Doublethink (dobrovoľné skreslenie)

Preklad anglického článku "Doublethink (Choosing to be Biased)". Autor: Eliezer Yudkowsky

Medzi O'Brienovými prstami sa zjavil podlhovastý ústrižok novín. Asi päť sekúnd bol vo Winstonovom zornom poli. Bola to fotografia, a nebolo pochýb o jej identite. Bola to tá fotografia. Bola to ďalšia kópia fotografie Jonesa, Aaronsona a Rutherforda na zasadnutí strany v New Yorku, ktorú pred jedenástimi rokmi náhodne zazrel a okamžite zničil. Iba krátku chvíľku bola pred jeho očami, potom bola opäť v nedohľadne. Ale videl ju, nepochybne ju videl! Urobil zúfalý bolestivý pokus oslobodiť svoju hornú polovicu tela. Nedalo sa pohnúť ani o centimeter žiadnym smerom. Na chvíľu dokonca zabudol aj na stupnicu. Všetko, čo chcel, bolo držať túto fotografiu ešte raz vo svojich prstoch, alebo ju aspoň vidieť.

„Existuje!“ vykríkol.

„Nie,“ povedal O'Brien.

Prešiel krížom cez miestnosť.

V protiľahlej stene bola pamäťová diera. O'Brien nadvihol mriežku. Útly prúžok papiera sa nevidený vznášal preč na prúde teplého vzduchu; zanikal v záblesku plameňa. O'Brien sa odvrátil od steny.

„Popol,“ povedal. „Neidenfikovateľný popol. Prach. Neexistuje. Nikdy neexistoval.“

„Ale existoval! Stále existuje! Existuje v pamäti. Pamätám si ho. Ty si ho pamätáš.“

„Ja si ho nepamätám,“ povedal O'Brien.

Winstonovo srdce pokleslo. Toto bol doublethink. Cítil sa na smrť bezmocný. Aj keby si bol istý, že O'Brien klame, pravdepodobne by na tom nezáležalo. Bolo však dokonale možné, že O'brien na fotografiu naozaj zabudol. A ak áno, potom už zabudol aj na svoje popieranie, že si ju pamätá, a zabudol aj na samotný akt zabudnutia. Ako si človek mohol byť istý, že je to jednoducho trik? Možno sa myseľ naozaj mohla takto šialene vykĺbiť; to bola myšlienka, ktorá ho premohla.

George Orwell, 1984

Čo ak nám sebaklam pomáha byť šťastnými? Čo ak sa rozbehneme a prekonáme skreslenia a urobí nás to – ach! – nešťastnými? Iste by pravou múdrosťou bola rozumnosť druhého rádu; vyberanie si, kedy byť rozumným. Potom by ste sa mohli rozhodnúť, ktoré kognitívne skreslenia vás budú ovládať, aby ste maximalizovali svoje šťastie.

Ponechajúc bokom morálku, pochybujem, že by sa myseľ naozaj mohla takto šialene vykĺbiť.

Z rozumnosti druhého rádu by vyplývalo, že si v istom bode pomyslíte: „A teraz budem nerozumne veriť, že vyhrám v lotérii, aby som sa urobil šťastným.“ My však nemáme takúto priamu kontrolu nad svojimi názormi. Nedokážete sa primäť veriť, že obloha je zelená, aktom vôle. Mohli by ste uveriť, že tomu veríte – hoci som vám to práve skomplikoval tým, že som poukázal na rozdiel. (Nie je za čo!) Mohli by ste dokonca uveriť, že ste šťastný a oklamaný; ale v skutočnosti by ste neboli ani šťastný ani oklamaný.

Aby rozumnosť druhého rádu bola skutočne rozumná, najprv by ste potrebovali dobrý model skutočnosti, aby ste vedeli odvodiť dôsledky rozumnosti a nerozumnosti. Keby ste sa potom rozhodli byť v prvom ráde nerozumný, potrebovali by ste zabudnúť na tento presný pohľad. A potom zabudnúť na akt zabudnutia. Nechcem sa dopustiť logickej chyby zovšeobecňovania fiktívnej indície, ale myslím si, že Orwell celkom dobre extrapoloval, kam táto cesta vedie.

Nemôžete poznať dôsledky skreslenia, dokiaľ ste sa nezbavili skreslení. A potom už je príliš neskoro na sebaklam.

