Leto v USA

1 - 2 - 3 - 4 - 5

Dátum: júl 2012.

Miesto: Sanfranciský záliv, USA.

Akcia: Dovolenka + minitábor racionality.

Centrum aplikovanej racionality (CFAR) je organizácia so sídlom v Berkeley, zameraná na šírenie rozumnosti. Jej fanúšikovia diskutujú najmä na stránkach blogu Less Wrong. Do problematiky rozumnosti vás zábavným spôsobom uvedie fanúšikovský príbeh „Harry Potter a metódy racionality“, dostupný aj v českom preklade.

Na jar 2012 sa na stránkach LessWrong objavil oznam, že CFAR pripravuje tri minitábory racionality; dva víkendové, jeden týždenný. Keďže Amerika je na víkendový výlet trochu ďaleko, prihlásili sme sa s Barbarou na ten týždenný. Pred minitábor sme si pridali ďalší týždeň dovolenky, lebo v porovnaní s cenou letenky sú náklady na ďalších pár dní zanedbateľné, najmä ak máte priateľov, u ktorých môžete prenocovať.

Na minitábor sa prihlásilo dvakrát viac ľudí, než bolo možné prijať, preto organizátori urobili výber pomocou dotazníka a pohovoru cez Skype. Keďže sme obaja chytré hlavičky (Barbara robí vedecký výskum, ja viem pekne písať na web a usmievať sa do webkamery), nielenže nás oboch vybrali, ale dali nám aj polovičnú zľavu na vstupné. Nasledoval ešte podrobnejší dotazník a pohovor cez Skype, ktoré sa o rok zopakujú, aby sa zistilo, nakoľko nám daný minitábor prospel; či sa naozaj správame rozumnejšie, a či sa nám splnili plány, ktoré sme si na tento rok vytýčili.

Tesne pred odchodom som sa dozvedel, že si má každý priniesť aj notebook s nainštalovaným softvérom (editor myšlienkových máp FreeMind, grafický editor yEd, štatistický balík R a prostredie R Studio, plus programy na kalibráciu odhadu pravdepodobnosti vyvinuté v CFAR). To ma zaskočilo, lebo notebook som nemal; nikdy som sa nerozhýbal kúpiť si ho, a v poslednej dobe si jednoducho požičiavam Barbarin, keď treba. Lenže teraz budeme musieť klikať obaja naraz, a mne do odchodu zostávajú už len dva dni. Tak som si na webe firmy Alza nechal zobraziť všetky notebooky s monitorom aspoň 15 palcov (neznášam mrňavé klávesnice, ktoré majú z priestorových dôvodov prehádzané klávesy) a vybral som si najlacnejší. Tristo euro, paráda, rýchlo inštalujem a nastavujem programy, a počas čakania na priebeh inštalácie ukladám veci do kufra.

Sobota, 14. 7. 2012

Ráno berieme kufre a sadáme na trolejbus smerom na Mlynské Nivy. Odtiaľ odchádzame autobusom na letisko vo Schwechate. Na letisku je rušno ako v úli. Prvý dramatický moment nastáva pri automate, kde máme urobiť automatický „check-in“. Úvodné menu ponúka niekoľko možností; jedna z nich je priloženie pasu, ale na túto možnosť program nereaguje. Ďalšie možnosti, ako napríklad zadanie čísla letenky (ktoré z tucta čísel napísaných na elektronickej letenke to vlastne je?), takisto končia neúspechom. Okolo nás sa tlačia stovky ľudí, z personálu je nablízku iba jedna ochotná teta, pri ktorej stojí pár podobných nešťastníkov. Nakoniec vysvitne, že sme pasy zle prikladali na skener; treba ich totiž nielen priložiť na vyznačené miesto, ale aj zasunúť dovnútra, čo z inštrukcií celkom jasné nebolo. Prečo nefungovali ostatné možnosti, nezisťujeme, ponáhľame sa ďalej, lebo sme stratili veľa času. V tom náhlení nezbadáme, že nám pridelili sedadlá ďaleko od seba. Barbara totiž mala víza do USA z čias, keď ešte boli potrebné, ja som si iba cez internet vyplnil žiadosť „ESTA“. Vďaka tomu nám palubné lístky vystavovali pri rôznych okienkach, takže nám pridelili vzdialené sedadlá, hoci lístok sme si cez internet kupovali spoločne. V lietadle sa našťastie nájde mladý muž ochotný vymeniť si s Barbarou sedadlo, takže nakoniec sedíme vedľa seba. Dokonca na prvých sedadlách v danom oddelení, čo znamená, že počas letu môžeme mať pohodlne vystreté nohy.

Dopravná spoločnosť nás počas letu dvakrát pohostí jedlom, strava je výborná, akurát sa ťažko manipuluje príborom, keď kvôli úzkym sedadlám musíte lakte držať pri tele. Zvyšok času sa rozprávame, alebo si niečo klikám na notebooku. Batérie na mojom notebooku vydržia nádherne dlho, ale nie večne. Nakonfiguroval som všetko, čo bolo treba, a ešte som zvládol jednu partičku Bitky o Wesnoth.

