Debaty o pravidlách by nemali vyzerať jednostranne

Preklad anglického článku "Policy Debates Should Not Appear One-Sided". Autor: Eliezer Yudkowsky

Robin Hanson nedávno navrhol obchody, v ktorých by sa mohli predávať zakázané výrobky. Existuje viacero výborných argumentov v prospech takéhoto zákona – jednotlivec má neodňateľné právo na slobodu, byrokrati majú kariérnu motiváciu zakazovať všetko, zákonodarcovia sú rovnako omylní ako občania. Napriek tomu (som napísal, že) do takéhoto obchodu príde aj nejaká chudobná, úprimná, neveľmi vzdelaná matka piatich detí, kúpi si „Nápoj z kyseliny sírovej Dr. Podvodníka“ proti artritíde a zomrie, zanechajúc siroty, ktoré budú plakať vo verejnoprávnej televízii.

Iba som konštatoval jednoduchý fakt. Prečo si niektorí ľudia mysleli, že to bol argument v prospech regulácie?

Pri jednoduchých faktických otázkach (napríklad či život na Zemi vznikol prirodzeným výberom) môžeme legitímne očakávať, že dokazovanie bude jednostrannou bitkou; samotné fakty sú buď tak alebo onak, a takzvaná „vyvážená argumentácia“ by toto mala odrážať. Podľa bayesovskej definície indície, „silná indícia“ je presne ten typ indície, o ktorom očakávame, že sa bude nachádzať iba na jednej strane dôkazu.

Nie je však dôvod, aby takúto jednostrannosť vykazovali aj zložité aktivity s mnohými dôsledkami. Prečo sa teda zdá, že ľudia chcú, aby ich debaty o pravidlách boli jednostranné?

Politika zabíja myslenie. Argumenty sú vojaci. Akonáhle viete, na ktorej strane ste, musíte podporovať všetky argumenty tejto strany, a napádať všetky argumenty, ktoré vyzerajú v prospech nepriateľskej strany; inak je to, ako keby ste bodali vlastných vojakov do chrbta. Ak sa držíte tohto vzorca, budú aj vám debaty o pravidlách pripadať jednostranné – náklady a nevýhody vášho obľúbeného riešenia sú nepriateľskí vojaci, na ktorých treba útočiť všetkými možnými spôsobmi.

Človek by sa mal vyvarovať aj ďalšieho chybného vzorca, predstavy, že Hlboká Múdrosť si žiada robiť dokonale vyrovnané kompromisy medzi tými dvoma názormi na pravidlá, ktoré dostávajú najviac priestoru na obrazovke. Zákon môže mať legitímne nevyvážené náklady a prínosy. Keby politické otázky neboli naklonené jedným alebo druhým smerom, nedokázali by sme sa o nich rozhodovať. Je tu však aj ľudský sklon popierať všetky náklady obľúbeného riešenia, alebo popierať všetky prínosy neobľúbeného riešenia; a ľudia si teda budú myslieť, že táto nerovnováha je naklonená omnoho viac, než v skutočnosti je.

Ak povolíte obchody, v ktorých sa predávajú inak zakázané produkty, nejaká chudobná, úprimná, neveľmi vzdelaná matka piatich detí si tam kúpi niečo, čo ju zabije. Toto je predpoveď faktického dôsledku, a ako faktická otázka sa zdá byť celkom priamočiara – príčetný človek by mal byť pripravený uznať, že je to pravda, bez ohľadu na to, aký postoj má k danej politickej téme. Môžete si tiež mysleť, že postaviť veci mimo zákon akurát spôsobí, že budú drahšie; že regulátori zneužívajú svoje právomoci; alebo že jej sloboda ako jednotlivca prebíja vašu túžbu zasahovať do jej života. Avšak, vecou jednoduchého faktu je, že ona napriek tomu zomrie.

Žijeme v nespravodlivom vesmíre. Ako všetci primáti, aj ľudia majú silnú negatívnu reakciu na vnímanú nespravodlivosť; preto nás tento fakt stresuje. Existujú dve obľúbené metódy, ako si s výslednou kognitívnou disonanciou poradiť. Po prvé, človek môže zmeniť svoj pohľad na fakty – poprie, že sa daná nespravodlivá udalosť stala, alebo zmení históriu, aby vyzerala spravodlivejšie. Po druhé, človek môže zmeniť svoju morálku – poprieť, že daná udalosť bola nespravodlivá.

Niektorí libertariáni by mohli povedať, že keď pôjdete do „obchodu so zakázanými výrobkami“, prejdete okolo jasných varovných nápisov hovoriacich: „VECI V TOMTO OBCHODE VÁS MÔŽU ZABIŤ“, a kúpite si niečo, čo vás zabije, potom je to vaša vlastná chyba a zaslúžite si to. Ak by toto bola morálna pravda, potom by existencia obchodov predávajúcich zakázané výrobky nemala žiadnu nevýhodu. Nielenže by to bol zisk v čistom, ale bola by to jednostranná zmena bez akýchkoľvek nevýhod.

