Leto v USA (4)

1 - 2 - 3 - 4 - 5

Sobota, 21. 7. 2012

Westminster Retreat je príjemné rekreačné stredisko na okraji prírodnej rezervácie. Nie je celkom oddelené od civilizácie - v okolí je veľa rodinných domov - ale je obkolesené stromami, ktoré výhľad na civilizáciu zakrývajú. Vnútri je záhrada, bazén, lavičky, ale na účely minitábora boli najdôležitejšie dve budovy - "manor" a "lodge", povedzme že hlavná budova a chata, - v ktorých sa odohrávala väčšina programu. V hlavnej budove bola na prízemí jedáleň, prednášková sála, konferenčný salónik, a na poschodí ubytovanie pre účastníkov. V chate boli na prízemí dve spoločenské miestnosti, a na poschodí tiež ubytovanie.

Minitábor mal 24 účastníkov. Niekedy sme mali spoločnú prednášku, ale väčšinou sme boli rozdelení na menšie skupiny, zvyčajne tri (8+8+8 alebo 12+6+6). Využívali sme priestory v oboch budovách a počas dňa sme medzi nimi prebiehali. Na začiatku sme dostali rozpis programu: kto, kedy, kde, čo. Barbara a ja sme teda zvyčajne boli v rôznych skupinách, ale mali sme viacmenej rovnaký program, len čo mal jeden doobeda, druhý mal poobede, a naopak. Jednotlivé lekcie mali 45 alebo 90 minút, niektoré boli rozdelené na viac častí.

Po záhrade občas cupitali nejaké americké vtáčiky; farbu mali ako vrabce, tvar ako kačičky. Párkrát sa vyskytla aj srnka. Personál nás upozornil, že po zotmení zvyknú chodiť aj líšky, ale netreba sa báť, lebo na ľudí neútočia, iba na nich štekajú z kríkov. Líšky som nevidel.

Než sa pustím do opisu programu minitábora racionality, musím ešte pochváliť kuchárov. Racionalisti sú prieberčiví stravníci: vegetariánske diéty, paleo diéty, bezlepkové diéty... každý si našiel to svoje. Navyše, všetky jedlá chutili výborne a vyzerali veľmi zdravo, čo si po mojich skúsenostiach s nákupom miestnych surovín vážim dvojnásobne.

A teda už konečne...

Dotazník racionálnych zvykov

Na úvod sme dostali vytlačené podklady na jednotlivé lekcie, aby sa nám ľahšie robili poznámky. (Teraz mi veľmi pomáhajú pri písaní blogu.) Prvý bol dotazník racionálnych zvykov, ktorý si každý mohol sám pre seba vyplniť. Čo rozumieme pojmom "racionálne zvyky"? Napríklad:

  • Keď mi niekto povie niečo, čo nie je celkom jednoznačné, všimnem si to a požiadam ho o príklad.
  • Všimnem si, ak moja myseľ hľadá argument v prospech jednej strany, namiesto nestranného vyhodnocovania dostupných informácií, a uvedomím si, že je to chyba.
  • Všimnem si, ak mám nedostatok zvedavosti.
  • Všimnem si, ak sa snažím niektorým myšlienkam vyhnúť.
  • Pátram po skutočných (historických) príčinách mojich názorov, emócií, zvykov, a dokážem pritom ignorovať ospravedlnenia, ktoré nie sú skutočnými príčinami.
  • Ak s niekým v niečom nesúhlasím, pokúsim sa vysloviť konkrétnu predpoveď, ktorá by podľa našich názorov mala dopadnúť rôzne, aby som sa ubezpečil, že ide o nezhodu ohľadom skutočného sveta, a nie hru so slovíčkami.
  • Nespolieham sa na čarovnú "slobodnú vôľu", ale vytváram si podmienky a zvyky, ktoré ovplyvnia moje správanie žiadúcim spôsobom.

