Leto v USA (2. časť)

1 - 2 - 3 - 4 - 5

Nedeľa, 15. 7. 2012

Ráno vstávame, príjemne prekvapení, že netrpíme zmenou časového pásma. Práve naopak, pre človeka, ktorý do noci vysedáva pri počítači a ráno sa mu ťažko vstáva, je to akoby sa čas posunul presne podľa jeho potrieb.

Skúšame mobily a zisťujeme, že to nie je také jednoduché, ako sme si mysleli. Hoci máme obaja rovnaké telefóny, rovnakého operátora, a teoreticky by sme obaja mali mať roaming, Barbare nefunguje nič, mne nejde posielať SMS-ky, ale hovory mi našťastie fungujú. (Môjmu mobilu sa schopnosť posielať SMS-ky o pár dní zázračne vrátila, Barbarin mobil štrajkoval až do konca.) Zisťujeme, ako je to vlastne s tými predvoľbami pri medzinárodnom volaní. Po mnohých experimentoch a googlovaní sme zistili asi toto:

Telefón má predvoľbu podľa toho, v akom štáte má jeho majiteľ pridelené číslo: čiže môj slovenský mobil má slovenskú predvoľbu aj vtedy, keď sa fyzicky nachádza v USA. (To je logické; inak by to nešlo.) Pri volaní do zahraničia musíte najprv zadať kód pre medzinárodný hovor, potom kód daného štátu, a potom číslo volaného telefónu. Pri tomto všetkom rozhoduje iba to, v akom štáte je mobil registrovaný; jeho momentálna fyzická poloha je úplne nepodstatná, tá sa prejaví až na výške telefónneho účtu. Čiže volám slovenským telefónom z USA na Slovensko = volám normálne. Volám slovenským telefónom z USA na americký telefón v USA = zadám slovenský kód pre medzinárodné volanie, potom kód USA, potom číslo mobilu. Američan volá na môj slovenský telefón (aj keď som fyzicky v USA) = zadá americký kód pre medzinárodné volanie, potom kód Slovenska, potom moje číslo mobilu.

Dobrá správa: keďže čísla fungujú rovnako bez ohľadu na polohu mobilu, vaše uložené kontakty budú vždy fungovať rovnako, bez ohľadu na to, kto je kedy v ktorej krajine. Zlá správa: skontrolujte si uložené zahraničné telefónne čísla, pretože všetky mobily, ktoré som testoval, majú sklon pri ukladaní kontaktu tieto medzinárodné kódy vynechať, čiže zahraničné číslo sa vám uloží akoby bolo z rovnakej krajiny, a potom naň samozrejme nejde zavolať. Chvíľu trvá, než na tieto nuansy postupne prídete; z veľkej časti preto, že aj keď voláte na správne číslo, často dostanete správu „volané číslo neexistuje“ alebo „volané číslo je momentálne nedostupné“, aj keď ste pred pár minútami na rovnaké číslo úspešne volali, a daný mobil je zapnutý a nepoužívaný.

Konkrétny príklad: Američan má telefónne číslo v tvare „(ABC)-DEF-GHIJ“; ja si ho do mobilu uložím ako „001ABCDEFGHIJ“ alebo „+1ABCDEFGHIJ“. Ja mám číslo mobilu v tvare „0XYZ/ RST UVW“; Američan si ho uloží ako „011421XYZRSTUVW“ alebo „+421XYZRSTUVW“. Vysvetlenie: „00“ je slovenský kód pre medzinárodné volanie a „1“ je medzinárodný kód USA; naopak „011“ je americký kód pre medzinárodné volanie a „421“ je medzinárodný kód Slovenska. Naša úvodná nula pred predvoľbou mesta (napríklad „02/ PQRS TUVW“ pre Bratislavu) alebo mobilného operátora („09YZ/ RST UVW“) platí len v pri volaniach v rámci Slovenska; pri volaní zo zahraničia sa nepíše. Američania toto nemajú, u nich každé číslo začína predvoľbou.

Medzinárodné volania

Vyrážame do ulíc San Francisca a hľadáme zdroje potravy. Tri obchody v okolí hostela sú dosť drahé. (Samozrejme, v San Franciscu sú veci drahšie ako u nás, ale je rozdiel, či nakupujete v ekvivalente našej večierky alebo nášho hypermarketu. Toto boli miestne večierky, aj keď mali rozmery našich hypermarketov.) Kúpili sme teda iba pár veci na raňajky; Barbara nakupovala rozumne, ja som experimentoval. Arašidové maslo bolo skvelé – v bežnom americkom obchode nájdete niekoľko druhov, a moje vyhliadnuté bolo podstatne lepšie než to, čo sa občas dováža na Slovensko. Naopak, smolu sme mali pri nákupe kačacích vajec. Teta pri pokladni sa nás snažila varovať, ale vyrozumeli sme len toľko, že sú uvarené v slanej vode, čo znelo ako výhoda. V hosteli sme zistili, že: po prvé, sú veľmi slané (netuším akým technologickým postupom sa to dosiahlo, škrupina vyzerala nepoškodená); po druhé, vyzerajú divne, akoby boli pokazené. Usúdil som, že to je nejaká miesta špecialita, asi ázijská, tak som ich zjedol. Barbara odmietla.

