Ako neodkladať prácu

„Nerozumiem svojmu konaniu. Nerobím totiž to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ (svätý Pavol, List Rimanom 7:15)

5.2.2012

Asi to poznáte na vlastnej koži. Niečo treba urobiť. Možno sa vám nechce, a možno by ste vlastne aj chceli, ale nie hneď teraz. Čokoľvek, vrátane činností, ktorým sa za iných okolností vyhýbate, je vítanou zámienkou získať ešte párminútový odklad. (Ruku na srdce, možno je to dôvod, prečo práve teraz čítate tento článok.) Napätie z odkladanej práce postupne rastie; úľavu pociťujete vo chvíľach, keď na ňu zabudnete. Rozumným riešením by bolo urobiť to hneď a mať to za sebou, z nejakého dôvodu vás však táto myšlienka nedokáže rozhýbať. Prípadná kritika alebo blížiaci sa termín zvyšujú tlak, ale tento tlak vás skôr drví než posúva vpred. Prečo je to tak a čo sa s tým dá urobiť?

Áno, vidím, že tam vzadu sa niekto usilovne hlási a vykrikuje slovíčko „motivácia“. Povedzme si však presne, čo to znamená. Ktoré faktory rozhodujú o tom, či niečo začneme robiť alebo sa tomu začneme vyhýbať; a tiež, či to budeme robiť v pokoji alebo v strese, lebo od toho môže závisieť kvalita výsledku. Ľudové povery (v širšom zmysle slova sem zahŕňam aj učivo nejednej ekonomickej školy či kurzu pre menežerov) boli už neraz experimentálne vyvrátené. Technika „cukor a bič“ funguje dobre pri jednoduchých fyzických aktivitách. Pri zložitejšej práci však zistíme, že hrozby zvyšujú stres a znižujú výkon; a čo je prekvapivejšie, z dlhodobého hľadiska škodia aj odmeny. Podľa novších teórií sú kľúčové celkom iné veci, napríklad autonómia, čiže možnosť sám si určovať tempo a kvalitu práce. Nuž hej, ale čo má urobiť človek (napríklad autor tohto blogu), ktorý si vytýči svoj vlastný cieľ, ktorému sa chce venovať vo svojom voľnom čase (väčšiu autonómiu si už ťažko predstaviť), ale napriek tomu, keď príde na lámanie chleba, skončí to robením nejakých zbytočností, napríklad pobiehaním po webe, tak ako mnohokrát predtým?

Ak vyjdeme z predpokladu, že vlastnému správaniu často nerozumieme, ako nám pripomína aj úvodný citát, rozumným východiskom bude pozrieť sa, čo hovoria výskumy. Ukazuje sa, že na motiváciu majú najsilnejší merateľný vplyv štyri faktory. Motiváciu zvyšuje očakávanie úspechu a subjektívna hodnota výsledku. Motiváciu znižuje časový rozdiel medzi prácou a jej dôsledkami, a impulzívnosť.

Keď už je to takto povedané, nevyzerá to až tak záhadne. Vlastne je to pomerne logické. Ak hodnotu výsledku vynásobíme pravdepodobnosťou úspechu, dostaneme očakávaný priemerný výnos podľa teórie hier. Časový rozdiel medzi prácou a jej výsledkom vytvára riziko, že sa medzičasom niečo zvrtne a veci nedopadnú tak, ako si teraz predstavujeme. Impulzívnosť môžeme považovať za subjektívne očakávanie ako veľmi čas ohrozuje výsledky.

Pozrime sa teraz podrobne na jednotlivé faktory a ako ich môžeme nakloniť vo svoj prospech.

Hodnota výsledku

Ak ste sa niečo rozhodli urobiť a teraz hľadáte návod, ako prácu neodkladať, zrejme máte dôvod, prečo to robíte. Nezaškodí však, keď si ho pripomeniete. Niekedy totiž zabúdame na súvislosti a cez jednotlivé stromy nevidíme les. Ak nám práca začne pripadať samoúčelná, je jasné, že sa sám do nej príliš nechce. Čo bude výsledkom tejto práce? Je ten výsledok niečím, po čom túžite, alebo je prostriedkom na ceste k tomu, po čom túžite? K čomu dobrému sa po tejto ceste dostanete?