Toto je pár položiek z dlhého zoznamu; o viacerých z nich by sa dalo hovoriť osobitne. V dotazníku k nim boli uvedené aj konkrétne príklady. Náročná časť bola pri každom z týchto zvykov vyznačiť, kedy naposledy som ho v nejakej konkrétnej situácii použil. (Dnes alebo včera? Posledný týždeň? Posledný mesiac? Posledný rok? Dávnejšie? Nikdy?) Po vyplnení prvých dvoch strán som si začal pripadať ako blbec, a tak som dotazník odložil na neskôr s výhovorkou, že som toľkou angličtinou momentálne preťažený. K jeho dokončeniu som sa už nedostal. Ak však bolo cieľom ukázať nám, že v rozumnosti máme ešte veľké rezervy, tento cieľ sa v mojom prípade naplnil na sto percent.

(Konkrétny príklad: Pár týždňov pred minitáborom som si uvedomil, že na svoju webovú stránku, ktorú som v decembri až februári intenzívne rozbiehal, som v poslednej dobe nielenže nič nenapísal, ale už na ňu radšej ani nemyslím. Prečo? Spočiatku to boli drobné komplikácie v mojom živote, keď blogovanie nebola najvyššia priorita a nezvýšil naň čas. Keď sa po čase tieto komplikácie vyriešili, začal som sa hanbiť za to, že som nedodržal pôvodný plán napísať každý týždeň aspoň jeden článok. Aby bola hanba väčšia, iróniou osudu sa posledný publikovaný článok volal "Ako neodkladať prácu". Môj mozog, v podobných situáciách veľmi ochotný, okamžite našiel riešenie, ako sa s pocitom hanby jednoducho vysporiadať: nemyslieť na to. Čím sa moja nečinnosť samozrejme iba predlžovala, a pocit hanby spojený s občasnými myšlienkami na webovú stránku sa zhoršoval. Našťastie som si tento mechanizmus uvedomil ešte pred minitáborom a rozhodol som sa, že si spravím poznámky a fotografie, pomocou ktorých svoj blog opäť naštartujem.)

Lov pokladov

Nasledoval optimistickejší "lov pokladov" - priestor na zapisovanie rôznych vecí, ktoré si uvedomíme počas minitábora, a ktoré po návrate domov môžu zlepšiť náš život. Sem sme si mali zapisovať rôzne myšlienky kedykoľvek počas týždňa, aby sme ich nezabudli v prívale ďalších informácií, ani nestratili v kope iného textu. Tento priestor na poznámky bol rozdelený na jednotlivé časti s inšpirujúcimi nadpismi; opäť, uvediem iba pár príkladov:

  • Otázka, ktorá ťa zaujíma, a ku ktorej by si ľahko vedel získať dôležité informácie.
  • Správanie, ktorého jednotlivé ciele si pochopil, a ideš ho zmeniť.
  • Lacný spôsob ako odbremeniť svoju pozornosť.
  • Emocionálna reakcia, ktorú sa pokúsiš zmeniť - a ako konkrétne.
  • Postoj, ktorý si v minulosti prebral od svojich rodičov, komunity, alebo priateľov.

(Konkrétny príklad: Keďže aktívne využívam rôzne internetové služby, chodí mi okrem bežného spamu aj množstvo všelijakých oznamov, ktoré na jednej strane nechcem úplne vymazať, ale na druhej strane ma ruší, keď mi niekto každý oznam posiela trikrát, keď nerozlišuje medzi dôležitými a nepodstatnými vecami, alebo sa len pravidelne pripomína, že existuje. Tým pádom mi každý deň príde niekoľko mailov, ktoré práve vtedy nechcem riešiť, ale ani ich nechcem nechať neprečítané v inboxe, ani nechcem riešiť či ich presunúť do iného priečinka atď. Uvedomil si, že táto nepríjemnosť sa dá takmer úplne vyriešiť tým, že si vyhradím jedno popoludnie, keď si preklikám nastavenia všetkých týchto služieb a zredukujem oznamy na minimum; navyše si vytvorím priečinok "Služby" s podpriečinkami pre každú neodbytnú službu, a nastavím pravidlo ktoré príslušné maily automaticky presunie do daného priečinka a označí ako prečítané; aby som sa im mohol venovať neskôr, keď to mne bude vyhovovať. Tak som aj urobil, a odvtedy ma došlé maily toľko neotravujú.)

