Koniec diskusie

8. 12. 2011

Odkedy som na svojom starom blogu napísal posledný článok, prešiel rok. Od predposledného článku, dva roky. Ako rýchlo ten čas letí...

Oprášil som kód svojho amatérskeho redakčného systému, nahodil nový elegantný dizajn a opäť som tu. Väčšina webu bude zameraná programátorsky, čo pre mojich čitateľov zrejme nie je prekvapenie. Články v tejto sekcii budú však o všeličom. O čom presne, neprezradím, lebo zatiaľ sám neviem; a aj keby som vedel, nie je záruka, že si to nerozmyslím. Okrem nového dizajnu je viditeľným vylepšením to, že pod článkom chýba diskusia.

Nie, nežartujem. Celkom vážne si myslím, že je to vylepšenie. Asi by som mal vysvetliť, prečo.

Začnem azda tým, že ak môj článok niekoho naozaj hlboko osloví, môže mi napísať e-mail; adresa je uvedená v pravom hornom rohu stránky. (Časom plánujem aj pohodlnejšiu alternatívu, ktorá nebude vyžadovať naštartovanie e-mailového programu.) Týmto sú kritické prípady vyriešené. Mimochodom, e-maily čítam rád, ale niekedy mi dlho trvá, kým na ne odpoviem.

Pokiaľ ide o možnosť diskutovania pod článkom, ktorá by teoreticky mohla zvyšovať hodnotu článku, na základe doterajších skúseností konštatujem, že teória je síce pekná, ale experimentálne sa nepotvrdila. Chcete konkrétne údaje? Najkomentovanejším článkom z môjho starého blogu je "Robert Kiyosaki – podnikateľ alebo rozprávkar?" Zrejme som ho napísal dobre, lebo prinajmenšom jedna webová stránka mi ho vzápätí ukradla. (Keď som sa ju dnes pokúšal vygoogliť, nebolo jej. Božie mlyny melú pomaly, ale isto.) Dva roky po napísaní článku diskusiu prevalcovali automatické spamy, ktoré konečne prelomili moju primitívnu protispamovú ochranu. Ešte predtým však počet autentických komentárov dosiahol na pomery môjho blogu rekordný počet. A o čom bola celá diskusia?

No prevažne o tom, že diskutéri môj článok buď nečítali alebo neporozumeli napísanému textu. Stručne povedané: Robert Kiyosaki o sebe tvrdí, že podnikaním zarobil milióny a dnes radí ľuďom, ako podnikať; v skutočnosti však svoje milióny zarobil práve tým, že mu ľudia platia za rady ako podnikať, a jeho údajná podnikateľská minulosť je natoľko záhadná, že je s najväčšou pravdepodobnosťou vymyslená. Jeho knihy a semináre sú inšpiratívne, ale konkrétne rady v nich sú nezmyselné, prípadne si navzájom odporujú. A komentáre? Po prvé, Kiyosaki neklame, pretože (a teraz sa poriadne držte, prichádza totiž totálne drvivý argument) údaje v jeho knihách sa zhodujú s údajmi v životopise na jeho webovej stránke. Po druhé, nie je dôležité, či klame, dôležité je, či je úspešný; netreba počúvať jeho rady, treba sa od neho učiť myslieť. Ale veď to je práve to, čo som v článku urobil: poriadne som sa zamyslel nad tým, čo Kiyosaki píše, pravdepodobne viac než jeho obdivovatelia, vďaka čomu som pochopil jeho podnikateľskú stratégiu a zadarmo som ju zverejnil na webe. Ak je Kiyosaki inšpiratívny, lebo tvrdí, že pozitívnym myslením a úspešným podnikaním možno zarobiť milióny, ja musím byť ešte inšpiratívnejší, lebo ukazujem, že milióny možno zarobiť už tým, že pozitívne myslíte a predstierate, že ste úspešne podnikali. Povedzte sami, čo z toho je väčší optimizmus? Po tretie, na rozdiel od osvietených diskutérov, ktorí vďaka Kiyosakiho knihám zarobili milióny a budujú si finančné rezervy, ja som nedosiahol nič, iba závidím. Nuž, netušil som, že môj blog číta toľko milionárov, ale teraz už to viem a hreje ma to pri srdci. Poučil som sa a zrušením diskusií ušetrím sebe nervy a pánom milionárom ich nepochybne vzácny čas.

Občas sú diskusie celkom užitočné. Kedysi som na webe čítaval noviny SME a keď mi nejaký článok nedával zmysel, klikol som na diskusiu, kde som mnohokrát našiel odkaz, z ktorého anglického zdroja je článok skopírovaný a čo je v ňom nesprávne preložené. Voči takýmto komentárom nemám žiadne výhrady; žiaľ, väčšina komentárov je na opačnom konci škály užitočnosti.

