Chyba prisudzovania

Preklad anglického článku "Correspondence Bias". Autor: Eliezer Yudkowsky

Chyba prisudzovania je sklon vyvodzovať závery o jedinečnej a trvalej povahe osoby na základe správania, ktoré sa dá úplne vysvetliť situáciou, v ktorej nastalo.
- Gilbert a Malone

Máme sklon vidieť príliš priamu súvislosť medzi činmi a osobnosťami druhých ľudí. Keď vidíme, ako niekto iný kope do automatu bez viditeľného dôvodu, predpokladáme, že je to „zurvalec“. Avšak keď my sami kopneme do automatu, je to preto, lebo mešká autobus, ušiel nám vlak, nestíhame prácu, a ešte aj tento prekliaty automat nám zožral peniaze už druhý deň po sebe. Myslíte si, že v danej situácii by do toho automatu určite kopol každý.

Svoje vlastné konanie pripisujeme svojej situácii, vnímame ho ako dokonale normálnu reakciu na okolnosti. Ale keď niekto iný kopne do automatu, nevidíme za ním vo vzduchu viať jeho minulosť. Vidíme len to kopnutie, nevieme o žiadnom dôvode, a myslíme si, že to musí byť od prírody zlostný človek – veď predsa útočí bez akejkoľvek provokácie.

Zvážte však pôvodné pravdepodobnosti. Na svete je viac meškajúcich autobusov než mutantov obdarených neprirodzene vysokými hladinami hnevu, ktoré ich nútia občas spontánne nakopnúť automat. Iste, priemerný človek je v skutočnosti mutant. Ak si dobre spomínam, priemerný jednotlivec má 2 až 10 somaticky vyjadrených mutácií. Ale ľubovoľného konkrétneho miesta v DNA sa to týka veľmi nepravdepodobne. Podobne, ľubovoľná stránka niekoho povahy sa pravdepodobne príliš nevzďaľuje od priemeru. Naznačovať opak znamená brať si na plecia bremeno nepravdepodobnosti.

Aj keď ľudí explicitne informujeme o situačných podnetoch, zdá sa, že to nevedia správne odrátať od pozorovaného správania. Keď pokusným osobám povedali, že rečníkom náhodne pridelili prečítať prejav za interrupcie alebo proti, pokusné osoby si stále mysleli, že rečník má postoje smerom k náhodne pridelenej téme. (Jones a Harris 1967, Prisudzovanie vlastností.)

Zdá sa, že je veľmi intuitívne vysvetľovať dážď pomocou vodných duchov; vysvetľovať oheň pomocou ohnivej látky (flogistonu) unikajúcej z horiacej hmoty; vysvetľovať uspávajúci účinok lieku povedaním, že obsahuje „dormitívnu potenciu“. Skutočnosť zvyčajne zahŕňa zložitejšie mechanizmy: cyklus vyparovania a zrážania je základom dažďa; oxidačné horenie je základom ohňa; chemické interakcie s nervovým systémom sú základom uspávadla. Ale mechanizmy nám znejú omnoho zložitejšie než esencie; ťažšie sa na ne myslí, sú menej dostupné. Takže keď niekto kopne do automatu, myslíme si, že má vrodený sklon kopať do automatu.

Okrem prípadu, keď ten „niekto“, kto kopne do automatu, sme my – v tom prípade sa správame dokonale normálne za danej situácie; určite by každý urobil to isté. Veru, preceňujeme sklon druhých reagovať rovnako ako my – „efekt falošného konsenzu“. Študenti pijúci alkohol výrazne preceňujú percento spolužiakov, ktorí pijú; abstinenti ho však výrazne podceňujú. Táto „základná chyba prisudzovania“ označuje náš sklon pripisovať správanie druhých ich povahe, zatiaľ čo u seba naopak.

Aby sme pochopili, prečo ľudia konajú tak, ako konajú, musíme si najprv uvedomiť, že každý vidí sám seba ako normálne sa správajúceho. Nepýtajte sa, s akou zvláštnou mutantskou vlastnosťou priamo zodpovedajúcou ich vonkajšiemu správaniu sa narodili. Radšej sa pýtajte, v akej situácii sa títo ľudia podľa svojho vlastného názoru nachádzajú. Áno, ľudia majú aj vrodené vlastnosti – ale neexistuje toľko dedičných vrtochov, aby priamo zodpovedali každému pozorovanému vonkajšiemu správaniu.

Predstavte si, že by som vám dal ovládač s dvoma tlačidlami: červeným a zeleným. Červené tlačidlo zničí celý svet, a zelené tlačidlo zabráni stlačeniu červeného tlačidla. Ktoré tlačidlo by ste stlačili? To zelené. Ktokoľvek dá odlišnú odpoveď, pravdepodobne túto otázku príliš komplikuje.

A predsa sa ma ľudia občas pýtajú, prečo naozaj chcem zachrániť svet. Akoby som musel mať traumatické detstvo alebo niečo také. Naozaj, vyzerá to ako úplne samozrejmé rozhodnutie... ak vidíte situáciu takýmto pohľadom.

Možno mám netypické názory, ktoré si žiadajú vysvetlenie – prečo verím v takéto veci, keď väčšina ľudí nie? – ale za predpokladu týchto názorov moje reakcie snáď nevyžadujú ďalšie vysvetľovanie. Možno som obeťou falošného konsenzu; možno preceňujem koľko ľudí by stlačilo zelené tlačidlo, keby videli situáciu týmto pohľadom. Ale viete, stále by som sa stavil, že sú prinajmenšom vo výraznej menšine.

Väčšina ľudí sa zvnútra vníma ako úplne normálnych. Dokonca aj ľudia, ktorých nenávidíte, ľudia, ktorí urobili hrozné veci, nie sú výnimoční mutanti. Žiaľ, na toto mutácie netreba. Ak pochopíte toto, ste pripravení prestať byť prekvapení ľudskými udalosťami.

viliam@bur.sk