Trh predpovedí

Ďalšou celotáborovou aktivitou bol trh predpovedí. Na stenách videli plagáty s rôznymi predpoveďami, napríklad: "V pondelok na pravé poludnie bude pršať." Úlohou účastníkov bolo uzatvárať stávky, s akou pravdepodobnosťou sa daná predpoveď splní alebo nesplní. Niekoľko stávok vyvesili organizátori; mohli sme navrhovať aj vlastné pod podmienkou, že sa splnenie alebo nesplnenie stávky bude dať jednoznačne vyhodnotiť pred koncom minitábora. Dostali sme aj hracie žetóny, aby sme mohli hocikedy uzatvárať stávky medzi sebou.

Prečo toto všetko? Čo má stávkovanie, čiže hazard, spoločné s rozumnosťou? Nemali by sa rozumní ľudia naopak hazardu vyhýbať a držať sa iba toho, čo je stopercentne isté?

Pravdepodobnosť je súčasťou života. Niektoré pravdepodobnosti sú natoľko nízke alebo natoľko vysoké, že ich z praktického hľadiska pokojne môžeme zaokrúhliť na 0% a 100%; mnohé pre nás dôležité pravdepodobnosti sú však niekde medzi tým. Pravdepodobnosť, že zajtra okolo poludnia bude pršať. Pravdepodobnosť, že v obchode kúpim čerstvý chlieb. Pravdepodobnosť, že o rok alebo o desať rokov budem mať zamestnanie, že budem zdravý, že budem vôbec nažive. To sú veci, ktoré nemôžeme vedieť naisto; človek si môže predstaviť oba výsledky, ale na rozumné rozhodovanie potrebuje vedieť, aspoň približne, aké sú ich pravdepodobnosti. Nie je dobré, ak sa človeku všetky pravdepodobnosti medzi 1% a 99% zlievajú do jednotvárnej kaše len preto, že "to môže byť aj tak, aj naopak".

Význam odhadu pravdepodobnosti sa najľahšie ilustruje na opakovaných udalostiach. Jedna udalosť je náhoda, veľa udalostí je štatistika, v ktorej funguje zákon veľkých čísel. Neviem uhádnuť, aké číslo padne na kocke. Ale viem povedať, že ak je kocka vyvážená a ak ňou hodíme tisíckrát, na každé číslo pripadne približne jedna šestina výsledkov. Keby som bol lepší v štatistike, vedel by som povedať intervaly, že s takouto pravdepodobnosťou bude celkový počet padnutých šestiek v intervale plus-mínus toľkoto. Viem sa napríklad spoľahnúť na to, že z tisíca hodov padne aspoň jedna šestka; pretože keby počas najbližšej miliardy rokov ľudstvo osídlilo miliardy planét v galaxii, a na každej planéte by miliardy ľudí po celý čas hádzali kockami v sériách po tisíc hodov, je nepravdepodobné, že by sa čo len jednému z nich podarilo raz hodiť sériu, v ktorej by žiadna šestka nepadla. Pravdepodobnosť, že v tejto chvíli padne z oblohy meteorit a zabije ma, je miliónkrát väčšia.

Späť k praktickému životu. Predpokladajme, že každý víkend idem na výlet, ak je podľa predpovede počasia pravdepodobnosť dažďa menšia ako 5%. Z pohľadu jedného dňa je to náhoda: buď zmoknem alebo nezmoknem; myslím si, že skôr nie, ale nemôžem to vylúčiť. Z pohľadu celého roka je to štatistika. Povedzme, že som bol spolu na 100 výletoch, a pravdepodobnosť dažďa bola vždy 5%. Znamená to, že som zmokol v priemere na 5 výletoch; na 90% to bolo medzi 2 a 8 výletmi; na 99% medzi 1 a 11 výletmi. Šanca zmoknúť počas roka na viac ako 16 výletoch je cca 1:10 000; na viac ako 18 výletoch cca 1:2 000 000. Častým opakovaním sa z oblasti bežných pravdepodobností posúvame do oblasti "takmer istôt".