Slovenský web je osobitná kapitola. V porovnaní s anglickým ho charakterizuje menší rozsah (čo je logické) a hlboký nedostatok konkurencie (čo je smutné). Vystihuje ho porekadlo, že medzi slepými je jednooký kráľom. A pritom by stačilo relatívne málo...

Pamätám si časy, keď sa na webe zjavili slovenské noviny. Články zadarmo, pod nimi diskusie. Pre našinca, dovtedy navyknutého čítať na monitore iba anglický text, veľké potešenie. A vzápätí veľké sklamanie, lebo anonymita internetu otvorila dvere temným stránkam ľudskej psychiky. Diskusie v okamihu zaplavila spŕška vulgarizmov. Sú situácie, v ktorých neslušné slovo môže hrať rolu dôležitého interpunkčného znamienka, ale ak vulgarizmami nahradíte všetky podstatné mená, prídavné mená a slovesá, text sa stane plytkým a nudným.

V tej dobe mala Pravda o čosi vyššiu čítanosť ako SME. (A ďaleko pred nimi bol Nový Čas, ale o tom sa v slušnej spoločnosti predstiera, že neexistuje.) Obe noviny prišli na web zhruba v rovnakom čase, väčšinu článkov preberali od rovnakých textových agentúr a napriek tomu SME suverénne zvíťazilo a ovládlo slovenský web. Prečo? Domnievam sa, že z jednoduchého dôvodu: diskusie na SME sledovali administrátori, ktorí vulgárne príspevky vymazávali; na webe Pravdy všetky vulgárne komentáre zostávali nedotknuté. Keď už administrátori nestíhali vymazávať, nasadili program, ktorý najčastejšie používané neslušné slová automaticky nahrádzal hviezdičkami. V dôsledku toho sa na jednej stránke dalo rozumne diskutovať, zatiaľ čo druhá vyzerala ako žumpa a rozumní ľudia ju oblúkom obchádzali. A ďalej to už išlo zotrvačnosťou...

Skúste odhadnúť, koľko času a peňazí môže stáť vytvorenie takéhoto vyhviezdičkovávajúceho programu (ktorý mimochodom na webe SME používajú dodnes)? A akú finančnú hodnotu môže mať desaťročie dominantného postavenia na slovenskom webe? Ak tieto dve čísla položíme vedľa seba, zdá sa, že niet o čom uvažovať; správne ekonomické rozhodnutie je jasné. Ako je možné, že na to všetci neprišli už vtedy? Pravdepodobne túto stránku veci celkom podcenili. Ako noviny sa sústredili na obsah novinových článkov; diskusie pod nimi zrejme považovali za niečo, čo síce musí byť, ale netreba sa tým zvlášť zaoberať. A ešte by som povedal, že precenili zaujímavosť svojich článkov. Novinové články sú totiž prevažne nudné. Naozaj čitateľné to na slovenskom webe začalo byť až vtedy, keď prišli blogy.

Väčšinu blogov píšu amatérski autori, z nadšenia a zadarmo. Preto sú lacnejšie a zároveň kvalitnejšie než články, ktoré píše vystresovaný profesionálny novinár pracujúci v podmienkach: "Tu je téma, o ktorej si zatiaľ nikdy nepočul; do hodiny o nej napíš jeden dlhší článok do novín a päť krátkych na web; potom dostaneš ďalšiu tému." Bežný bloger píše len raz za čas, keď sa mu chce, preto ho písanie baví a má len dva problémy. Po prvé, mnohí nádejní blogeri nie sú príliš počítačovo zdatní; nad ich sily je nielen programovanie, ale aj jednoduché HTML. Môžu publikovať iba vtedy, ak im niekto vytvorí dostatočne zrozumiteľný systém. Po druhé, bežný bloger je márnivý a chce široké publikum. Ak vám niekto tvrdí, že nie, robí to len preto, aby si svojím pokrytectvom zvýšil čítanosť.

Redakcia SME opäť vystihla príležitosť. Blogerom ponúkla jednoduchý redakčný systém (čo ich možno nestálo veľa námahy navyše, lebo nejaký systém už mali naprogramovaný pre vlastných redaktorov) a čítanosť zabezpečila tým, že prepojila noviny SME s blogmi SME (na stránke novín sa zobrazovali odkazy na čerstvé články na blogu, na stránke blogu zase odkazy na čerstvé novinové články). Zaregistrovať sa na blogu SME a napísať tam článok je jednoduché a ak má článok hlavu a pätu, máte prakticky zaručené tisíce čitateľov. Takéto podmienky dnes konkurencia ťažko tromfne, tobôž keď zotrvačnosť pracuje v jej neprospech. Paradoxne, konkurencii môže pomôcť služba "vybrali.sme.sk", pomocou ktorej sa kvalitné články aj na neznámom webe môžu dostať do pozornosti stoviek čitateľov. (Ak by sa tomu redakcia SME pokúsila brániť manipuláciou výsledkov, treba použiť iné propagačné kanály, napríklad Facebook. A ak budú rebríčky dlhodobo príliš zmanipulované, znamená to, že dozrel čas na spustenie konkurenčnej služby.)