Iní argumentujú, že regulátorov možno naučiť, aby sa rozhodovali rozumne a v harmónii so záujmami spotrebiteľa; keby toto bola faktická pravda, potom (z ich morálneho pohľadu) by regulácia nemala žiadnu nevýhodu.

Či sa vám páči alebo nie, inteligenciu dostane človek náhodne pridelenú podľa narodenia – aj keď toto je jeden z prípadov, kde je nespravodlivosť vesmíru taká extrémna, že mnohí ľudia sa rozhodnú popierať fakty. Experimentálne indície pre čisto genetickú zložku 0,6 – 0,8 majú prevahu, ale aj keby ste toto popreli, rodičovskú výchovu alebo základnú školu si človek tiež nevyberá.

Ja som bol vychovaný, aby som veril, že popierať skutočnosť je morálne nesprávne. Keby som sa mal zapojiť do túžobného optimizmu, ako mi Nápoj z kyseliny sírovej pravdepodobne urobí lepšie, robil by som niečo, pred čím ma varovali, čo ma vychovali vnímať ako neprijateľné. Niektorí ľudia sa narodia do prostredia – neriešme teraz ich gény, pretože tá časť je príliš nespravodlivá – kde im miestny šaman povie, že je správne mať vieru a nesprávne byť skeptický. S najlepšou vôľou sa budú riadiť touto radou, a zomrú. Na rozdiel od vás ich nevychovali, aby verili, že ľudia sú zodpovední za svoje individuálne rozhodnutie nasledovať smerovanie spoločnosti. Naozaj si myslíte, že vy sami ste takí chytrí, že by ste boli správne vedecky skeptickí, aj keby ste sa narodili v roku 500 nášho letopočtu? Áno, narodiť sa je lotéria, bez ohľadu na to, čo si myslíte o génoch.

Povedať: „Ľudia, ktorí si kupujú nebezpečné výrobky, si zaslúžia trpieť!“ nie je zásadovosť. Je to spôsob, ako popierať, že žijeme v nespravodlivom vesmíre. Skutočná zásadovosť je povedať: „Áno, kyselina sírová spôsobuje strašnú bolestivú smrť, a nie, tá matka piatich detí si to nezaslúžila, ale napriek tomu necháme tieto obchody otvorené, pretože sme urobili takýto výpočet nákladov a prínosov.“ Viete si predstaviť, že nejaký politik povie toto? Ja tiež nie. Ale keď majú ekonómovia možnosť ovplyvňovať politické rozhodnutia, pomohlo by, keby si to vedeli aspoň myslieť v súkromí – možno dokonca aj povedať v odborných článkoch, príslušne zamaskované mnohoslabičnou terminológiou, aby ich médiá nemohli citovať.

Nemyslím si, že ak niekto urobí hlúpu chybu a zomrie, že je to dôvod oslavovať. Ja to počítam za tragédiu. Nie vždy je dobré pomáhať ľuďom, zachraňovať ich pred dôsledkami vlastných činov; pri treste smrti však robím morálnu hranicu. Ak ste mŕtvi, nemôžete sa použiť z vlastných chýb.

Nanešťastie, tento vesmír so mnou nesúhlasí. Uvidíme, kto z nás zostane stáť ako víťaz, keď toto celé skončí.

DOPLNENÉ: Dve hlavné príčiny politickej jednostrannosti sú afektívna heuristika a klam spravodlivého sveta.


Z diskusie pod pôvodným článkom:

Eliezer Yudkowsky:
V tomto kontexte sa nezastávam regulácie - ani by som nepovedal, že som naozaj proti nej. Svoju dráhu som začal ako libertarián, ale postupne som sa stal menej politickým, ako som si uvedomil, že (a) moje názory nespôsobia žiadnu zmenu v pravidlách spoločnosti a (b) mám iné témy, ktorým sa venujem. V súčasnosti sa jednoducho starám o rozumnosť diskutujúcich, nie o nich názory - myslím si, že mám čo nové povedať o rozumnosti.

Myslím si, že ľudia s IQ nad 120 majú sklon zabúdať na svoje doplnky s IQ pod 80, keď príde na odhady dôsledkov daných pravidiel v skutočnom svete - buď predstieraním, že im to neublíži, alebo predstieraním, že si to zaslúžia. Ale dokiaľ ich predpovede dôsledkov vyzerajú rozumne, a dokiaľ si nemyslím, že menia svoju vlastnú morálku, aby si mohli nahovárať, že vesmír je férový, nebudem sa s nimi hádať, či už reguláciu podporujú alebo jej oponujú.

viliam@bur.sk