Mnohé situácie sa neopakujú. Odhad pravdepodobnosti, s akou sa do desiatich rokoch rozpadne Európska Únia, si nemôžem overiť tým, že experiment tisíckrát zopakujem. Mohol by som však svoje predpovede zoskupiť podľa pravdepodobností, ktoré som im priradil, a uplatniť kontrolu na tieto skupiny. Ak som napríklad v sto rôznych situáciách predpovedal, že nejaký výsledok nastane s pravdepodobnosťou 90%, mal by sa môj odhad splniť približne v 90% z týchto situácií, aj keď išlo o celkom rôzne veci. Ak mám vo zvyku často tvrdiť, že sa na 90% niečo stane, a pritom sa z týchto predpovedí polovica nesplní, je takmer isté, že mám sklon svoje odhady preceňovať. Naopak, ak som stokrát povedal, že som si o niečom na 90% istý, a splnilo sa to vždy, možno svoje odhady podceňujem.

Väčšina ľudí však svoje odhady nevyjadruje v percentách; a ak áno, sú tieto odhady veľmi nepresné. Keď bežný človek povie, že si je niečím na 90% istý, skutočná pravdepodobnosť je asi 2/3. Ak sa takýmito odhadmi riadia firmy, vznikajú miliónové straty. Príliš malé pravdepodobnosti ľudia buď ignorujú, alebo ich veľmi preceňujú. Preto bežný človek buď nemá poistku, alebo sa nechá nahovoriť aj na stonásobne predraženú. Pritom tie najhoršie sklony sa dajú napraviť pomerne jednoducho -- niekto vám položí tisíc otázok, napríklad z encyklopédie, vy si tipnete odpoveď a priradíte jej pravdepodobnosť. Nakoniec vyhodnotíte správne odpovede a postupne sa naučíte, aký pocit istoty zodpovedá akej číselnej pravdepodobnosti. Toto sme mali na domácu úlohu, s pomocou počítača. Za jedno popoludnie sa naučíte nemýliť si 60% a 90%, ani 90% a 99%. To je celkom slušná úroveň, pokiaľ neplánujete podnikať na burze alebo profesionálne hrať poker. Predstavte si, že máte plán, ktorého splnenie závisí od troch navzájom nezávislých faktorov A, B, C. Ak je pravdepodobnosť všetkých troch faktorov 60%, alebo 90%, alebo 99%, pravdepodobnosť splnenia plánu je 22%, alebo 73%, alebo 97%. Zrejme uznáte, že je rozdiel, či vaše projekty uspejú v troch prípadoch zo štyroch, alebo v jednom prípade z piatich; prípadne či katastrofou skončí jeden plán z tridsiatich, alebo každý štvrtý.

Štatistika odhadov pravdepodobností je zároveň spôsob, ako merať rozumnosť ľudí. Ak má niekto vždy pravdu (nie v zmysle: "ostatní s ním súhlasia", ale v zmysle: "jeho názory sa potvrdia v praxi, či tomu ostatní verili alebo nie"), zrejme veciam rozumie lepšie než ten, kto pravdu trafí iba náhodou raz za čas. Ako však vyhodnotíme správnosť pravdepodobnostných výrokov? Čo ak rozumný človek povie: "s pravdepodobnosťou 10% bude zajtra pršať", ale vedľa neho sa postavia dvaja nerozumní, ktorí povedia: "na 100% bude pršať" a "na 100% nebude pršať"? Na základe jednej udalosti to nerozoznáme; jeden z tých nerozumných bude mať pravdu a navyše jeho sebavedomé tvrdenie urobí lepší dojem. Až štatistika ukáže, že tento sebavedomý človek blafuje a jeho tvrdenia treba brať s rezervou. Iba dlhodobá štatistika ukáže, či odhadovaných 10% je naozaj 10%, ani viac, ani menej.