Druhou možnosťou je rozhodnúť sa zostať slepo skreslený, bez akejkoľvej jasnej predstavy dôsledkov. To nie je rozumnosť druhého rádu. To je zámerná hlúposť.

Buďte nerozumne optimistickí ohľadom svojich vodičských schopností, a budete veselo bezstarostní tam, kde sa ostatní budú triasť od strachu. Nebudete sa ani zaťažovať nepohodlným bezpečnostným pásom. Budete veselo bezstarostní celý deň, týždeň, rok. Potom TRESK, a zvyšok života strávite želaním si, aby ste si mohli poškrabať svrbiacu fantómovú končatinu. Alebo paralyzovaní od krku nižšie. Alebo mŕtvi. Nie je to nevyhnutné, ale je to možné. Aké je to pravdepodobné? Takýto obchod nemôžete urobiť rozumne, dokiaľ nepoznáte svoje skutočné vodičské schopnosti, aby ste vedeli zistiť, akému veľkému nebezpečenstvu sa vystavujete. Takýto obchod nemôžete urobiť rozumne, dokiaľ neviete o skresleniach ako je zanedbanie pravdepodobnosti.

Nezáleží na tom, koľko dní strávite v blaženej nevedomosti, jediná chyba stačí na zničenie ľudského života, na vyváženie každého haliera, ktorý ste zodvihli z koľajníc hlúposti.

Jedna z hlavných rád, ktoré dávam ašpirujúcim racionalistom, je: „Nepokúšaj sa byť chytrý.“ A tiež: „Počúvaj tie tiché, otravujúce pochybnosti.“ Ak neviete, potom neviete, čo neviete; neviete, koľko neviete; a neviete, ako veľmi potrebujete vedieť.

Neexistuje rozumnosť druhého rádu. Existuje iba skok naslepo, ktorý môže alebo nemusí viesť do jamy s blčiacou lávou. Keď toto viete, už je neskoro na slepotu.

Ale ľudia to ignorujú, pretože nevedia, čo nevedia. Neznáme neznáme veci im nie sú dostupné. Nesústredia sa na prázdne miesto na mape, ale berú ho akoby zodpovedalo prázdnemu územiu. Keď sa rozhodnú naslepo skočiť, skontrolujú si, čo majú v pamäti nejaké nebezpečenstvo, ale na prázdnej mape nenájdu žiadnu jamu s blčiacou lávou. Prečo neskočiť?

Bol som tam. Skúšal som to. Popálil som sa. Nesnažte sa byť chytrý.

Jednej kamarátke som raz povedal, že mám podozrenie, že šťastie z hlúposti je veľmi preceňované. Ona vážne pokrútila hlavou a povedala: „Nie, nie je; naozaj nie je.“

Možno niekde existujú hlúpi šťastní ľudia. Možno sú šťastnejší než vy. Ale život nie je fér, a vy sa nestanete šťastnejšími, keď budete žiarliť na to, čo nemáte. Mám podozrenie, že prevažná väčšina čitateľov Overcoming Bias by nedokázala dosiahnuť „šťastie z hlúposti“, keby to skúšali. Táto cesta je vám uzavretá. Nikdy nedosiahnete tento stupeň nevedomosti, nemôžete zabudnúť to, čo viete, nemôžete nevidieť to, čo ste videli.

Šťastná hlúposť je pre vás uzavretá. Nikdy ju nedosiahnete, okrem skutočného poškodenia mozgu, a možno ani vtedy. Mohli by ste sa azda zamýšľať, či je šťastie z hlúposti optimálne – či to nie je najväčšie šťastie, o aké sa človek môže snažiť – ale na tom nezáleží. Pre vás je táto cesta uzavretá, ak vôbec niekedy otvorená bola.

Všetko, čo vám teraz zostáva, je snažiť sa o takú šťastie, aké môže dosiahnuť racionalista. Myslím si, že sa v konečnom dôsledku môže ukázať ako väčšie. Sú tam ohraničené cesty a cesty s otvoreným koncom; rovinky, na ktorých možno leňošiť, a hory, na ktoré treba vyliezť; a ak to lezenie zaberá veľa úsilia, o to vyššia je tá hora.

Navyše, k životu patrí viac než len šťastie; a od vašich rozhodnutí môže závisieť šťastie nielen vás samotných.

Ale to všetko je akademická otázka. V čase, keď si uvedomíte, že ste mali na výber, už na výber nemáte. Nedokážete nevidieť to, čo ste raz videli. Tá druhá cesta je uzavretá.

viliam@bur.sk