prospech svedčí mnoho mne známych indícií, aj tak ma niekedy výsledok prekvapí. Potrebujem teda rôzne názvy pre veci, ktoré určujú moje predpovede, a pre vec, ktorá určuje výsledky mojich experimentov. To prvé volám „názory“ a to druhé volám „skutočnosť“.“

Mark si odfrkne. „Ani neviem, prečo sa unúvam počúvať tieto jasné nezmysly. Čokoľvek poviete o tejto takzvanej „skutočnosti“, je jednoducho ďalší názor. Dokonca aj váš názor, že najprv existuje realita a až potom naše názory, je názor. Z toho logicky nevyhnutne vyplýva, že skutočnosť neexistuje; existujú iba názory.“

„Moment,“ hovorí Autrey, „mohli by ste mi zopakovať ten záver. Stratil som sa pri tej ostrej odbočke v strede.“

„Bez ohľadu na to, čo hovoríte o skutočnosti, je to iba ďalší názor,“ vysvetľuje Mark. „Z toho totálne nevyhnutne vyplýva, že neexistuje žiadna skutočnosť, iba názory.“

„Aha,“ poviem. „Takisto platí, že bez ohľadu na to, čo jeme, musíme to jesť ústami. Z toho vyplýva, že neexistuje žiadne jedlo, iba ústa.“

„Presne tak,“ povie Mark. „Všetko, čo jete, musí byť vo vašich ústach. Ako by mohlo existovať nejaké jedlo mimo úst? Samotná táto myšlienka je nezmyselná, čo dokazuje, že „jedlo“ je nekonzistentný pojem. Preto sme všetci na smrť hladní; žiadne jedlo neexistuje.“

Autrey pozerá na svoje brucho. „Ale ja nie som na smrť hladný.“

Aha!“ kričí Mark víťazoslávne. „A čím ste vyslovili samotnú túto námietku? Svojimi ústami, priateľu! Ústami! Aký lepší dôkaz neexistencie jedla by ste si mohli žiadať?“

Čo to tu počujem o hladovaní?“ opýta sa drsný chrapľavý hlas priamo spoza nás. Autrey a ja zostaneme v pohode, už sme si týmto prešli. Mark vyplašene vyskočí pol metra do vzduchu.

Inšpektor Darwin sa usmeje zovretými perami, potešený z úspešného prekvapenia, a spraví si malú čiarku vo svojom poznámkovom bloku.

„To je len metafora!“ povie Mark rýchlo. „Nemusíte mi kvôli tomu brať ústa, ani nič také...“

Načo sú vám ústa, ak neexistuje žiadne jedlo?“ pýta sa Darwin zlostne. „No nič. Nemám čas na takéto hlúposti. Prišiel som na inšpekciu oviec.“

„Stádam sa darí, pane,“ hovorím. „Od januára nezomrela žiadna ovca.“

Výborne. Prideľujem vám 0,12 bodu úspechu. A teraz, čo tu robí táto osoba? Je nevyhnutnou súčasťou tejto operácie?“

„Zatiaľ sa mi zdá, že by bol ľudstvu užitočnejší, keby ho zavesili z balóna ako závažie,“ hovorím.

„Ajaj,“ povie Autrey potichu.

„Úžitok ľudstva ma vôbec nezaujíma. Nech sa vyjadrí sám.“

Mark sa rýchlo narovná. „Tento púhy bača,“ povie, ukazujúc na mňa, „tvrdí, že existuje niečo také ako skutočnosť. To ma uráža, pretože ja viem s hlbokým a trvalým presvedčením, že žiadna pravda neexistuje. Koncept „pravdy“ je iba strategický manéver ľudí, ktorí chcú vnucovať svoje názory druhým. Každý kultúra má inú „pravdu“ a „pravda“ žiadnej kultúry nie je nadradená iným. Čo som práve povedal, platí v každom čase a na každom mieste, a trvám na tom, aby ste súhlasili.“

„Počkajte chvíľu,“ hovorí Autrey. „Ak nič nie je pravda, prečo by som mal veriť tomu, keď hovoríte, že nič nie je pravda?“

„Nepovedal som, že nič nie je pravda...“ hovorí Mark.