Predstavme si teda dvoch ľudí: jeden povie, že zajtra bude pršať s pravdepodobnosťou 10%, druhý povie 20%. Neskôr sa bude každý z nich hádať s niekým iným o niečom inom, ale rovnaká situácia (tí istí dvaja ľudia, tá istá téma, rovnaké odhady) sa asi nikdy nezopakuje. Ako odmerať rozumnosť v tomto prípade?

Riešením je spočítať, koľko bitov informácie každý z nich priniesol v porovnaní s tým druhým. Bit je dvojkový logaritmus. Predpokladajme, že pršalo. Prvý človek predpovedal dážď s pravdepodobnosťou 10%, druhý to zvýšil na 20%, čiže na dvojnásobok. To je jeden bit informácie, lebo log2(20%/10%) = 1. Na trhu predpovedí by teda prvý človek stratil jeden bit, a druhý by jeden bit získal.

Naopak, ak nepršalo, druhý človek predvídal túto možnosť s pravdepodobnosťou 80% (počítame pravdepodobnosť nepršania, nie pravdepodobnosť pršania; vždy toho, čo sa stalo), prvý to zvýšil na 90%. To je 0,17 bitu informácie, lebo log2(90%/80%) = 0,17. Na trhu predpovedí by teda druhý človek stratil 0,17 bitu, a prvý by 0,17 bitu získal. Pre pohodlnosť môžeme počítať v centibitoch; v prvom prípade je výhra 100 centibitov, v druhom 17 centibitov.

Ak nie ste zvyknutí na takéto počítanie, možno vás zaskočí, prečo sú odmeny asymetrické; prečo raz 100 centibitov a raz iba 17. Uvedomte si však, že obaja zúčastnení sa zhodnú na tom, že pravdepodobnosť nepršania je omnoho väčšia ako pravdepodobnosť pršania. Spor je iba o tom, či štyrikrát alebo deväťkrát väčšia. Ak má pravdu prvý z nich, v 1 prípade z 10 stratí 100 bodov, ale v 9 prípadoch z 10 získa po 17 bodov, čiže dlhodobo bude v pluse. Ak však má pravdu druhý z nich, v 8 prípadoch z 10 stratí po 17 bodov, ale v 2 prípadoch z 10 získa po 100 bodov, čiže on bude v pluse. Súčet bodov sa však zachováva, aby vhodne vymysleným sporom nemohli získať body obaja. (Mimochodom, kto je dobrý v matike, môže si spočítať, o koľko bodov príde ten, kto niečo tvrdí na 100%, a nesplní sa to. U nás boli hodnoty 0% a 100% zakázané.)

Ak sa viacerí ľudia vyjadrujú na rovnakú tému počas dlhšieho obdobia, funguje to takto. Prvý človek napíše na plagát svoju predpoveď. Druhý človek napíše svoju predpoveď pod neho, atď. Pri vyhodnocovaní sa porovnáva prvý s druhým, druhý s tretím, atď.; čiže každý iba s tými, ktorí boli tesne nad ním a tesne pod ním. Aktuálnou predpoveďou je vždy posledné napísané číslo. Ten istý človek môže napísať svoju predpoveď aj viackrát, ak priebežne zmenil názor, prípadne ak ho opravili, a on naďalej trvá na svojom pôvodnom názore. Napríklad ak sú predpovede dažďa postupne 10%, 20%, 15% a nakoniec pršalo, prvý človek stratí 100 bodov, druhý získa 142 bodov, a tretí stratí 42 bodov, pretože medzi 10% a 20% je 100 centibitov, a medzi 20% a 15% je 42 centibitov.

Z % na % je pridaná informácia centibitov.

pokračovanie...

viliam@bur.sk