Pri formulácii cieľa sa vyhnime negatívnym slovám. (Myslím tým slová obsahujúce gramatický zápor, ale samozrejme sa chceme vyhnúť aj nepríjemným slovám. V tomto prípade jedno s druhým súvisí.) Chcem napríklad pravidelne športovať, lebo pozorujem, že mi rastie pupok. Nepoviem však „nechcem byť tučný“, ale „chcem byť štíhly“. Ani s tým sa však celkom neuspokojím, pretože nie je celkom jasné (na emocionálnej úrovni), prečo je dobré byť štíhly. Poďme teda o krok ďalej: štíhly chcem byť preto, aby som bol zdravý a atraktívny. To už vyzerá o dosť lepšie, ale ešte to o kúsok potiahnime: zdravý chcem byť preto, lebo zdraví ľudia sa vo svojom tele cítia príjemne. A to už je niečo, čomu moje srdce rozumie a vie sa s tým stotožniť. (Atraktivita má samozrejme tiež svoje výhody. Výskumy napríklad ukazujú, že atraktívnejší ľudia majú v rovnakom zamestnaní vyššie mzdy a rýchlejšie postupujú v kariérnom rebríčku. ;-) Atď.)

Keď teda najbližšie pomyslím na to, že by som mal ísť športovať, oplatí sa pripomenúť si prečo: šport → štíhla postava → zdravie / atraktivita → príjemné telesné pocity. Ešte lepšie bude, keď si to nakreslím na papier, pretože ľudia majú sklon takéto veci zabúdať. Ľudský mozog totiž nie je nastavený na to, aby si pamätal dlhodobé ciele. Evolúcia nás pripravila na život v džungli. Tam, keď chcete prežiť deň, nemôžete špekulovať nad tým, čo bude o rok; musíte sa obzerať, či niekde nestriehne tiger alebo jedovatý had. Tento inštinkt nás stále ovláda, aj keď sme medzičasom väčšinu džunglí zničili. Ťažko sa s ním bojuje, ale je pomerne jednoduché ho prekabátiť: napíšte si svoje ciele a plány na papier, ten si zaveste na viditeľné miesto, a zrazu sa aj vaše plány stali súčasťou „džungle“ a váš mozog ich začína brať omnoho vážnejšie.

Niektoré knihy a filmy odporúčajú, aby sme si intenzívne predstavovali želaný výsledok, a ten sa potom zázračne splní. (Keby to tak fungovalo, tento blog by už obsahoval stovky článkov, vrátane kompletnej série článkov o programovaní hier v Jave. Reálne tu však články pribúdajú iba vtedy, keď si raz za čas prestanem predstavovať a začnem písať.) Samozrejme, pri práci treba mať predstavu, čo chcem dosiahnuť. Výskumy však ukázali, že čím viac si ľudia predstavujú, tým menej nakoniec urobia. Je to svojím spôsobom logické: ak svoj mozog príliš presviedčame o tom, že cieľ už je tu, načo potom pracovať? Ak chceme vizualizáciu používať účinne, nestačí myslieť len na to, čo chceme dosiahnuť. Rovnako musíme myslieť aj na to, čo máme teraz, a zdôrazňovať si kontrast medzi týmito dvoma predstavami. Až to nás naozaj rozhýbe konať. Svoje sny vieme uskutočniť iba vtedy, keď sa zobudíme.

Hodnotu práce nie je len to, čo dosiahneme nakoniec, ale aj to, ako sa cítime počas práce. Príjemná práca je už samotná odmenou; nepríjemná práca je daňou z očakávanej odmeny. Ťažkosti nastávajú vtedy, keď máme na výber medzi nepríjemnou prácou s dlhodobo žiadúcim výsledkom a naopak príjemnou záhaľkou s nežiadúcimi dlhodobými dôsledkami. Treba využiť všetko, čo môže prácu urobiť príjemnejšou, alebo aspoň menej nepríjemnou. Sú rôzne návody, ako si poradiť s náročnou prácou, ale čo ak je práca jednoduchá a neznesiteľne nudná? Môžeme si ju tvorivo skomplikovať. Napríklad keď ma nudilo hrať dokola cvičenia na klavíri, nastavil som si metronóm, aby som musel hrať rýchlejšie, čím sa nudná úloha príjemne oživila. (Občas mám dojem, že mnohí štátni úradníci generujú nové a komplikovanejšie tlačivá z úplne rovnakého dôvodu. Preto zdôrazňujem, že táto tvorivá komplikácia by sa mala týkať iba vašej vlastnej práce a nezasahovať druhých.)