„Ale áno,“ preruší ho Autrey, „počul som vás.“

„...povedal som, že „pravda“ je výhovorka používaná niektorými kultúrami na vnucovanie svojich názorov druhým. Keď poviete, že niečo je „pravda“, myslíte tým len to, že by pre vašu sociálnu skupinu bolo výhodné, keby sa tomu verilo.“

„A toto, čo ste práve povedali,“ hovorím, „to je pravda?“

„Absolútna a jednoznačná pravda!“ povie Mark precítene. „Ľudia si tvoria svoje vlastné skutočnosti.“

„Počkajte,“ povie Autrey, opäť znejúci zmätene, „povedať, že ľudia si vytvárajú svoje vlastné skutočnosti, je logicky úplne iná vec ako povedať, že neexistuje žiadna pravda, čo je stav, ktorý si ani neviem koherentne predstaviť, azda pretože ste stále nevysvetlili, ako presne to funguje...“

„A zase to tu máme,“ povie Mark podráždene, „pokúšate sa aplikovať svoj západný koncept logiky, rozumnosti, rozumu, koherencie a vnútornej konzistencie.“

„No super,“ šomre Autrey, „tak sme zároveň načali ešte tretiu, úplne nesúvisiacu a odlišnú tému...“

„Nie je nesúvisiaca,“ hovorí Mark. „Pozrite, beriete to zo zlého uhla, ak chápete moje výroky ako hypotézy, a snažíte sa odvodiť ich dôsledky. Mali by ste ich brať ako úplne všeobecné výhovorky, ktoré používam, keď niekto povie niečo, čo sa mi nepáči. Nemá to byť model toho, ako funguje vesmír, ale skôr ako karta „môžete slobodne vyjsť z väzenia“. Kľúčom je uplatňovať tieto výhovorky selektívne. Keď poviem, že neexistuje nič také ako pravda, uplatňujem to iba na vaše tvrdenie, že čarovné vedierko funguje bez ohľadu na to, či v to verím alebo nie. Neuplatňujem to na svoje tvrdenie, že neexistuje nič také ako pravda.“

„Hmmm... prečo nie?“ vyzvedá Autrey.

Mark si unavene vzdychne. „Autrey, myslíte si, že ste prvý človek, ktorý kladie túto otázku? Ktorý sa pýta, ako naše vlastné názory môžu mať zmysel, keď žiadne názory nemajú zmysel? Tú istú vec sa pýtajú mnohí študenti, keď sa stretnú s touto filozofiou, o ktorej vás musím informovať, že má veľa priaznivcov a rozsiahlu literatúru.“

„Aká je teda odpoveď?“ pýta sa Autrey.

„Nazývame to „problém reflektivity“,“ vysvetlí Mark.

„Ale aká je odpoveď?“ trvá na svojom Autrey.

Mark sa povznesene usmieva. „Verte mi, Autrey, nie ste prvý človek, ktorého napadla takáto jednoduchá otázka. Nemá zmysel predkladať nám ju ako nejaké triumfálne vyvrátenie.“

„Ale aká je tá skutočná odpoveď?“

„Teraz by som rád presunul k téme, ako logika zabíja malé tulenie mláďatká...“

Zabíjate čas,“ vyštekne inšpektor Darwin.

„Navyše, nesledujete ovce,“ poviem a prihodím ďalší kamienok.

Inšpektor Darwin pozerá na dvoch diskutérov, očividne neochotných ustúpiť zo svojich pozícií. „Počujte,“ povie Darwin, tentokrát prívetivejšie. „Mám jednoduchý návrh, ako vyriešiť vašu dišputu. Vy tvrdíte,“ povie, ukazujúc na Marka,“ že názory ľudí menia ich osobnú skutočnosť. A vy pevne veríte,“ jeho prst sa otočí smerom na Autreya,“ že Markove názory nedokážu zmeniť skutočnosť. Takže nechajme Marka naozaj pevne veriť, že vie lietať, a nech skočí z tohto útesu. Mark uvidí sám seba odletieť ako vták; Autrey ho uvidí padnúť dole a rozpleštiť sa; obaja budete spokojní.“

Zastavíme sa a uvažujeme o tom.

Znie to rozumne...“ povie Mark nakoniec.

„Útes je hneď tu,“ konštatuje inšpektor Darwin.

Autrey sa tvári mimoriadne sústredene. Nakoniec vykríkne: „Počkajte! Keby to bola pravda, my všetci by sme sa už dávno odseparovali každý do svojho vlastného vesmíru, a v tom prípade by všetci ostatní ľudia boli iba výtvormi našej predstavivosti... a potom nemá zmysel nám niečo dokazovať...“

Z blízkeho útesu zaznie dlhý, postupne tíchnuci výkrik, nasledovaný tupým šplechnutím a tichom. Inšpektor Darwin vo svojom zápisníku nalistuje stranu zobrazujúcu súčasný genofond a zapíše si o čosi nižšiu frekvenciu pre Markove alely.

Autrey vyzerá mierne zdesene. „Bolo to naozaj nutné?“

Nutné?“ povie inšpektor Darwin nechápavo. „Proste sa to stalo... Nerozumiem celkom vašej otázke.“

Autrey a ja sa vrátime k nášmu vedierku. Je čas zaháňať ovečky. Na túto časť nesmiete zabudnúť. Pretože inak, aký by to celé malo zmysel?

viliam@bur.sk