Toto boli slávne začiatky blogov SME. Žiaľ, krátko po dosiahnutí úspechu sa ich vývoj zastavil. Systém je použiteľný taký, aký je, noví blogeri pribúdajú automaticky, načo sa teda namáhať? Naopak, nastal čas vytĺcť z toho celého poriadne peniaze a tak prichádza Piano. Za pár euro máte možnosť prečítať si niekoľko politických komentárov, o ktoré pravdepodobne nestojíte, a tiež neobmedzene diskutovať pod článkami, ktoré blogeri napísali zadarmo. Kto by odolal takej výhodnej ponuke?

Na začiatku som Piano uvítal. Nikdy som ho nemal v úmysle zaplatiť (patrím k starej internetovej generácii, ktorá vyznáva princíp, že na internete je všetko zadarmo), ale tešilo ma, že neplatiacim diskutérom obmedzuje počet komentárov na tri denne. V tej dobe som diskutovaním na blogoch trávil priveľa času, ale akosi som sa od nich nevedel odtrhnúť. A tu hľa, systém, ktorý mi povedal "dosť" tam, kde som si to nedokázal povedať sám. Keď som minul svoje tri denné komentáre, zrazu som si uvedomil, že tie diskusie sú vlastne dosť stupídne (ono to človeku občas nedochádza, keď práve v bojovnej nálade číta a háda sa s ostatnými diskutujúcimi), takže keď už som nemohol komentovať, prestal som aj čítať. Výsledok: pre mňa čistý zisk (ušetrený čas a nervy), pre redakciu SME čistá strata (menej zobrazených stránok, menšie príjmy z reklamy). Čo sa mňa týka, s výsledkom som spokojný. A čo sa týka redakcie SME, zrejme sa našlo dosť ľudí ochotných zaplatiť, takže celkovo sú v pluse; dokonca sa tým aj pochválili. Fajn.

Mrzí ma, že redakcia SME nevyužila tieto nové zdroje príjmov na vyriešenie problémov, ktorými ich web trpí už roky. Najvážnejším problémom je množstvo blbcov pohybujúcich sa v diskusiách a ich voľné pole pôsobnosti. V časoch pred Pianom mohol ktorýkoľvek blbec zlikvidovať diskusiu pod ktorýmkoľvek článkom jednoducho tak, že ju zahltil desiatkami komentárov. Ako autor ste voči takémuto jednaniu celkom bezmocní a administrátori v tom nevidia žiaden problém. Pokiaľ nie ste bloger, ale iba radový diskutér, môže vám podobné pocity privodiť "stalker", ktorého vyprovokujete v nejakej diskusii (napríklad tým, že kritizujete jeho obľúbeného politika) a on bude na oplátku celé mesiace sledovať vaše komentáre a pod každý jeden bez výnimky bude písať, že s vami nesúhlasí; čo je nielen otravné, ale aj vám to prekazí možnosť viesť zmysluplnú diskusiu s niekým iným. Piano tieto problémy na pár dní vyriešilo... ale po čase si ho mnohí blbci zaplatili a problémy sa obnovili.

Až niekto na slovenskom webe vymyslí spôsob, ako tieto problémy vyriešiť, a zároveň sa mu podarí získať pár kvalitných úvodných blogerov, ďalšie desaťročie môže patriť jemu. Na rozdiel od situácie pred desiatimi rokmi, webová diskusia v slovenskom jazyku už nie je vzácnosťou; chýba nám však priestor na inteligentnú a slušnú diskusiu v systéme, ktorý by mohlo používať veľa blogerov a čitateľov.

Dovtedy si každý bloger musí problém s diskusiami vyriešiť sám. Moje riešenie spočíva v tom, že na tomto blogu žiadne diskusie nebudú. Nemám totiž čas ani chuť zaoberať sa ich moderovaním; zároveň nechcem, aby tu pre nedostatok môjho času viseli hlúposti. Ak máte na srdci niečo naozaj dôležité, v pravom hornom rohu stránky je môj e-mail.

Súvisiace články:
Koniec diskusie
Webové diskusie treba moderovať (1)
Webové diskusie treba moderovať (2)
Ak diskutovať, tak o niečom

viliam@bur.sk