Blížime sa k USA, ja vypĺňam jedno tlačivo (nie som terorista, ani do Ameriky nenesiem potraviny), Barbara musí vyplniť dve, pretože má víza. New York, vystupovať!

Newyorské letisko je podstatne väčšie než viedenské. Stojíme v dlhom rade, skenujú nám odtlačky prstov a sietnicu, odovzdávame vyplnené tlačivá. (Barbara dostane malú kartičku, ktorú si musí strážiť a pri odchode z krajiny odovzdať, pretože má víza. Ja nemusím nič. V tejto chvíli je už na víza vážne naštvaná.) A sme oficiálne v USA.

Spočiatku netušíme, kam ďalej, pretože žiadna z informačných tabulí San Fracisco nespomína. Nakoniec zistíme, že letisko sa skladá z niekoľkých budov, a my musíme ísť do inej. Spojenie medzi jednotlivými budovami zabezpečuje miestny vláčik (metro, električka, nazvite to, ako chcete) s názvom „Air Train“. V ňom sa nestratíte, pretože má iba dve linky: v smere hodinových ručičiek a proti smeru hodinových ručičiek. Paráda!

Pri odovzdávaní kufrov sa dozvieme, že za batožinu sa platí, 20 dolárov za kus. Ale my máme letenku zaplatenú vopred, so všetkým, vrátane batožiny. Sorry, nové nariadenie. Dozvieme sa, že pri tomto lete si kufor môžeme vziať so sebou na palubu, a vtedy je to zadarmo. No to nám málo pomôže, keď máme v kufri predmety, ktoré je zakázané brať na palubu (však práve preto sme ich dali do kufra), ako napríklad vreckový nožík, nožnice, spreje, šampóny a ktovie čo ešte. Odchádzame od okienka, aby sme sa zhlboka vydýchali a premysleli ďalší postup. Všimne si nás letiskový ochrankár a keď mu vysvetlíme problém, povie, že sa mu to nezdá a ide sa v našom mene pohádať s pánom pri okienku. Neúspešne. (Aspoň vieme, že to nebolo nedorozumenie spôsobené našou nedostatočnou angličtinou.) Nakoniec kufre otvárame, zakázané predmety z Barbarinho kufra presúvame do môjho, môj kufor pôjde za 20 dolárov do podpalubia, Barbarin zadarmo na palubu.

V rámci zvýšenej americkej bezpečnosti musíme na bezpečnostnom stanovisko prejsť cez rentgen. Presnejšie, ja musím. Barbaru iba skontrolujú detektorom kovov. Pozitívna diskriminácia!

V čakárni si chcem dobiť notebook, ale... kultúrna bariéra. Americké zástrčky majú iný tvar. V jednom z obchodov predávajú aj adaptéry z európskych zástrčiek na americké, ale keď si za ten kúsok plastu vypýtajú 30 dolárov, usúdim, že chvíľku bez počítača vydržím. Medzičasom som totiž zistil, že wifi pripojenie, inzerované v čakárni veľkou tabuľou, nie je zadarmo (resp. v cene letenky), ale treba si ho nejakým spôsobom predplatiť, neviem ako, neviem kde, a aj tak som už príliš ospalý. Let do San Francisca som takmer celý prespal.

V San Franciscu už poučení sadáme na Air Train a odvezieme sa na zastávku BARTu. BART je metro, ktoré spája niekoľko miest a mestečiek v Sanfranciskom zálive – San Francisco, Berkeley, Alamo, Walnut Creek, a ďalšie. Pri vstupe si v automate kúpite lístok, po vložení lístka vás bariéra vpustí do priestorov metra a označený lístok vám vráti. Potom počkáte na správny vlak, odveziete sa do cieľovej stanice, a ďalšia bariéra vás po vložení lístka z priestorov metra vypustí. Cena lístka závisí od toho, odkiaľ pokiaľ cestujete; zadávate to pri jeho kupovaní. V stanici sú aj zamestnanci za okienkom, ktorí lístky nepredávajú, ale podajú vám papierik s návodom, ako presne si lístok kúpite v automate. (Musím povedať, že papierik bol pre zmäteného začiatočníka mimoriadne užitočný. Milo ma prekvapilo, že majú pripravené lístky presne na mieru – na mojom boli vytlačené inštrukcie, ako kúpiť lístky pre dve osoby, zo sanfanciského letiska na zastávku Civic Center.)

Minna Street, San Francisco European Guest House

Na zastávke Civic Center vystupujeme, prejdeme dva bloky, nájdeme náš hostel, ubytujeme sa – to už je 22:00, miestneho času – a unavení zaspávame.

Ešte jedna drobnosť: v Amerike neuznávajú periny. V posteli sa prikryjete plachtou a potom dekou. Dokým nezískate potrebný know-how, každú noc sa do toho totálne zamotáte.

Posteľ v hosteli

pokračovanie...

viliam@bur.sk