Pokiaľ nepríjemná práca tvorí veľkú časť vášho zamestnania, oplatí sa porozmýšľať nad zmenou pracoviska a možno aj profesie. Spokojnosť s prácou tvorí veľkú časť celkového životného šťastia. Ak počas pracovnej doby robíte to, čo vás baví, celý deň je príjemnejší.

Ak je človek zdravý a plný energie, aj práca je jednoduchšia. Aj preto je dobré mať dostatok spánku a pravidelne cvičiť. Väčšina ľudí podáva najlepší pracovný výkon pred poludním. Ďalšie rady, ktoré pomáhajú mnohým ľuďom, aj keď nie všetkým: piť dostatok vody, vylúčiť zo stravy pšenicu a iné obilniny, užívať analeptiká (cesnak, zelený čaj, guarana, káva, modafinil, nikotín – ale s tými poslednými radšej veľmi opatrne), opláchnuť si tvár studenou vodou, počúvať povzbudzujúcu hudbu, a viesť jednoduchý život.

Ešte je tu jedna vec, ale tá je trochu zložitejšia a mimo rozsahu tohto článku. Problémom môže byť nevyjasnený vnútorný konflikt vo vašej hlave. Príklad: na základe sledovania korupčných afér ste došli k presvedčeniu, že všetci bohatí ľudia sú zlodeji. Neskôr máte príležitosť pracovať na projekte, na ktorom môžete slušne zarobiť, ale akosi sa neviete donútiť robiť na ňom. Keď to takto poviem, vysvetlenie je jasné: časť vášho mozgu sa bráni tomu, aby ste sa zaradili do skupiny zlodejov. Aj keď je daný projekt celkom poctivý, máte smolu: pokiaľ vaše presvedčenie nepripúšťa žiadne výnimky pre iných, nepripustí výnimku ani pre vás. (Akým pravidlom súdite druhých, takým nevedome súdite aj seba.) Iné veľmi časté škodlivé presvedčenie: nezaslúžim si to. Narýchlo neporadím nič iné než návštevu psychológa.

Očakávanie úspechu

Pri rovnakom očakávanom výsledku je jasné, že čím väčšia je pravdepodobnosť úspechu projektu, tým viac sa na ňom oplatí zamakať. Problém je, že netrénovaný ľudský mozog má mizernú schopnosť odhadovať pravdepodobnosti. Druhý problém je, že váš (veľmi nepresný) odhad, či máte alebo nemáte šancu na úspech, ovplyvní množstvo práce, ktoré do projektu vložíte, čím nepriamo ovplyvní šancu projektu na úspech. Tým vzniká slučka spätnej väzby: ak veríte, že neuspejete, privodíte si tým neúspech; ak naopak veríte, že uspejete, podstatne tým zvýšite svoju šancu na úspech – nie vďaka magickým silám pozitívneho myslenia, ale jednoducho preto, že budete daný projekt brať vážne a makať na ňom naplno. Ako teda môžeme zvýšiť svoj optimizmus?

Jedna z techník je naštartovať reťaz úspechov. Ak sa vám podarí jedna aktivita, budete si viac veriť v nasledujúcej aktivite. Naplánujte si teda postupnosť zmysluplných projektov; nie celkom jednoduchých, ale reálne zvládnuteľných a... reálne ich zvládnite! Po každom úspechu sa sústreďte na fakt, že sa vám opäť niečo podarilo. Chcete dobrý tip na aktivity, ktoré sú náročné a pritom majú úspech prakticky zaručený? Sú to aktivity, kde nie je cieľom niečo urobiť, ale niečo zažiť alebo sa naučiť. Choďte na náročný výlet alebo sa naučte niečo remeselné.

Optimizmus je nákazlivý, rovnako ako pesimizmus. Pozrite si inšpirujúce videá, prečítajte si inšpirujúce životopisy, vypočujte si motivačných rečníkov. S vašou prácou to nemusí nijako súvisieť; optimizmus v jednej oblasti sa ľahko prelieva do druhej. Kedysi som takto chodil na školenia „finančnej gramotnosti“. Žiadnu životnú poistku som si nekúpil, ani som ju nevnútil naivnej obeti. Len som tam načerpával optimistickú energiu a potom som ju tajne investoval do vlastných projektov, ktoré s finančným poradenstvom nemali vôbec nič spoločné. Pomáhalo to. (Varovanie ministra propagandy: v stave zvýšeného optimizmu zásadne nič nepodpisujte ani nesľubujte.)

