Preklady stránky LessWrong.com

Originál: "How to Convince Me That 2 + 2 = 3"

Autor: Eliezer Yudkowsky

Ako ma presvedčiť, že 2 + 2 = 3

V článku „Čo je indícia?“ som napísal:

To je dôvod, prečo racionalisti kladú taký silný dôraz na paradoxne vyzerajúce tvrdenie, že názor je skutočne hodnotný iba vtedy, keby bolo principiálne možné presvedčiť vás, aby ste si mysleli niečo iné. Keby vaša sietnica skončila v rovnakom stave bez ohľadu na to, aké svetlo na ňu dopadá, boli by ste slepí... Preto máme frázu „slepá viera“. Ak to, čomu veríte, nezávisí na tom, čo vidíte, potom vás oslepili prakticky rovnako, ako keby vám vypichli oči.

Cihan Baran odpovedal:

Neviem si predstaviť situáciu, ktorá by urobila 2 + 2 = 4 nepravdivým. Asi z toho dôvodu je moje presvedčenie, že 2 + 2 = 4, nepodmienené.

Priznávam sa, že si neviem predstaviť „situáciu“, ktorá by urobila 2 + 2 = 4 nepravdivým. (Existujú redefinície, ale to nie sú „situácie“, a nehovorí sa v nich o 2, 4, =, ani +.) Ale to nerobí moje presvedčenie nepodmieneným. Viem si pomerne ľahko predstaviť situáciu, ktorá by ma presvedčila, že 2 + 2 = 3.

Predstavme si, že by som jedného rána vstal, vybral si dva štuple z uší a položil ich vedľa ďalších dvoch na mojom nočnom stolíku, a všimol by si, že teraz sú tam tri štuple, pričom žiaden štupeľ sa nezjavil ani nezmizol – v rozpore s mojou uloženou spomienkou, že 2 + 2 sa má rovnať 4. Navyše, keby som si predstavil celý ten proces vo svojej mysli, vyzeralo by to, že aby z XX a XX vzniklo XXXX, muselo by tam nejaké X pribudnúť odnikiaľ, a navyše by to nesedelo so zvyšnou matematikou, ktorú by som si predstavoval, lebo odobrať XX z XXX by dávalo XX, ale odobrať XX z XXXX by dávalo XXX. To by bolo v rozpore s mojou uloženou spomienkou, že 3 – 2 = 1, ale tá spomienka by bola absurdná zoči-voči fyzikálnemu a mentálnemu potvrdeniu, že XXX – XX = XX.

Ešte by som si to skontroloval na vreckovej kalkulačke, Googli, a povedzme mojej kópii knihy 1984, kde Winston píše, že „Sloboda znamená slobodu povedať, že dva plus dva sa rovná tri.“ Toto všetko by mi prirodzene ukázalo, že zvyšok sveta súhlasí s mojimi terajšími predstavami a nesúhlasí s mojou spomienkou, že 2 + 2 = 3.

Ako som mohol byť taký pomýlený, že som veril, že 2 + 2 = 4? Napadajú mi dve vysvetlenia: Po prvé, neurologická porucha (možno spôsobená kýchnutím) spôsobila, že sa všetky moje spomienky na sčítanie posunuli o 1 nahor. Po druhé, niekto sa so mnou zahráva, či už pomocou hypnózy alebo počítačovej simulácie. V tom druhom prípade by som si myslel, že je pravdepodobnejšie, že sa dotyčný pohral s mojimi matematickými spomienkami, než že by sa 2 + 2 naozaj rovnalo 4. Žiadne z týchto prijateľne znejúcich vysvetlení by mi nezabránilo všimnúť si, že som veľmi, veľmi, veľmi zmätený.

Čo by ma presvedčilo, že 2 + 2 = 3 je inými slovami celkom rovnaký druh indície ako ten, čo ma momentálne presviedča, že 2 + 2 = 4: Krížová paľba indícií z fyzického pozorovania, mentálnej vizualizácie a spoločenského súhlasu.

Boli časy, keď som nemal poňatia o tom, že 2 + 2 = 4. Nedošiel som k tomuto novému názoru náhodnými procesmi – potom by neexistoval konkrétny dôvod, prečo by si môj mozog uložil „2 + 2 = 4“ namiesto „2 + 2 = 7“. Fakt, že si môj mozog uložil odpoveď, ktorá sa prekvapivo podobá na to, čo sa stane, keď položím dva štuple do uší vedľa dvoch štupľov, si žiada vysvetlenie, aké previazanie vytvára toto zvláštne zrkadlenie mysle a skutočnosti.

Naozaj sú iba dve možnosti ohľadom názoru o fakte – buď sa tam ten názor dostal pomocou procesu, ktorý zväzuje myseľ so skutočnosťou, alebo nie. Ak nie, potom ten názor nemôže byť správny; nanajvýš ak zhodou okolností. Ak má ten názor trochu vnútornej zložitosti (vyžaduje si simulovanie počítačovým programom s dĺžkou viac než 10 bitov), priestor možností je dosť veľký na to, aby zhoda okolností zmizla.

Nepodmienené fakty nie sú to isté ako nepodmienené názory. Ak ma zviazaná indícia presvedčila, že fakt je nepodmienený, to neznamená, že som tomuto faktu vždy veril a nepotreboval som zviazanú indíciu.

Verím, že 2 + 2 = 4 a pripadá mi pomerne ľahké predstaviť si situáciu, ktorá by ma presvedčila, že 2 + 2 = 3. Konkrétne, ten istý druh situácie, aká má v súčasnosti presviedča, že 2 + 2 = 4. Nemusím a teda báť, že som obeťou slepej viery.

Ak sú v obecenstve nejakí kresťania, ktorí poznajú Bayesovu vetu (žiadni numerofóbovia, prosím), môžem sa vás opýtať, aká situácia by vás presvedčila o pravdivosti islamu? Pravdepodobne by to bol ten istý druh situácie, ktorý je kauzálne zodpovedný za vašu terajšiu vieru v kresťanstvo: Keby vás vytiahli kričiacich z maternice moslimskej ženy, a keby vás vychovali rodičia, ktorí vám stále hovorili, že je dobré bezpodmienečne veriť v islam. Alebo je toho viac? Ak áno, aká situácia by vás presvedčila o islame, alebo prinajmenšom o nie-kresťanstve?

viliam@bur.sk