Pri raňajkách sme stretli Adama z ČR, ktorý už pár mesiacov cestuje po USA. Dobre sme si pokecali, vysvetlil nám niekoľko vecí a požičal nám adaptér na americké zástrčky.

Adam a my

Nasýtení sme vyrazili na poriadny výlet po okolí. Začali sme dlhou Market Street, pretože sme hľadali obchody. Zohnali sme adaptéry na americké zástrčky po 5 dolárov, Barbara zistila, koľko by ju stála týždenná telefónna karta (k nákupu nakoniec nedošlo, lebo sme na to zabudli). Našli sme trh s ovocím a zeleninou, kde sme doplnili zásoby.

Na križovatkách pre chodcov namiesto červeného a zeleného panáčika svieti červená dlaň alebo modrý panáčik. Keď naskočí červená, na niektorých semaforoch začne červená číslica vedľa odpočítavať, koľko sekúnd vám zostáva, než autá dostanú zelenú (alebo ktovieakú, to som si nevšimol). To nás spočiatku miatlo, lebo pri odpočítavaní automaticky očakávame „tri, dva, jedna, štart“ a nie „tri, dva, jedna, a už by ste z tej cesty mali byť preč“. Dobrý nápad: Na križovatkách boli veľké cedule s nápismi ulíc, takže miestnemu vodičovi stačí poznať názov ulice, na ktorej má odbočiť, a v pohode sa zorientuje aj cudzinec.

Na mojej mape San Francisca neboli vyznačené údaje o výške, čo je podľa mňa pre turistu dosť dôležité. Väčšinou idete po rovinke, ale občas natrafíte na poriadne strmý kopec, niekoľko blokov dlhý; a mapa vás nijako nevaruje. Jednou z atrakcií mesta je historická električka (zubačka?), ktorá to vyšplhá aj na takýto kopec. Namiesto toho sme prešli pešo cez krásny park so stromami a kvetmi; Barbara tomu rozumie lepšie, ale aj ja som videl, že je to iné než rastie u nás (napríklad pri takej palme je to ťažké nezbadať). Boli tam aj nejaké vtáčiky, ktoré Barbara odhadla na krakle.

EDIT 18. 20. 2012 -- S tou "krakľou" to nevyšlo. Americké "grackle" sa vraj do slovenčiny prekladá ako trupiálovec člnkochvostý. A krakľa, to je celkom iný vtáčik, ktorý s "grackle" nemá nič spoločné, aj keď to znie podobne. Takže aby bolo jasné: v Amerike sme videli trupiálovce.

Barbara v parku Viliam v parku

Zubačka v uliciach San Francisca

Kúsok nad parkom začínala čínska štvrť, a tá vyzerala naozaj čínsky. Na obchodoch nápisy čínskym písmom, v obchodoch čínske suveníry (často sa vyskytovali porcelánové mačičky s kývajúcou labkou), na uliciach prevažne aziati. To už bol večer, tak sme zamierili do čínskej reštaurácie, kde sme dostali exotickú večeru za výhodnú cenu. Predjedlo: pikantné prasačie žalúdky. Hlavné jedlo: polievka wonton (s mäsovými guličkami v cestíčku) pre Barbaru, veselá polievka zo snežnej kapusty pre mňa. Boli to veľké polievky plné zeleniny a cestovín, z ktorých sa najete dosýta. Dezert: vyprážané sladké zemiaky (namáčané v niečom ako Salko), totálna mňamka.

Čínske mesto Washington Cafe

(V USA býva dobrým zvykom ponúknuť hosťovi k jedlu krčah vody zadarmo. V tejto čínskej reštaurácii nám hneď pri vstupe priniesli šálky s čajom, ktoré priebežne dolievali. Trochu sa hanbím, keď si spomeniem, že u nás si vodu k jedlu treba vypýtať, a zvyčajne dostanete miniatúrnu fľaštičku na tri glgy s nápisom Evian, ktorá chutí ako voda z vodovodu, ale na účte vám hneď pribudnú dve eurá.)

Posilnení sme si šli pozrieť mrakodrap vo finančnej štvrti – pyramídu, ktorá sa týčila až do oblakov. Videli sme veľký most medzi San Franciscom a pevninou. Prešli sme sa po severovýchodnom pobreží, kde sú samé móla; turistickou atrakciou je mólo 39 s vysokou koncentráciou obchodíkov, v ktorých kúpite čokoládu alebo morské príšery. Kúsok odtiaľ sa vyvaľovali uškatce (niečo ako tulene) a všetci si ich fotili.

Most na pevninu

Naspäť sme sa odviezli električkou; bola extrémne napchaná. (Neskoršie pokusy s hromadnou dopravou boli v pohode.) V San Franciscu funguje niekoľko druhov hromadnej dopravy; v rámci mesta je najrozšírenejšia sieť autobusov, trolejbusov a električiek s názvom Muni. Za dva doláre môžete cestovať aj s prestupovaním hodinu a pol počas dňa, prípadne celú noc.