Za istých okolností môže aj priveľa optimizmu škodiť; napríklad ak sa vám daná práca bude zdať taká jednoduchá, že si na ňu nevyhradíte dostatok času. Prípadne sa oddáte planému snívaniu a budete čakať, že sa práca urobí sama. Ďalej, vždy sa hodí náhradný plán, keby to na prvýkrát nevyšlo. Keď si však tento náhradný plán vytvoríte, ďalej už myslite na úspech.

Časový rozdiel medzi prácou a výsledkom

Mnohé dôležité veci sa budujú veľmi dlho. Chcete schudnúť alebo mať veľké svaly? Chcete sa naučiť programovať, hrať na hudobnom nástroji alebo plynulo hovoriť cudzím jazykom? Chcete sa stať uznávaným odborníkom alebo úspešným podnikateľom? Nič z toho sa nedá dosiahnuť za jeden deň, ani keby ste sa roztrhali. A všetko z toho sa dá aspoň o jeden deň odložiť. Na druhej strane je okolo nás kopec maličkostí, ktoré síce nie sú také nevyhnutné, ale dajú sa urobiť hneď: zmeniť status na facebooku, poslať priateľom vtipný e-mail, prečítať si nový článok na blogu, zájsť s kamarátmi na pivo alebo s kamarátkami na klebety, pozrieť si nový film. Niečo z toho je súrne a nedá sa odložiť na neskôr, lebo kamaráti idú na pivo práve teraz, a ten film sa tiež nebude v kine premietať donekonečna. A tak kvôli súrnym ale nedôležitým veciam odkladáme veci dôležité ale nesúrne. Dá sa zariadiť, aby sa nám aj naše dlhodobé ciele pripomínali dôrazne tu a teraz, a nielen tak akosi abstraktne raz za čas?

Sny sa snívajú a ciele sa dosahujú. Rozdiel medzi snom a cieľom – cieľ je konkrétny, merateľný a má stanovený termín; sen je neurčitý a časovo neobmedzený. Ak neviete, čo chcete v živote dosiahnuť, zostanú vám iba triviálne potešenia (niektorí tvrdia, že im to stačí, ale možno sa len neodvažujú snívať). Ak však máte sen, ktorý neviete rozmeniť na drobné, každým dňom vám bude unikať, a o pár desaťročí neskôr budete rezignovane poúčať mladších, aby menej snívali. Naplánujte si teda čo a kedy, a potom sa toho držte. Pravdepodobne vám čoskoro niekto vytkne, že váš plán je umelý, bezdôvodne nastavený. Nehádajte sa s ním, pretože má pravdu. Skutočne, vo väčšine prípadov neexistuje objektívny dôvod, prečo by ste si mali povedzme učebnicu kórejčiny pre samoukov prečítať práve do 31.12.2012 a nie do ľubovoľného iného, skoršieho alebo neskoršieho dátumu. Je to paradox, že na konkrétnom dátume nezáleží, záleží však na tom, aby existoval nejaký konkrétny dátum. V opačnom prípade totiž hrozí, že budete danú vec odkladať donekonečna, ako vám pravdepodobne potvrdzujú doterajšie skúsenosti. Ak si kupujete lístok do kina, tiež si ho musíte kúpiť na konkrétny deň a hodinu; daný deň a hodina pravdepodobne nie sú vo vašom živote ničím výnimočné, ale aj tak si ich musíte vybrať, inak sa návšteva kina nekoná. Stanovením konkrétneho termínu ste svojmu snu priradili mentálnu nálepku s nápisom „súrne“.

