Dôležitosť hovorenia: „joj!“

Preklad anglického článku "The Importance of Saying "Oops"". Autor: Eliezer Yudkowsky

Práve som dočítal príbeh o páde Enronu, Najbystrejší chlapi v miestnosti, ktorý týmto vyhráva moje ocenenie za „Najmenej vhodný názov knihy“.

Neprekvapujúcou črtou pomalého rozkladu a náhleho zrútenia Enronu bolo, že výkonní hráči si nikdy nepriznali, že urobili veľkú chybu. Keď katastrofa číslo 247 narástla do takých rozmerov, že si vyžadovala skutočnú zmenu pravidiel, povedali si: „Škoda, že to nevyšlo – bol to taký dobrý nápad – ako teraz skryjeme tento problém v našej súvahe?“ Namiesto: „Zo spätného pohľadu sa teraz zdá jasné, že to od samého začiatku bola chyba.“ Namiesto: „Bol som hlúpy.“ Nikdy nenastala chvíľa prelievať slzy, chvíľa na ponižujúce uvedomenie, na priznanie si základného problému. Po bankrote, Jeff Skilling, bývalý prevádzkový riaditeľ a nakrátko výkonný riaditeľ Enronu, odmietol radu svojich právnikov využiť piaty dodatok ústavy; svedčil pred kongresom, že Enron bola výborná spoločnosť.

Nie každá zmena je zlepšenie, ale každé zlepšenie je nevyhnutne zmena. Ak si priznávame iba malé lokálne chyby, budeme robiť iba malé lokálne zmeny. Motivácia na veľkú zmenu vychádza z uvedomenia si veľkej chyby.

Ako dieťa som bol vychovaný rovnakým dielom vedou a vedeckou fantastikou, a od Heinleina a Feynmana som sa naučil postupy tradičnej rozumnosti: Teórie musia byť odvážne a vystavovať sa falzifikácii; buď ochotný podstúpiť hrdinskú obeť vzdania sa svojich názorov, keď narazíš na dôkazy o opaku; argumentuj poctivo; snaž sa neklamať sám seba; a ďalšie nejasné slovné spojenia.

Výchova k tradičnej rozumnosti sa pokúša vytvoriť diskutérov, ktorí nakoniec pripustia dôkaz o opaku – mala by existovať nejaká hora dôkazov dosť veľká na to, aby vami pohla. To nie je maličkosť; týmto sa odlišuje veda od náboženstva. Ale nie je tu veľký dôkaz na rýchlosť; na vzdanie boja tak rýchlo, ako sa len dá; na efektívne spájanie indícií, aby minimum indícií proti stačilo na zničenie vášho obľúbeného názoru.

Bol som vychovaný v tradičnej rozumnosti a považoval som sa za dosť rozumného. Na bayesiánske remeslo (Laplace / Jaynes / Tversky / Kahneman) som sa prepol až v dôsledku... no, to by bol dlhý príbeh. Približne povedané, prepol som sa, keď som si uvedomil, že nejasné slovné spojenia tradičnej rozumnosti mi nestačili zabrániť v urobení veľkej chyby.

Po tom, čo som si konečne a naplno uvedomil svoju chybu, obzrel som sa na cestu, ktorá ma priviedla k môjmu strašnému uvedomeniu. A videl som, že som robil série malých ústupkov, minimálnych priznaní, neochotných ústupkov o každý milimeter územia, pri každej príležitosti si uvedomujúc najmenšie možné množstvo vlastných chýb, priznávajúc porážku iba v malých znesiteľných sústach. Mohol som sa hýbať omnoho rýchlejšie, uvedomil som si, keby som jednoducho zvrieskol: „JOJ!“

A tak som si pomyslel: Musím sa túto hru naučiť hrať lepšie.

V priznaní si veľkej chyby sa skrýva jedna mocná výhoda. Bolí to. Môže to aj zmeniť celý váš život.

Je dôležité mať chvíľu na prelievanie sĺz, chvíľu na ponižujúce uvedomenie. Priznať si základný problém, nerozdeľovať ho na stráviteľné sústa drobných chýb.

Neoddávajte sa dráme a nestaňte sa hrdými na priznávanie chýb. Iste je lepšie urobiť to správne na prvýkrát. Ale ak už urobíte chybu, potom je najlepšie uvidieť ju celú naraz. Ešte aj z hľadiska príjemnosti, lepšie je prijať jednu veľkú stratu než veľa malých strát. Alternatíva je naťahovať súboj so sebou samým po celé roky. Alternatíva je Enron.

Odvtedy som videl druhých, ako robia svoje vlastné série minimálnych ústupkov, neochotne ustupujúc o každý milimeter územia; nikdy si nepriznajúc globálnu chybu, ak stačí lokálna; vždy sa učiac z každej chyby tak málo, ako sa len dá. Čo by mohli napraviť jedným šmahom, keby sa im chcelo, premenia na na maličké lokálne záplaty, do ktorých ich treba dotlačiť. Nikdy nepovedia po priznaní si chyby: bol som blázon. Robia, čo je v ich silách, aby minimalizovali svoju hanbu slovami: v princípe som mal pravdu, alebo mohlo to fungovať, alebo stále sa chcem držať pravej podstaty toho-k-čomu-som-pripútaný. V danej chvíli bránia svoju hrdosť, čím si zabezpečujú, že danú chybu opäť zopakujú, a opäť budú musieť brániť svoju hrdosť.

To radšej prehltnúť celú horkú pilulku na jeden strašný glg.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

BillK:
Najťažšou vecou v ľudskom živote naozaj je rozhodnúť sa preťať svoje straty.

Keď ste investovali svoj čas a sily, je tak veľmi ťažké sa konečne rozhodnúť, že 'čo je moc, to je moc' a prestať pokračovať v danej ceste.

Vezmite si jednoduchý rad v banke, alebo pri pokladni, alebo keď čakáte na autobus. Aj keď už viete, že by ste to mali vzdať, máte pocit, že postaviť sa do nového radu znamená 'stratiť' všetko čas, ktorý ste už investovali do toho pomalšieho radu.

Od finančného investovania až po manželstvo, je to stále ten istý problém. Budem v tom pokračovať, alebo to odpíšem ako stratu a skúsim niečo iné? Ľahko sa to povie, ale naozaj, naozaj ťažko sa to robí.

Robin Hanson:
Bolo by veľmi užitočné, keby sme mohli približne vedieť, ako často ľudia robia veľké chyby. Potom by bolo podozrivé, ak prešiel omnoho dlhší čas a stále si myslíme, že sme žiadnu takú chybu neurobili.

John:
BillK povedal:

„Najťažšou vecou v ľudskom živote naozaj je rozhodnúť sa preťať svoje straty.“

Nie, nie je. Všetko, čo treba urobiť, je v pravidelných intervaloch si predstavovať, že ste boli premiestnení kúzlom do svojej terajšej situácie. Čokoľvek iné je omyl utopených nákladov.

viliam@bur.sk