Pondelok, 16. 7. 2012

Tentokrát sme vyrazili smerom na západ. Našli sme veľký park na kopci určený na venčenie psov (môžu tu voľne behať) a pokračovali sme ku Golden Gate Parku. Pred ním je dlhý park s názvom „rúčka panvice“ (keď si na mape pozriete tvar Golden Gate Parku a dlhého parku pred ním, naozaj to tak vyzerá), kde sme našli zaujímavé stromy, ktorých plody vyzerajú ako gombíky.

Painted Ladies Alamo Square Plody a listy gombíkovníka

Golden Gate Park je obrovská botanická záhrada. Samotný park s množstvom rozmanitých stromov a kvetov je voľne dostupný; nachádzajú sa v ňom aj ďalšie zaujímavosti, za ktoré už sa platí, napríklad tradičná japonská záhrada. V parku sme natrafili na krásne veľké havrany, ktoré si suveréne vykračovali po chodníku vedľa skleníkov. Prešli sme sotva štvrtinu (prejsť celý park, to by bolo na celý deň), potom sme unavení sadli na autobus a odviezli sa k mostu Golden Gate Bridge. Išli sme po moste k najbližšiemu pilieru; fúkal studený vietor, ale výhľad bol úchvatný.

Viliam, romantik

Nejaký kvet Nejaký kvet Nejaký kvet Nejaký kvet Žltý mak

Buddha pred osvietením Buddha po osvietení

Počasie v San Franciscu je celkovo zákerné; mení sa počas jedného dňa, ale aj podľa toho, kde práve ste. Cez deň je v centre teplo (v susedných mestách v sanfranciskom zálive úplne horúco), blízko pobrežia je zima. Chvíľu sa potíte v tričku bez rukávov, o pár minút drkocete zubami zamotaní do svetra.

Od mosta sme sa odviezli na Lombard Street, ktorá je známa z rôznych filmov. Na rozdiel od moderných amerických ulíc rovných ako pravítko, časť Lombard Street je zachovaná v pôvodnom tvare – kľukatá serpentína nadol strmým svahom, obkolesená záhonmi kvetov; turistická atrakcia pre vodičov.

Lombard Street

Povzbudení zážitkami z čínskej štvrti sme navštívili Ruský kopec; avšak boli sme sklamaní, pretože tam boli len domy; žiadna azbuka ani nič iné, čo by vysvetľovalo názov kopca. A bol poriadne strmý a poriadne veľký. Zišli sme teda do čínskej štvrti hľadať našu obľúbenú reštauráciu. Ktorá sa mimochodom volá „Washington Cafe“. Ak vám nedáva zmysel, prečo by niekto čínsku reštauráciu nazýval práve takto, dôvod je nasledujúci: reštaurácia leží na ulici s názvom Washington Street. Ak si zapamätáte názov podniku, pamätáte si aj jeho adresu. Tento trik je tu využívaný veľmi často, akurát my sme ho nepoznali a blúdili sme unavení po čínskej štvrti. Niektorí ľudia tu asi ani nevedia po anglicky, ale keď sme jednej panej ukázali na fotoaparáte obrázok s názvom reštaurácie (po anglicky aj po čínsky), pochopila a správne nás nasmerovala. Predjedlo: pikantné medúzy. Hlavné jedlo: veselá hoväzdia polievka (naozaj neviem, čo je na tých polievkach také veselé) pre Barbaru, polievka s rybími guličkami pre mňa. Dezert: pôvodne sme si objednali niečo iné, ale nakoniec opäť sladké zemiaky.

Pikantné medúzy

Tentokrát došlo k reštaurácii k zaujímavému zážitku. Doteraz sme sa dorozumeli viacmenej aj bez slov (v menu ukážeme prstom; na účte sú síce názvy jedál čínskymi znakmi, ale číslice sú naše; dolievanie čaju vyriešime gestami), ale tentokrát chvíľu po objednávke prišla iná čašníčka a dôrazne hovorila: „Nie (niečo nezrozumiteľné)! Nie (niečo nezrozumiteľné)!“ Hlavou mi prebehli všelijaké bláznivé možnosti (vrátane „bielych diablov neobsluhujeme“), ale nakoniec vysvitlo, že vyprážané banány v cestíčku, ktoré sme si pôvodne objednali, nemajú. To druhé slovo sa na „banány“ nepodobalo ani náhodou, ale Barbara nejako vydedukovala, že by to mohlo byť „plaintain“ (nejaká odroda banánov). Hľa, človek nikdy nevie, kedy sa mu ktorá vedomosť môže hodiť.

Po dobrej večeri sme nakúpili čínske suveníry (mahjong – tradičná čínska hra v našich končinách známa v počítačovej verzii pre jedného hráča; v skutočnosti sa táto hra podobá na žolík, ale hracie prvky sú ako dominové kocky), uťahaní sme sa vrátili do hostela po kufre, a nasadli na BART smerom do Berkeley, kde nás Anna Salamon (s ktorou sa nám úspešne podarilo telefonicky skontaktovať) ubytovala vo svojom veľkom dome nazývanom „The Outpost“.

pokračovanie...

viliam@bur.sk