Nejaký termín je lepší než žiaden, a skorší termín je lepší než neskorší. Ak si cieľ rozdelíme na menšie úlohy, budú nielen jednoduchšie, ale aj bližšie. Do konca roka chcem mať na blogu päťdesiat článkov (čo vyzerá dosť zložito), tento víkend však napíšem jeden (čo vyzerá celkom jednoducho). Ak by som namiesto toho chcel víkend premárniť na facebooku a diskusiách, dopad na dlhodobý cieľ je diskutabilný, ale dopad na krátkodobý cieľ je celkom jasný. Dôležité je po splnení krátkodobého cieľa nestratiť zotrvačnosť a vytýčiť si nasledujúci krátkodobý cieľ. Napríklad tak, že si jednotlivé kroky na dosiahnutie dlhodobého cieľa rozpíšem na osobitný papier a akonáhle splním jeden krok, bude zrejmé, ktorý krok nasleduje. Pokiaľ nemáte odvahu vrhnúť sa do plnenia nejakej úlohy, dodajte si ju tým, že túto úlohu rozdelíte na menšie časti, a potom prípadne ešte menšie; nakoniec dôjdete k podúlohe, ktorá je taká jednoduchá, že sa nedá nezvládnuť.

Cieľ musí byť stanovený jasne, nie hmlisto, aby bolo na konci zrejmé, či ste ho dosiahli alebo nie. Cieľ typu „budem nad tým rozmýšľať“ sa takmer nedá nesplniť, ale zároveň nás jeho minimalistické splnenie nikam neposunie. Omnoho inak znie cieľ „vypracujem si podrobný podnikateľský plán a porozprávam sa o ňom s troma podnikateľmi“ – buď mám daný plán napísaný na papieri alebo nie, buď som sa o ňom rozprával s troma podnikateľmi alebo nie; ak je odpoveď na obe otázky kladná, pravdepodobne som sa niekam posunul. Konkrétne čísla spresňujú cieľ; urobiť každý deň dvadsať klikov je lepší záväzok než urobiť každý deň niekoľko klikov. Pri určení konkrétneho počtu platí rovnaký paradox ako pri určení konkrétneho dátumu; odporúčam však zo začiatku skromnejšie ciele, lebo je vždy lepšie cieľ prekročiť než nedodržať.

Strategická otázka je, čo presne chcete merať. Zvyčajne máme na výber medzi meraním vstupov a meraním výstupov. Buď si dám záväzok, že každý týždeň napíšem jeden článok na blog, alebo že každý týždeň strávim dve hodiny písaním článku na blog (a počas tých dvoch hodín nebudem robiť nič iné). Obe možnosti majú svoje výhody aj nevýhody. Nevýhodou merania času je, že ten čas možno premárnim pozeraním do prázdna a uvažovaním nad nesúvisiacimi vecami, alebo len nekonečným rozhodovaním, ktorú tému mám vlastne spracovať. Nevýhodou merania počtu článkov je, že občas hodím na web nekvalitný článok, ktorému by ešte prospelo pár redakčných úprav, ale už na ne nezvýšil čas. V jednom extréme budem pracovať neefektívne, v druhom nekvalitne. Mohol by som prípadne merať počet návštev stránky, počet liniek na moje články, alebo ich umiestnenie v nejakých rebríčkoch, ale to sú zase veci, ktoré celkom neovplyvním. Môžem napísať perfektný článok o programovaní v dobe, keď ľudí zaujíma aféra Gorila; alebo môžem z tejto stránky urobiť amatérsky bulvár... ale je otázka, či to naozaj chcem. Podobne pri cvičení môžem merať počet cvikov denne, alebo maximálny výkon. Na toto asi človek dôjde až praxou; do tej doby treba vyskúšať rôzne parametre a zistiť, čo ako funguje. Možno to závisí od povahy; človek rozvážny a lenivý, ako napríklad ja, by sa asi mal skôr tlačiť do výkonu, kým usilovnému ale nerozvážnemu by viac prospelo merať skutočné dopady jeho aktivít.

Najjednoduchšia forma plánovania – večer pred spánkom si napíšte na papier zoznam vecí, ktoré chcete urobiť nasledujúci deň. Ráno si papier prečítajte a noste ho celý deň pri sebe; splnené úlohy môžete prečiarkovať. Večer si na nový papier zostavte nový plán na nasledujúci deň. (Či si tam prepíšete alebo neprepíšete nesplnené úlohy z predchádzajúceho dňa, to posúdite podľa situácie.) Staré papiere si môžete odkladať a v nedeľu sa nad nimi zamyslieť. Raz za pár mesiacov sa môžete pokúsiť o dlhodobý prehľad, s ktorými úlohami mávate najväčšie problémy a čo by sa s nimi dalo urobiť.

Jedným z najvýznamnejších vynálezov ľudstva je kalendár. Umožňuje nám symbolicky uchopiť čas, minulosť aj prítomnosť, a vidieť ich ako jeden súvislý celok. Dajte si na stenu kalendár a značte si doňho plnenie svojich cieľov. Ak počas dňa urobíte dvadsať klikov alebo napíšete článok, urobte si k danému dňu značku. Ak preštudujete lekciu z učebnice a urobíte všetky cvičenia, pripíšte si k danému dňu číslo lekcie. Príde deň, keď vás pohľad na kalendár rozhýbe urobiť ďalší krok, aby ste si zaslúžili ďalšiu značku. (Znie to čudne, ale váš mozog inštinktívne vníma značku v kalendári ako dôležitú vec, pretože je to súčasť prostredia, v ktorom žijete. Využívajte to vo svoj prospech.) Existujú rôzne formáty kalendárov, každý sa hodí na niečo iné. Na motivačné značenie splnených úloh sa hodí mesačný alebo ročný kalendár, na ktorom jasne vidíte dlhodobé trendy. Na plánovanie nasledujúcich dní sa hodí stolný týždenný kalendár, ktorý má viac miesta a na ktorom nás údaje z predchádzajúcich týždňov nezaujímajú. Kalendárik v tvare zošita zase ľahko ponesiete so sebou, ale myslím si, že ak si večer na papier napíšete plány na nasledujúci deň, je zbytočný. Skúšajte a uvidíte, čo vám najviac vyhovuje. (Ja som postupne kúpil a vyhodil niekoľko formátov kalendárov, aj na počítači som si navrhol a vytlačil pár vlastných formátov. Nie je však rozumné strácať tým priveľa času. Ak vám žiaden štandardný formát nevyhovuje, problém bude asi v niečom inom, nie vo formáte kalendára.) Kalendáre v počítači však neodporúčam. Po prvé, musíte si zapnúť počítač, aby ste sa k nemu dostali, lenže potom je ťažké sa od počítača opäť odtrhnúť. Po druhé, papierový kalendár inštinktívne vnímame ako skutočnejší než virtuálny; okrem iného preto, že nám jediným kliknutím nezmizne na celý zvyšok dňa z očí.

Ak je vám príliš dlho čakať na ovocie vašej práce, čo vám bráni odmeniť sa za dobrú prácu hneď? Rôzne sladkosti majú svoje zdravotné riziko. Na psychologickej úrovni však pôsobí aj víťazné gesto; oprite sa pohodlne na stoličke, roztiahnite ruky, zhlboka sa nadýchnite a povedzte si: „som úžasný“. (Môžete si vymyslieť aj iný rituál.) Dôležité: odmeňujte sa vždy v minulom čase, čiže za to, čo ste urobili, nie za to, čo sa ešte len chystáte urobiť. Ak si za prácu vyberiete odmenu vopred, strácate tým motív naozaj ju urobiť. Niektorí ľudia o svojich plánoch veľa hovoria a potom málo urobia, pretože si príjemné pocity z projektu vybrali už vopred.

Impulzívnosť

Silu vôle nehodno preceňovať. Keby ste jej mali dosť, nemuseli by ste teraz čítať tento text; a nie je reálny dôvod veriť, že jej zajtra budete mať výrazne viac ako včera. Ak máte rozum, nie je vaším cieľov vyťahovať sa, akú máte silnú voľu, ale jednoducho urobiť to, čo urobiť treba. Jedna vec je prekonať svoju lenivosť, druhá vec je prácu si zbytočne komplikovať. Rozumný človek teda hľadá spôsob ako prekonať svoju lenivosť a urobiť potrebnú prácu s vynaložením čo najmenšej vôle, pretože tak zvyšuje svoje šance na úspech. (Aby nedošlo k nedorozumeniu, nemám nič proti tomu, ak si nejakým rozumným spôsobom trénujete pevnú vôľu. Nepoužívajte však veci, na ktorých vám záleží, ako pomôcky pri tomto tréningu. Keby ste sa napríklad učili žonglovať s tanierom na tyči, tiež by ste pri prvom tréningu nepoužili svoj najvzácnejší porcelán.) Strategická príprava sa oplatí.

Základným krokom v boji proti pokušeniu je neuvádzať sa do daného pokušenia, ale v rámci možností ho obchádzať širokým oblúkom. Nemusím sa báť, že niečo impulzívne urobím, ak som v situácii, v ktorej sa to urobiť nedá; a ak už musím s pokušením bojovať, snažím sa, aby v tomto boji bolo čo najviac výhod na mojej strane. Ak mám sklon vrhnúť sa o desiatej večer na chladničku a vyjedať z nej všetky sladkosti, najlepším riešením je v danej chladničke žiadne sladkosti nemať. Skutočný boj proti tomuto pokušeniu sa teda odohrá už v obchode, nie doma. Ak mám sklon presedieť celé dni pred televízorom, ale cez víkend mám dôležité plány, môžem v piatok večer odniesť televízor do pivnice a naspäť ho vyniesť až v pondelok. Aj kábel od internetu sa dá na pár hodín vytiahnuť. Ak vám takýto spôsob boja proti pokušeniu pripadá slabošský a uvedené riešenia považujete za barličky, ja osobne radšej vyhrám za pomoci barličiek, než by som plný nadutých rečí padol na zobák. (Keď sa mi podarí to, čo chcem, frajerské reči môžem mať aj dodatočne.) Napokon, nie ste povinní nikomu vysvetľovať, aké barličky používate. A takisto sa zvyčajne nedozviete, aké barličky používajú tí, ktorých obdivujete.

Veľkou silou v ľudskom živote je zvyk. Ak chcete niečo robiť, je ľahšie robiť to pravidelne než príležitostne. Každá, aj malá prekážka zvyšuje šancu, že si niečo rozmyslím; a jednou z prekážok je aj nutnosť rozhodnúť sa. Ak si poviem, že raz za týždeň pôjdem behať, budem každé ráno rozmýšľať, či dnes je alebo nie je ten správny deň; ak si ale poviem, že idem behať v stredu, nemám čo riešiť. Ak si v utorok večer pripravím behacie oblečenie a obuv hneď vedľa postele, v stredu ráno budem pripravený behať skôr než sa môj mozog poriadne zobudí a začne vymýšľať výhovorky. Ak chcem každý deň cvičiť, je jednoduchšie robiť to ako prvú vec po návrate z práce, než sa neskôr pokúšať odtrhnúť od počítača. Ak budem cvičiť každý deň, v rovnakú dobu, na rovnakom mieste a rovnakým spôsobom, zakrátko si vybudujem rituál, ktorý si nevyžaduje takmer žiadnu vôľu. (Ale aj tak je vhodné pripomínať si ho značením do kalendára, lebo čerstvý zvyk sa ľahko zabudne.)

Opäť jedna komplikácia mimo rozsah tohto článku – prečo sú niektorí ľudia omnoho impulzívnejší než druhí? Časť rozdielu je daná geneticky, časť výchovou. Zjednodušene povedané, ak dieťa vyrastá v prostredí, kde stále platia rovnaké pravidlá a sľuby sa dodržiavajú, vyrastie z neho trpezlivejší dospelý; bude sa rozhodovať strategicky, pretože aj zajtrajšiu odmenu vníma ako reálnu. Naopak, problém s kontrolou impulzov majú ľudia vyrastajúci v nepredvídateľnom prostredí, kde nemá zmysel robiť si plány, pretože zajtra alebo už o hodinu môže byť všetko inak. Odborná literatúra takto popisuje dospelé deti alkoholikov – majú problém prežívať spontánnu radosť, ťažko nadväzujú kontakty, voči sebe sú prísni, druhých často klamú, a čo je relevantné pre tento článok, majú problém dokončiť začatú prácu. Opäť, tento problém odporúčam riešiť s psychológom.

Samozrejme, všetko v živote treba robiť s mierou, a informácie v tomto článku nie sú určené na to, aby ste žili zošnurovaným pracovným životom 24 hodín denne. Urobte to, čo považujete za dôležité... a potom sa (s pokojným svedomím) zabávajte. Trochu flákania človek v živote potrebuje; ide len o to nájsť si dlhodobo udržateľný spôsob života, ktorý nie je nezlučiteľný s uskutočňovaním vlastných snov.

Viete, čo urobí väčšina ľudí, keď nájde dobrú radu ako vyriešiť svoje problémy? Spokojne prikývnu... a potom nič z toho neurobia. A čo vy? Na tomto mieste článok končí, pretože na túto otázku si každý musí odpovedať sám.

pošli na vybrali.sme.sk

Použitá literatúra: How to Beat Procrastination (po anglicky)

viliam@bur.sk